MARTIN - Hoci sa vybral na severný pól, napokon dobyl ten južný. Roald Amundsen dosiahol 14. decembra 1911 so svojimi štyrmi spolupútnikmi južnú točňu, čím bola „doobjavená“ celá zemeguľa. Po severnom póle išlo o poslednú métu cestovateľov. Vďaka fondom Slovenskej národnej knižnice (SNK) sa môžete dozvedieť, ako o tejto udalosti písala dobová tlač.
Dnes by to bolo jednoduché – pár minút po objavení južného pólu by dobyvateľ zaplavil sociálne siete fotkami, statusmi a kamarátov správami a mailmi. V roku 1911 sa ľudia spoliehali len na noviny, telefón, fotografie a poštu a z južného pólu to nejaký ten týždeň trvalo, kým správa dorazila.
Zrod kozmonautiky v slovenských novinách: Veľké klamstvo o prvom zvierati vo vesmíre
Ľudia ho považovali za blázna
Nórsky bádateľ Amundsen bol dobrodruh, diaľky a tajomno ho lákali odmala. Jeho matka s ním však mala iné plány. A tak naoko poctivý študent medicíny zoceľoval telo tajne. „Pokladali ma teda za novátora a takrečeno za blázna, keď som v najtuhšej zime spával pri oknách dokorán otvorených. Moja matka mi preto starostlivo dohovárala, ale uspokojila sa, keď som jej povedal, že mám rád čerstvý vzduch. V skutočnosti však vykonával som tým len časť svojho svedomito pripravovaného programu otužovacieho.“ Píše vo svojich spomienkach Človek objaviteľ, ktoré vyšli v roku 1935 (SD 69028 D1).
Zamrznutý v balvane
Zoči-voči smrti sa ocitol už ako 22-ročný, keď sa s kamarátom vydal na tzv. malú polárnu cestu - prechod cez náhornú rovinu horského hrebeňa, ktorý sa tiahne niekoľko míľ západne od Oslo. „Odniesli sme to obidvaja veľkými omrzlinami prstov a môj druh bol ešte dlho potom vo vážnom nebezpečenstve, že príde o prst,“ píše v spomienkach. Noc prišla skôr, ako stihli prísť na kraj planiny a museli tam prenocovať. „O polnoci som sa prebudil... mal som kŕče vo svaloch a pudove som sa snažil prevaliť na bok, ale nemohol som sa hnúť. Bol som priamo primrznutý v pevnom ľadovom balvane!“ opisuje svoj zúfalý boj (str. 17. ) a márne volanie na svojho druha, ktorý ho nemohol počuť.
Mohol radšej slúžiť v armáde
Jeho o štyri roky mladší súper, Škót, Robert Falcon Scott, zas takéto ambície nemal. Ako syn dôstojníka bol prakticky predurčený na armádny postup. To, že napokon našiel smrť ako polárny bádateľ, zapríčinili presne tie osudové stretnutia, ktoré sa v živote niektorých ľudí udejú.
Pôvodne chcel ísť na sever
Dlho sníval Amundsen o tom, že sa vydá na severný pól, poctivo sa pripravoval. Pobyt u Inuitov ho naučil, ako sa správne obliecť, najesť, uživiť psov a mnoho iných vecí, vďaka ktorým on na póle prežil, jeho súper nie. Keď si čitateľ porovná ich denníky, Amundsenova cesta vyzerá ako úplná idylka, prechádzka snežnou krajinkou. „Varí sa nádherná zeleninová polievka a pemikán. Za večere šumí primusový varič svoju tichú melódiu a stan je príjemne teplý. Po jedle volá hneď každý po zrkadle a nožničkách, lebo zajtra je nedeľa. Fúzy sa každú sobotu nožničkami celkom krátko pristrihujú, menej z márnomyseľnosti ako pre cieľuprimeranosť a pohodlie,“ zapisuje si do denníka 2. decembra 1911. V ten deň zúrila fujavica, ale aj napriek neobyčajne zlej ceste sa priblížili k cieľu o 25 km – boli na 86 stupni a 47 minúte. Jednoducho povedané, išla im karta - hoci aj on so svojimi druhmi musel čeliť nepoznaným nástrahám, predsa len im čelil s ľahkosťou a šťastím, ktoré pri ňom od začiatku stálo.
Prečo nie on?
Pozrime sa, ako sa na rovnakom mieste cítili o mesiac neskôr tí menej šťastní. Nóri už boli dávno na lodi Fram na ceste do Buenos Aires, na 88 stupni južnej dĺžky zúrili snehové fujavice: „Dnešný pochod bol najkratší zo všetkých doterajších. Je to úplne pochopiteľné. Avšak rovnako isté je, že by sme tak namáhavé a vysiľujúce pochody tak dlho nevydržali!“ Nevychádzalo im takmer nič – keď dorazili na pól, začala sa arktická zima. Poníky, na ktoré stavil namiesto psov, nevydržali a postupne pomreli a pomrzli. Jedlo, ktoré mali pre psy, bolo slabé a nestačilo im. Sane, ktoré si dal zhotoviť, neboli tiež modifikované do polárnych oblastí a tak im odišli motory. K tomu sa pridali nehody a napokon „druhenstvo“ na póle zavŕšili katastrofu celej výpravy.
Sme na póle. No a čo?
Keď sa človek dostane ako prvý na miesto, kam iná ľudská noha pred ním nevkročila, mal by byť hrdý, vzrušený, dojatý a mnoho iných emócií by ním malo lomcovať. Amundsen svoj úspech komentuje 15. decembra 1911 len takto: „Došli sme do cieľa, cesta naša sa skončila! Nemôžem povedať, že som tu stál pred cieľom svojho života. Veď to bolo trochu prehnané!“ A tak sa „po póle“ ešte poprechádzali (+/- 20km), aby mali naozaj istotu, že stoja presne na ňom, zablahoželali si a vztýčili nórsku zástavu. No a potom postavili stan, zabili psa Helgu a povečerali tulenie mäso, „ktoré nám znamenite chutilo a zábava bola celkom živá, ja som si napchal starú fajku dohánom.“ Na póle sa zdržali aj celý nasledujúci deň, urobili merania a zanechali Scottovi stan s malými zásobami. Zatiaľ čo Nór skrýval v denníku na točni vzrušenie, Angličan neskrýval zdesenie a ľútosť: „V utorok 16. januára sa stala hrozná vec – najhoršia, aká nás mohla stihnúť!...
Sklamanie a trápenie
Aj Scottovci umiestnili na póle zástavu, urobili zopár meraní, zozbierali vzorky a sily na návrat. Vediac, že sú v zlej situácii, si do denníka 19. januára 1912 vodca skupiny píše: „Teraz však ide o rýchly, spiatočný pochod! Bude to zúfalý boj! Či v ňom zvíťazíme……“ Nezvíťazili. Možno to vo vnútri vedeli už po príchode na pól, možno nie. Kopili sa aj nehody, ktoré tiež decimovali výpravu. Wilsonovi opuchla noha a Evansove omrzliny sa zhoršovali, Scott sa na ľade pošmykol a poranil si rameno. Traja z piatich mužov boli čiastočne neschopní podávať taký plnohodnotný výkon, aký v takých zlých podmienkach, vyčerpaní a polohladní vedeli podať. Takmer denne skracujú porcie a Evansovi sa zhoršuje stav. Po ňom umiera 12. marca aj druhý člen výpravy Oates. Medzitým si aj Scott uvedomuje beznádejnosť situácie: „Či my ostatní sa zachránime? V najlepšom prípade môžeme ešte chvíľu žiť psí život, ale tiež nič viac. Naše šaty sú také zľadovatené, že ich už ledva môžeme obliecť a zobliecť….Po strašnom počasí, fujavici a teplote – 42 stupňov Celzia si statočne píše 14. marca do denníka: „Koniec je blízko – kiež by to bol koniec milostivý!“
Počasie sa stále len zhoršovalo a úbohú výpravu od základne, v ktorej na ceste na pól nechali zásoby, delilo len 20 kilometrov: „Každý deň sme boli pripravení vliecť sa k nášmu – už iba 20 kilometrov vzdialenému skladu, ale von pred šiatrovými dverami je celá krajina v jedinom snehovom víre. Teraz už nemôžeme dúfať v zlepšenie. No vydržíme až do konca; smrť už nemôže byť ďaleko.“ Toto sú posledné slová zvyšku výpravy, ktorú po 8 mesiacoch našli členovia záchranárskeho tímu. Pri spacákoch so zamrznutými telami našli vo vreci aj vzorky hornín, ktoré cestou expedícia nazbierala a statočne ich niesla až do konca a niekoľko listov na rozlúčku.
Loď Terra Nova sa vydala s Angličanmi na svoju púť 1. júna 1910. Okrem iného viezla aj 45 ton lisovaného ovsa pre 20 poníkov a 5 ton suchárov pre 34 psov. Už 1. decembra 1910 poníky poľutoval Scott v denníku: „Jasne je na nich vidno, ako biedne sa cítia a aká im je zima. Niektoré zo zvierat občas clivo a smutne zaskučí. Majú, chudáci, naozaj ťažký život.“
Zaujímavosti z oboch výprav
Členom anglickej výpravy bol aj známy fotograf Herbert Ponting. Ex-podnikateľ s ovocím v Kalifornii patril k prvým cestopisným fotografom a novinárom-fotografom. V základnom tábore polárnej expedície mal svoju mini tmavú komoru a bol prvým, kto z Antarktídy priniesol farebné fotografie. Dokonca tam točil prvé videá kinematografom bratov Lumiérovcov.
Nórska výprava mala zas pozoruhodného krajčíra. Keďže aj veľký svet stojí na maličkostiach, práca Oscara Wistinga bola pre mužov nesmierne dôležitá – šil im stany, vetrovky, ponožky, košele, polárne oblečenie – dokonca flanelovú spodnú bielizeň, na margo ktorého Amundsen po návrate poznamenal, že bolo najlepším a najpohodlnejším, aké kedy nosil.
Možno je trocha mätúce, že všade sa píše o objavení 14. decembra, ale v denníku 15. decembra. Amundsen totiž po prekročení 180. poludníka zabudol odčítať deň v kalendári – takže jeden deň v skutočnosti prežil dvakrát.
Na južnom póle sa nachádza 80 historických artefaktov a miest, ktoré sú pokladané za národné kultúrne dedičstvo. Medzi inými aj stan Amundsena, ktorý sa záhadne stratil. Dve expedície sa ho zatiaľ pokúšali nájsť, ale bez výsledku. Predpokladá sa, že sa nachádza pod nánosmi snehu a ľadu, ktoré sa tam za tie roky nahromadili.
