Čo je súčasné Rusko? Kto mu vládne? Akí sú jeho obyvatelia?
Na tieto, ale aj iné otázky sa autor slávnej série o moskovskom metre Dmitry Glukhovsky usiluje odpovedať čitateľovi, a to v prekvapujúcej polohe. Veľké plochy postoapokalyptických románov zamenil za intímny priestor série poviedok, v ktorých kriticky zachytáva situáciu v dnešnom Rusku.
V centre pozornosti jeho knihy Poviedky o Rusku sú médiá, naivní obyvatelia, no ústredným motívom vinúcim sa celým dielom je skúmanie mocných a ich vplyv na najrôznejšie oblasti života.
Hlavné správy. Niečo za niečo. Na dne... Z iného sveta. Každému, čo mu patrí.
To je len pár názvom poviedok, ktoré triafajú veľmi presne, zaujmú, pobavia a donútia zamyslieť sa.
Hoci sa Glukhovsky na chvíľu presunul zo sveta sci-fi do súčasnosti, svoju fantáziu nezaprel. V duchu hesla Rusko sa rozumom pochopiť nedá parodicky vysvetľuje niektoré javy vo svojej domovine prostredníctvom príchodu mimozemšťanov či spoluprácou s vládcami pekla. Fantastické prvky však Gluchovskému slúžia len ako zväčšovacie sklo ruských paradoxov.
Dmitry Glukhovsky je ruský spisovateľ, rozhlasový a televízny moderátor, novinár a bývalý vojnový korešpondent v Izraeli a Abcházsku.
V roku 2005 debutoval románom Metro 2033. V Rusku aj vo svete sa kniha stala bestsellerom, preložili ju do vyše tridsiatich jazykov a pripravuje sa aj jej filmová adaptácia. V roku 2007 román získal cenu za najlepší debut na európskom stretnutí autorov sci-fi EuroCon. Na jeho úspech nadviazali aj voľné pokračovania Metro 2034 a Metro 2035.
V roku 2007 autor vydal aj knihu Sumerki (Súmrak), ktorú sám označuje ako mystifikáciu prezlečenú za triler.
V roku 2015 vyšiel vo vydavateľstve Ikar jeho sci-fi román Budúcnosť.
Začítajte sa do novinky Poviedky o Rusku:
From hell
„Michail Semionovič! Vstávajte! Je tam také...“ asistent chytil profesora Štejna za plece a zatriasol ním.
Profesor zavzdychal a obrátil sa na druhý bok. Na tej zbytočnej a nezmyselnej výprave nemohli nájsť nič také. Nič okrem krvilačných mušiek schopných zožrať za desať minút celú kravu. Nič okrem komárov veľkosti strážneho psa, nič okrem potu a vodky. Vlastne ešte tu bol prach, blato a kamene.
To si si teda dal na staré kolená.
„Padaj,“ navrhol Štejn asistentovi.
„Michail Semionovič!“ Asistent sa nevzdával. „Michail Semionovič! Vrták sa prepadol! A čosi sme našli!“
Profesor otvoril oči. Do stanu prenikali cez celtovinu prvé lúče vychádzajúceho slnka. Pri hlave sa mu váľala škatuľka novalginu a poldecový pohár. Vedľa seba mal zápisník s vlastnými výpočtami. Keď ukončia expedíciu, môže si tie strany štvorčekového zošita nakrájať, naložiť do oleja a zožrať. Bol to zbytočne premárnený čas. Ak by sa Štejn opovážil predostrieť svoje teórie Akadémii vied, jeho oponenti by mu ten zošit strčili dnu iným koncom. Análne.
„Michail Semionovič!“ nadšene zatiahol asistent. „Pracovali sme celú noc. Zobudili sme vás až vtedy, keď sme si uvedomili, čo sme našli.“
„Čo ste našli?“ prebral sa napokon profesor.
„To nevieme!“
Štejn sa postavil, uzimene si objal chlpaté plecia a vydýchol:
„Dobre. Choď tam. Hneď prídem. Len nachystám...“
Nebodaj sa im podarilo nájsť to, pre čo sa vybrali na túto hlúpu výpravu? Na výpravu, pre ktorú sa pohádal s manželkou. Pre ktorú sa mu zhoršil chronický zápal prostaty aj bolesti chrbta... A pritom sa za posledných dvadsať rokov naučili spolu žiť tak mierumilovne! Na výpravu, pre ktorú sa Štejn rozhodol opustiť pokojnú prácu v kancelárii a znovu sa vybrať do terénu.
A načo mu to bolo dobré?
Na to, že pomerne úspešný a uznávaný doktor geologicko-mineralogických vied, profesor Michail Semionovič Štejn, sovietsky a ruský vedec, nebol vôbec spokojný so svojím postavením. Dal sa na vedu, aby sa stal velikánom. Aby priniesol objavy schopné prevrátiť svet naruby. Ale podarilo sa mu dosiahnuť prinajlepšom tak pol druha riadka v encyklopédii. Keby teraz otrčil kopytá, tí nesmrteľní somári v Akadémii vied by si ešte prišli poskákať po jeho hrobe, a potom by urobili všetko, aby sa ani toho pol druha riadka nedostalo do novšieho vydania encyklopédie! Podliaci.
„Panebože, čo ste to tam našli?!“ skríklo dievča na ulici.
Baby.
Štejn si natiahol nohavice, na nos nasadil okuliare – podobné mal Henry Kissinger –, natiahol si sieťku proti komárom a neposlušné nohy zapichol do gumákov. Bodaj by tú okolitú idylu nevidel aspoň sto rokov! Keď sa už s pribúdajúcim vekom nedá otáčať hlava, napokon sa vám ani nechce. Aký len mal nádherný a útulný kabinet! Bolo tam teplo a žiadne kliešte, nijaké mušky, záchod bol cez chodbu vzdialený na desať krokov, a keď si chcel uvariť čaj, nemusel nikoho posielať k rieke po vodu...
Práve v tom kabinete sa mu nedávno podarilo urobiť dôležitý objav: predpokladal nové miesto zlomu zemskej kôry. Keby mal pravdu, znamenalo by to, že Rusko sa viac ako trištvrte milióna rokov rozkladá medzi dvoma novými kontinentmi. A to už je záležitosť celoštátneho významu.
Samozrejme, za takéto buričstvo by ho veľkňazi z Akadémie okamžite ukrižovali. Ak sa mu teda nepodarí predložiť dôkazy... Vzorky hornín... Opisy prebiehajúcich procesov, ktoré sa zatiaľ dejú len hlboko pod zemou....
Deň po tom, čo oslávil jubilejných sedemdesiatpäť rokov, sa rozhodol. Úzkostlivo prerátaval, kde by sa malo nachádzať hľadané miesto, dohodol sa so starým známym, ktorý sa presunul z odboru geologického výskumu na pozíciu riaditeľa ťažobnej spoločnosti, vydupal si grant, pohádal sa so ženou, polovicu kufra napchal liekmi, tri dni sa trmácal vlakom, ďalšie tri sa natriasal v gazíku na prašnej ceste, no a teraz už pol roka trčal v tejto sibírskej diere.
A všetko zbytočne.
„Profesor! Preboha, pozrite sa na to!“
Čo vykopali kus mamuta, či čo? Alebo nejakého trilobita?
Štejn odhrnul plachtu stanu, okolo ochranky sa prešuchtal za drevenú ohradu – vari je v tajge málo zveri – a zastal pred vstupom do šachty. Okolo postávali robotníci, geológovia, aj strážnici s dvojhlavňovkami prevesenými cez plece. Ľudia si medzi sebou vystrašene šepkali, ukazovali prstami.
Čo tam je?! Štejn sa pretlačil dovnútra kruhu.
Uprostred neho ležala a obrovskými koženými krídlami mykala odporná príšera. Z rozbitej plochej lebky vytiekla mláka čiernej krvi. Zelenými očami s úzkymi horizontálnymi zrenicami ani nepohla. Iba viečka ešte chvíľami otvárala a zatvárala a hrudník sa nadúval, keď sa občas sťažka nadýchla a vydýchla.
„To zastrelil Nikita,“ oznámil asistent Štejnovi a kývol smerom k opitému strážnikovi.
„Najprv som si pomyslel, že je to veverička,“ zaštikútal Nikita a z neznámeho dôvodu si utieral ruky do špinavého tielka. „Nič viac. Veverička.“
Profesor pristúpil k netvorovi a pichol doň gumeným koncom svojej palice.
„Odkiaľ sa to tu vzalo?“ spýtal sa.
„Zo šachty,“ povedal jeden z robotníkov.
„Zaujímavé. A ako sa to tam dostalo?“ obrátil sa za hlasom Štejn.
„Ono to tam... bolo,“ pošepky odvetil robotník. „My sme to len vypustili.“
„Vylúčené,“ odvrkol profesor. „V hĺbke tri kilometre? To je nevedecké!“
Odrazu sa príšera spamätala a zdvihla hlavu. Horizontálne zreničky podobné koze, ktoré vôbec nepasovali k odpornému ksichtu, sa nalepili na Štejna. Papuľa osadená ostrými zubiskami akú má žralok, sa otvorila...
A netvor zagágal.
Čudný, priam nepredstaviteľný zvuk: zmes rehotu a basového, pre ľudské hrdlo prinízko položeného baranieho bečania.
Po tom, čo sa netvor dosmial, zaklonil hlavu a skapal.
A o niekoľko minút, keď konečne vyšlo slnko nad vrcholky kopcov, pod náporom jeho ostrých lúčov začala zdochlina dymiť a napokon zmizla.
„To je nevedecké,“ zopakoval Štejn, keď hľadel cez zarosené okuliare na hnedú kaluž.
* * *
‚Rusko pomôže vybudovať Iránu jadrový reaktor,‘ plazila sa po obrazovke správa. Moderátor čosi bľabotal, ale pri týchto televízoroch sa nemyslelo na zvuk.
Bohvie, čo sa deje, krútil hlavou profesor. Načo nám to bude? Pre ďalšie miliardy? Vari nechápu, ako môže dopadnúť celý Blízky východ?
Mimochodom, vďaka. No ani napriek správam sa Michailovi Semionovičovi nepodarilo rozptýliť sa nadlho... Počas minút nečinnosti, keď čakali na pristátie, sa mu totiž len veľmi ťažko odtŕhalo od znepokojivých myšlienok.
Štejn odlietal z prekliateho irkutského letiska s istými obavami. Po tom, čo objavili to čudné stvorenie, stihol výpravu doslova hrozný osud. Strážnik sa opil a utopil sa, robotníci pracujúci v šachte ušli po skončení zmeny do tajgy a nadobro zmizli, jeden z geológov bol odrazu námesačný a v spánku sa pokúsil prerúbať do profesorovho stanu sekerou.
Ale to, že miesto nebolo celkom v poriadku, sa ukazovalo už skôr.
Napríklad keď zistili, že v bode, kde sa Štejn rozhodol vŕtať, sa nachádzala iná stará šachta. Lenže nedalo sa určiť, kto a kedy ju vykopal. Najpravdepodobnejšie ešte za čias dobyvateľa Sibíri atamana Jermaka. V šachte našli kosti. Hoci už boli poriadne zvetrané, určite boli ľudské.
Vedúci robotníkov, jeden z miestnych, sa naštval a vyžiadal si tajný rozhovor s profesorom, kde mu povedal, že na tom mieste neodporúča vŕtať, ale ak profesor veľmi trvá, jeho ľudia budú súhlasiť iba za dvojnásobný plat. Profesor zjednal cenu na sedemdesiat percent. Napokon vedúci vďaka cenovému kompromisu úspešne zabojoval s poverami. Ale možno ho mal profesor počúvať...
Potom prišla tá situácia s okrídlenou príšerou, ktorá nemala rozumné vysvetlenie.
A potom...
A potom vrták zostal visieť nad priepasťou.
Obrovská, nekonečná prázdnota. Niečo ako jaskyňa, ak necháme bokom to, že v takej hĺbke žiadna byť nemohla. Už len tento objav zaručoval profesorovi určitú nesmrteľnosť.
Len ako to teraz dokázať?
Najmä po tom, čo sa vedúci robotníkov spustil do šachty s debničkou dynamitu a v kilometrovej hĺbke sa odpálil.
Teraz už nikomu nič nedokážeš.
A čo povedať o skutočnom, ohromujúcom objave, ktorý prišiel krátko po odkrytí dutiny? Profesor – ateista sovietskeho typu a beznádejný kozmopolita – stisol v ruke ikonu. Nie, radšej ani muk.
„Irkutsk – Moskva, pristávame!“ zvolala odfarbená stvora v uniforme z čias Sovietskeho zväzu.
Štejn si ukradomky pritisol obrázok k perám.
Bolo by nepríjemné, keby ho kolegovia pristihli, ako bozkáva ikonu. Hoci, vraví sa, že aj Einstein bol veriaci a nič. A keby ho aj prichytili! V takej situácii nie je zbytočné poistiť sa pred odletom.
A čo bude v Moskve? Kam sa pichne so svojím dôkazovým materiálom? Čo so svedectvami geológov, z ktorých sa polovica vracala domov vo zvieracej kazajke? Celý Štejnov dôkazový arzenál tvorili elektronické súbory obsahujúce zvukové nahrávky. Do priepasti spustili hĺbkomer s mikrofónom. Ak záznamy prežijú a po ceste naspäť sa nezmagnetizujú a nevymažú, má na nich zachytené hrôzostrašné výkriky, neobvykle podobné ľudským a rev neznámych príšer.
Primálo, aby prevrátil celú vedu hore nohami.
Nestačilo to, aby podložil svoj objav.
Objavil predsa samotné peklo!
* * *
„Dedko, volajú ťa k telefónu,“ povedala Alisa.
„Ďakujem, poklad môj, už idem.“
Michail Semionovič sa neochotne odtrhol od svojho starého počítača. Porozmýšľal, vytlačil stranu, položil ju na kôpku a zhora na ňu položil ťažidlo zo selenitu. Na stole sa vŕšila úctyhodná hromádka. Jeho krížová výprava proti Akadémii vied. Nech tí starí somári horia na hraniciach inkvizície! Teraz budeme inkvizíciu určite potrebovať... Žiadny problém, stačí trochu preprofilovať jednu fungujúcu organizáciu, ktorá už má poriadne skúsenosti s honbou na čarodejnice.
Profesor nemusel kráčať ďaleko. Z jednej izby zavalenej vzorkami minerálov a ovešanej mapami (mal tu aj drevotrieskovú rumunskú posteľ pre dvoch s orechovým vzorom) do druhej, akejsi obývačky (pretože tam bol televízor a azerbajdžanský koberec; v ostatných izbách mal iba ďalšie minerály a mapy).
„Tu je Štejn,“ ozval sa.
„Michail Semionovič,“ zaševelil v slúchadle strohý hlas. „Odporúčame vám, aby ste okamžite ukončili svoju prácu.“
„Čo, dopekla?!“ rozhneval sa profesor. „Kto je tam?“
„Tu je psychiatrická nemocnica Nikolaja Alexandroviča Alexejeva,“ výhražne predniesol hlas na druhom konci linky. „Jeden z vašich kolegov je u nás na rehabilitácii.“
„Nezastrašíte ma!“ zreval Štejn. „Počujete?! Nezastrašíte ma!“
V slúchadle sa ozval tichý smiech.
Alisa, ktorá si v sprievode zvukov televízora stavala zo zväzkov Veľkej sovietskej encyklopédie z roku 1935 domček pre bábiky, preľaknuto hľadela na deda veľkými modrými očami.
‚Moskva je kategoricky proti zavedeniu sankcií v súvislosti s KĽDR,‘ prerušil ticho televízor. ‚Národ Severnej Kórey má plné právo rozvíjať jadrovú energetiku na mierové účely. Pchjongjang neraz dokázal, že si ctí mierové procesy a je spoľahlivým a predvídateľným partnerom,‘ hovorí sa vo vyhlásení ministerstva zahraničných vecí.’
‚Čo to má znamenať?’ nahnevane si pomyslel Štejn. ‚A oni stále ďalej... Ale predovšetkým, naši! Kam sa to hrabú naši... Načo im to bude?’
„Michail Semionovič,“ oslovil ho hlas. Ak sa niekam vyberiete aj so svojimi papiermi, okamžite za vami pošleme pohotovosť.“
„Nezastrašíte ma!“ povedal Štejn.
„Zastrašíme,“ odpovedal hlas.
Telefón zostal hluchý.
„Dedko,“ Alisa sa pritisla k jeho kolenu, „všetko je v poriadku?“
„Neviem... Nie celkom.“
Štejn nemal síl, aby sa zdvihol z kresla pred televízorom.
‚Dôchodkyni Nine Nikolajevne,‘ kamera prešla trojizbovým bytom, ‚sa žije dobre. Ale tento mesiac jej stúpne dôchodok o sedem celých a tri desatiny percenta a všetko bude ešte lepšie,’ pred objektív sa postavila začervenaná a sústredená starenka, pripravujúca čaj v príjemnej a útulnej kuchyni.
„Dedko,“ prehovorila vážnym tónom Alisa, „mám otázku. Prečo je v televízore všetko také svetlé? A prečo sa všetci majú dobre? Naozaj to tak je?“
‚Tento rok sa zvýšia príspevky na vedu o sedemnásť percent,‘ sľúbil telkáč. ‚Náš redaktor Ivan Petrov nazrel do vedeckého centra v Koroľove a zoznámil sa s najnovšími technológiami! Gagarinovskú centrifúgu tu využívajú na liečenie bolesti chrbtice... ’
„To preto, Aliska, lebo,“ nesústredene odpovedal Štejn, „televízor je okno do iného sveta. Do zázračnej krajiny za zrkadlom. Všetko sa tam veľmi, veľmi podobá na náš svet, ale všetko je tam iné. Všetci ľudia sú tam šťastní a všetkým sa darí. A všetci majú dostatok peňazí.“
„To je nevedecké,“ pošúchala si nos Alisa.
„Iné vysvetlenie nie je,“ povzdychol si profesor.
„Dedko,“ povedalo dievčatko, keď sa zamyslelo, „a dá sa do tej tvojej krajiny za zrkadlom nejako dostať? Aspoň na chvíľku?“
„Musíš sa veľmi dobre učiť,“ zaklamal Štejn. „Dobre, poklad môj, pôjdem ešte trochu pracovať...“
‚V Rusku nedávno objavili najväčšie ložisko zemného plynu na svete,’ povedal moderátor. ‚Podľa predbežných odhadov majú celkové zásoby plynu v ložisku Sachalin 4 objem jeden a pol trilióna kubických metrov. Spoločnosť Gazprom oznámila, že... ’
‚Aha,’ s nevôľou si pomyslel Štejn. ‚Zbytočne som sa venoval tektonike. Namiesto geologického prieskumu som mal ísť radšej k plynárom. Teraz by som netrčal v mizernom dvojizbáku v Čertanove, ale nažíval by som si v honosnej vile na Rubľovke a nevolali by mi z psychiatrie, ale z kancelárie prezidenta, aby ma vyznamenali za mimoriadne zásluhy.’
Aj medzi geológmi sa nájdu šťastlivci.
Akurát Michailovi Semionovičovi medzičasom ušiel vlak. Život mal za sebou, všetky rozhodnutia spravil už pred desiatkami rokov. Zostalo mu len zápasiť, obhajovať svoju vec. Dokázať ju. Hoci nemal žiadne dôkazy.
Alisa posedela so svojimi bábikami a vybrala sa k televízoru, aby skontrolovala, čo je na druhej strane prístroja.
Vari tam sú nejaké dvierka?
- reklamná správa -
