Katarína Gillerová je jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek. Jej najväčšie hity teraz vychádzajú v novom šate s lepšou grafickou úpravou.
Tu je prvý z nich – Dotkni sa ma, láska.
Zuzana pracuje ako asistentka v súkromnej firme, má skvelú šéfku a kolegov. V podstate celé dni trávi v práci.
Situácia sa však zmení po nástupe nového kolegu, keď sa vo firme odhalí podvod a tieň podozrenia padá aj na ňu. Nepríjemnosti sa tým nekončia, po ďase prichádza aj zrada muža, ktorému sa po ťažkej traume zo študentských čias konečne odhodlala veriť. Sklamaná je aj z konania niekoľkých blízkych ľudí, je však nútená potlačiť v sebe pocit krivdy a rozhodnúť sa, komu odpustí a komu nie.
Útočiskom pre ňu sú miesta na vidieku, kde vyrastala, spojené s vrúcnymi spomienkami na chlapca, verného spoločníka detských hier až do čias dospievania.
Neskôr sa všetko zmenilo a náhoda spôsobí, že Zuzana začne pátrať po tajomstve jeho neskoršieho manželstva.
„A až keď rozlúšti záhadu, ktorá jej nedáva spávať, je pripravená na ďalší vzťah,“ približuje autorka Katarína Gillerová nové vydanie jej úspešnej knihy Dotkni sa ma, láska. „Je iba na Zuzane, či sa dokáže správne rozhodnúť a využije šancu, akej sa v živote nemusí dostať každému z nás.“
Tak ako v mnohých príbeh Katky Gillerovej, aj tu sa prelína minulosť s prítomnosťou. Každý si nesieme nejaké traumy, zlé spomienky a skúsenosti, s ktorými sa zrazu – po rokoch, či desaťročiach – musíme vyrovnať. Spia niekde hlboko, ukryté, zabudnuté...a zrazu vyplávajú na povrch.
Začítajte sa do príbehu Dotkni sa ma, láska:
TAJOMSTVO ČIERNEHO PLÁŠŤA
Dnes je ten správny deň na to, čo som si zaumienila urobiť. Chystala som sa na to už dosť dlho, ale akosi mi nevychádzal čas. A priznám sa, veľmi sa mi do toho nechcelo. Musím vytriediť kopu vecí a uvoľniť niekoľko poličiek v skrini. Veci, ktoré už nenosím niekoľko rokov, vložím do vreca a postavím ho von vedľa kontajnera, nech si ich odnesú bezdomovci.
Okolo mňa to vyzerá, akoby som sa chystala niekam odcestovať. Vyberám zo skrine elegantný čierny plášť, kúpený vo Viedni. Požičala mi ho Regina vtedy… keď tak strašne lialo. Vari sa to všetko začalo týmto? Alebo neskôr, keď som objavila v jeho vrecku lístok s odkazom a telefónnym číslom? Alebo tým, čo sa stalo ešte neskôr? Nie, väčšina vecí sa začína naším narodením, ale ak chcem začať od začiatku, musím spomenúť aj to, čo sa stalo pred mojím narodením. Vďaka tomu tajomnému lístku som sa dozvedela veci, ktoré som nikdy nemala vedieť, ktoré mali predo mnou zostať utajené. Aj tá nešťastná udalosť mi dovolila vyrovnať sa sama so sebou, prestať sa nenávidieť.
Obzerám si elegantný plášť a rozmýšľam, čo s ním. Má klasický strih a zaujímavý opasok s peknou sponou, ktorá pôsobí luxusne a dodáva mu zvláštny imidž. A je takmer nový. Regina si vždy kupovala kvalitné a krásne veci, najmä vo Viedni, kam s Jankom často chodili na návštevu k jeho priateľovi. Mám ten plášť vyhodiť? Oblečiem si ho, zastanem pred zrkadlom a rozmýšľam. Naozaj mi pristane, vyzerám v ňom ako vystrihnutá z módneho časopisu. Vyvoláva však vo mne príliš bolestné spomienky.
Vyzlečiem si plášť a odložím ho nazad do skrine. Zrazu sa cítim veľmi unavená, už sa mi ťažšie chodí a bolí ma chrbát. Musím si chvíľku oddýchnuť. Opatrne si sadám do kresla, vezmem pohár minerálky a v myšlienkach sa pomaly ponáram do nedávnej minulosti.
Ten posledný septembrový týždeň pred pár rokmi bol slnečný, akoby sa leto ešte nechcelo rozlúčiť. Bol štvrtok, pomaly sa končil hektický týždeň. Poobede sa obloha zatiahla, a keď som odchádzala z práce, z oblohy začali padať prvé dažďové kvapky. Po chvíli sa celkom rozpršalo a ja som rozmýšľala, či nemám ísť radšej rovno domov. Keby som nesľúbila Jankovi a Regine, že sa u nich zastavím, bola by som to urobila. Mala som na sebe len ľahučký bledomodrý kostým, lodičky, a na dáždnik som v tom peknom počasí ani nepomyslela. A okrem toho som sa nemohla dočkať, kedy im porozprávam o všetkom, čo sa stalo za posledné dva týždne, a najmä dnes, o mojom strašnom faux pas v práci, keď som takmer ohrozila pripravovaný veľký projekt.
Čakala som na autobusovej zastávke, keď sa spustil poriadny lejak. Všetci sme sa tisli pod strieškou, nikto nepredpokladal takú zmenu počasia, a dáždniky odpočívali doma v skriniach. Meteorológovia síce predpovedali zhoršenie, ale posledné dni boli také príjemné, že odborníkom nikto neveril. Keď autobus konečne prišiel, kým som nastúpila, premokla som do nitky. Ľudia sa dnu tisli ako sardinky, vzduch bol ťažký a vlhký, okná sa začali zahmlievať. V lodičkách mi ločkala voda, cítila som sa nepríjemne a ľutovala som, že som návštevu predsa len neodložila.
„Ty ale vyzeráš!“ privítal ma vo dverách Janko. „Už aj sa vyzleč, Regina ti dá niečo suché. A domov ťa pustíme, až keď uschneš.“
„To sa musím u vás ubytovať najdlhšie,“ smiala som sa, vstúpiac do predsiene. Srdce mi zaliala vlna nehy, jeho starostlivé slová ma na okamih preniesli do detstva, keď stál celý ďas pri mne ako môj ochranca.
„Poď, na stole máš horúci čaj,“ vrúcne ma objala Regina, len čo som sa prezliekla do jej domáceho úboru.
Regina, moja záchrankyňa — ako sme ťa všetci nenávideli, a najväčšmi ja! pomyslela som si. Zakaždým, keď ma obklopila svojou láskavou starostlivosťou, pri srdci ma pichli výčitky svedomia. S poďakovaním som opätovala jej objatie a potešila sa chutnému čaju.
„Aj my máme pre teba novinky,“ nedočkavo mi oznámil Janko a tvár mu žiarila radosťou. „Od firmy som dostal pôžičku a čoskoro budeme bývať vo väčšom. Už máme vyhliadnutý trojizbový byt!“ Radoval sa ako malý chlapec.
„Naozaj? To je ohromná novina!“ zvolala som, hoci som čakala niečo iné. Myslela som si, že mi konečne oznámi, o čo sa obaja usilujú už roky.
„A s Reginou sme sa rozhodli pre umelé oplodnenie,“ dodal, akoby mi čítal myšlienky. „Keď sa malé narodí, budeme mať už preň pripravenú detskú izbu.“
„To je skvelé,“ potešila som sa, „možno budem kočíkovať dve deti naraz. Lea je asi tehotná.“ Lea je moja najlepšia kamarátka.
„Lea čaká druhé?“ spýtala sa Regina.
„Ešte je to tajomstvo, ale minulý týždeň sa mi zdôverila so svojím tušením.“
Usrkávala som si z čaju, držiac šálku v dlaniach. Janko vyzeral skutočne šťastný. Zrak mi padol na Reginu. Stála pri okne, vážna, zdalo sa mi, že jej v tvári nevidím takú radosť ako v Jankovej. Chápala som ju. Má obavy, určite sa bojí, že sa to nepodarí! Mala by som asi Jankovi naznačiť, aby na ňu tak nenaliehal. Určite ju to trápi, cíti sa vinná, možno aj preto, že je od neho o tri roky staršia. A stres jej v tom určite nepomáha. Janko by nemal byť na to dieťa taký upätý.
„Pomaly začnem vyberať mená,“ usmieval sa.
„Prinesiem čerešňovú bublaninu, takmer som na ňu zabudla!“ povedala Regina a vyšla z izby.
Janko ďalej nadšene rozprával. Pozorovala som ho, vyzeral spokojne. Minulý rok bol preňho ťažký. Ich firma sa zlúčila s inou, nikto nevedel, čo s nimi bude. Či budú prepúšťať, či noví šéfovia nebudú neznesiteľní, či nezavedú nezmyselné nové poriadky. Ale Janko dopadol dobre, postúpil vo funkcii i platovo. Určite aj vďaka nemčine, ktorú výborne ovládal. A ja tiež. Veď sme sa ju celé dni spolu učili, ešte i dnes sa mi pri niektorých nemeckých slovách vybaví kuchyňa strýka Mateja s veľkým stolom, s vôňou mlieka a slivkového lekváru.
„Ich bin sehr hungrig — som veľmi hladný“ — znelo naše heslo, keď bol jeden z nás unavený z učenia a chcel prestávku. Tak sme si natreli chlieb lekvárom, zapíjali ho mliekom a na chvíľu zabudli na úlohy.
