MARTIN - Materinský jazyk je dnes pre Slovákov samozrejmosťou, no nie vždy to tak bolo. V mnohých krajinách používanie materinského jazyka stále nie je bežné a hrozí, že jazyky, ktoré sa nepoužívajú, zaniknú. Zaspomínajte si s nami na ťažký zrod slovenčiny.
Jazyk aj v čase globalizácie považujeme za súčasť identity a dedičstvo každého národa. Iniciatíva UNESCO preto v roku 1999 stanovila 21. február ako Medzinárodný deň materinského jazyka. Dátum 21. február je symbolický, pretože v tento deň v roku 1952 boli v Bangladéši zabití 4 študenti, ktorí protestovali za používanie svojho materinského jazyka – bengálčiny. Stalo sa to v 2. polovici 20. storočia, no situácia sa nezmenila ani v 21. storočí.
Zabudnutý slovenský kňaz vzdelával aj prostý ľud: Ženám radil, kedy nastal čas na vydaj
Monitorovacia správa UNESCO v oblasti celosvetového vzdelávania z roku 2011 (UNESCO Portal, 2017) predpokladala, že až 40 % svetovej populácie nemá prístup k vzdelávaniu v jazyku, ktorým hovorí alebo ktorému rozumie.
Na Slovensku po slovensky
V podobnej štatistike by sme sa kedysi ocitli aj my, pretože vzdelávanie v slovenskom jazyku nebolo možné. Kým v 19. storočí sa jazyk považoval za jeden z určujúcich atribútov národa, tzv. Aponiho zákony z roku 1907 túto tézu popreli. Potlačilo sa jeho používanie v školách a po slovensky ste sa „nedovraveli“ ani na súdoch či úradoch. Situáciu s používaním jazyka na začiatku 20. storočia opisuje aj dobová tlač.
Náš jazyk ale napriek zlým podmienkam nezanikol. Prežil v bežnej komunikácii, v knihách a časopisoch. Tie sa zachovali v knižniciach. Skúsme sa preto na jazyk pozrieť inak a preskúmajme doteraz nespravodlivo prehliadané zdroje informácií o jazyku, ktoré sú krásne uložené v knižničných regáloch.
Knihy, ktoré učili, ako správne písať a hovoriť
Tvoria špeciálnu kategóriu dokumentov o jazyku, ktoré boli a sú povinné a preto ich používatelia v čase čítania považujú za nezaujímavé a žiakov priam obťažujúce – učebnice jazyka. Vždy ale vysvetľovali, ako správne a spisovne používať materinský jazyk. S rastúcim vekom týchto kníh sú informácie z nich stále zaujímavejšie, pretože priamo popisujú vývoj jazyka. Kde však hľadať staré učebnice pre náš jazykový prieskum? Na polici domácej knižnice asi nebudú. Vďaka moderným technológiám môžete však aj vy zaloviť vo fonde Slovenskej národnej knižnice (SNK), ktorej úlohou je zhromažďovať a uchovávať slovacikálny fond aj pre budúce generácie.
Učebnice slovenčiny v online katalógu rozhodne majú slovacikálny charakter. Nájdete medzi nimi nájdeme mluvnice, šlabikáre, čítanky staršieho dátumu vydania či moderné učebnice a pracovné zošity, do ktorých si značia domáce úlohy dnešní žiaci. Všetky o jazyku a jeho používateľoch prezradia veľa. Po zdigitalizovaní si niektoré z nich môžete prelistovať aj z domu*.
Čítaním manuálov pre používateľov jazyka ľahko zistíte, že kým prvá gramatika slovenského jazyka od Antona Bernoláka bola napísaná v latinčine (1787), príručky z tzv. druhej kodifikácie slovenčiny (1843) boli už zrozumiteľné a písané v novej spisovnej reči. Systematicky ale knihy na výuku slovenského jazyka začali vychádzať až po roku 1863 – po vzniku Matice slovenskej. Môžete nahliadnuť do šlabikára, z ktorého sa litery učila napríklad aj vaša prastará mama alebo do čítanky, ktorú si podpísal budúci spisovateľ.
Do Slovenskej čítanky od Emila Černého z roku 1864, si jej majiteľ Vladimír Roy zapísal: „Dar od tatíčka na Vianoce“. Jeho meno nájdeme aj v neskorších učebniciach, ale potom už ako súčasť učebného textu o významných predstaviteľoch slovenskej poézie. Ide o písomný doklad, že aj najväčší básnici a prozaici sa najprv museli jazyk a aj všetko ostatné z niečoho naučiť.
Básnikovo vydanie Slovenskej čítanky z r. 1864, nám priblíži dobovú slovenčinu a jej jazykových predchodcov (bernolákovčinu a slowakizovanú češtinu) cez ukážky z diel známych i pre nás už neznámych autorov. Jednu z básní Ján Palárik venoval priamo materinskému jazyku a možno by stálo za to, pripomenúť si tieto verše a za nimi nasledujúci náučný text o rozmanitosti jazykov na svete.
Ďalšia učebnica nám ponúka až 500 cvičení „mluvničných“, pravopisných aj slohových. Vidíme praktické príklady pravopisného úzu z konca 19. storočia. Cvičenia sú odlišné od tých súčasných, ale stále dokážeme rozumieť reči doby, v ktorej cvičebnica vznikla.
Akú známku z dobovej orthographie čiže pravopisu by ste od rechtora dostali vy? Nemusíte sa obávať, ani „otcovia“ slovenského jazyka nemali z jazykov vždy „výborný“. Aj toto nám prezradia zverejnené dokumenty z fondov SNK. Na pováženie však zostáva fakt, koľkí zo spisovateľov mali na vysvedčeniach známku z materinského jazyka.
Aj čítaním novín sa dá učiť
Jazykové praktiká z hodín gramatiky vymeníme za kratšie útvary, uverejňované v dennej tlači – médiu, ktoré v dobe bez televízie a internetu, vládlo svetu. Áno, k učebniciam môžeme priradiť aj periodiká, pretože prvé po slovensky písané noviny u nás vznikli práve ako „učebnica“ na podporu šírenia spisovného jazyka. Neskoršie novinové články sú tiež cenným zdrojom informácií o zmenách v jazyku. Slovenská národná knižnica zverejňuje výber historickej slovenskej dennej tlače dlhodobo a čitatelia už zistili, že pri čítaní aktualít, ktoré hýbali spoločnosťou pred 100 rokmi sa neraz zíde i slovník. Pretože o význame niektorých slov „chyrovať“ nebudete, hneď identifikujete, čo je to archaizmus, historizmus, slang a podobne. Poučky zo školy dostanú v dobovej slovenčine reálny príklad a aký zaujímavý!
Autori článkov a ich čitatelia asi ani v snoch nepomýšľali na to, že o storočie neskôr budú tieto „aktuality“ opäť čítané. Takisto spisovatelia nepredpokladali, že ich diela budú ich neskorší kolegovia „prispôsobovať“, aby boli zrozumiteľné aj v modernejších časoch. V súčasnej dobe však stále čítame rozprávky, zapísané rozprávkarom, ktorý „napísal Slovákom rozprávkový rodný list“. Nech už príbehmi listujeme v podobe najstarších zošitov, alebo ich čítame prerozprávané v knižkách od Márie Ďuríčkovej, Ľubomíra Feldeka a ďalších, stále ide o spísanú rozmanitosť nášho jazyka, ktorá vychádza z ľudovej slovesnosti. Pretože predsa aj moderné rozprávky musia byť rozprávané „rečou ľudu“.
Z rečí do reči alebo brána jazykov otvorená
Táto reč – náš jazyk nevznikol sám za zatvorenými dverami. Neustále sa mení aj pod vplyvom iných jazykov. Opäť nemusíme ísť ďaleko do minulosti, veď ešte nedávno sme sa jazykovo vyrovnali s vyjadrením „browsovať v on-line katalógu knižnice zobrazenom na displayi nášho mobilného telefónu.“ Veru, kedysi sme telefón nazývali aj „ďalekozvuk‟ a tiež chvíľu trvalo, kým sa „display‟ poslovenčil na „displej‟. V knižniciach nájdete množstvo príkladov, ako sa jazyky medzi sebou „dohovoria‟ a ako neskutočne sa aj ten náš jazyk vyvíja. Je to predsa živý organizmus, ktorého „bunky“ = slová starnú a sú neustále nahrádzané novými domáceho pôvodu i importovanými zo zahraničia. Nie iba anglikanizmy totiž vládnu naším malým jazykovým svetom. Mnohokrát ani netušíme, že v slovenčine vlastne často sekáme latinu alebo sa inšpirujeme od susedov. Skriňa, kravatľa, karanténa či šarlatáni a mnohé ďalšie slová tu neboli odjakživa, aj keď sa to nezdá.
Jazyk sa teda mení, ale napísané zostáva – najmä v knižniciach! Preto si aj dnes môžete prečítať, ako Shakespearovho Rómea a Júliu preložil napríklad Hviezdoslav a vzápätí sa môžete začítať do najmodernejšieho prekladu. Ten istý jazyk budú vyjadrovať iné slová.
