Všetci klamú, podvádzajú, taja svoju minulosť, manipulujú, niektorí dokonca aj vraždia. Pre peniaze, politickú moc, nové územia, ale aj rasizmus, žiarlivosť, nenaplnenú lásku, fanatizmus, problematické detstvo a vlastnú nevyrovnanosť.
Tento príbeh sa odohráva v Izraeli v nedávnej minulosti, ale mohol by sa odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek.
„V tomto príbehu nie je žiadna pozitívna postava,“ tvrdí autorka Spáleniska Jana Shemesh. Aj preto sa pohrala s názvom, ktorý na obálke hovorí jasnou rečou.
Po nás potopa.
Spálenisko.
K.O.
Spálenisko je rozprávanie o ľuďoch, ktorí nerobia žiadne hrdinské činy, len chcú prežiť. Spúšťajú tak reťaz udalostí s fatálnymi dôsledkami a sami sa stávajú ich obeťami. Bojujú medzi sebou aj so svojimi démonmi, ale nevíťazí nikto.
Zostáva len spálená zem.
Doslova aj symbolicky.
Jana Shemesh je publicistka a blogerka. Ostatných desať rokov žije v Izraeli, odkiaľ prispieva do slovenských médií textami o politike aj spoločenských fenoménoch.
Vo vydavateľstve Ikar jej vyšli tri knihy: životopisne ladená Smrť si neškrtne o živote s onkologickým ochorením a Dobrá krajina a jej voľné pokračovanie Kľúč k minulosti. Najnovší román sa volá SpálenisK.O. a hovorí o tom, že hriechy naozaj ani dym neprekryje. Zostávajú, pretrvávajú, sú v nás a nesieme si ich po celý život. Ovplyvňujú naše vzťahy, konanie i rozhodovanie.
Hriechy ani dážď nezmyje.
Začítajte sa do novinka SpálenisK.O. od Jany Shemesh:
JESEŇ
Pomaly, opatrne otvárala oči. Konečne sa jej to podarilo. Ale nie nadlho. Svetlo ju pichalo, oslepovalo. Nevládala držať viečka. Veľmi ju bolela hlava, šiju mala paralyzovanú. V panike sa pokúšala zistiť, čo sa stalo. Viečka jej opäť padali.
Uvedomila si, že keď sa pozerá a rozmýšľa zároveň, oči sa jej zatvárajú rýchlejšie. „Musíš, sakra, robiť len jednu vec,“ opakovala si. „Inak sa z toho nevymotáš. Len sa pozeraj.“ Sústredila sa najviac, ako mohla.
Ani to jej nevydržalo dlho. Oči po chvíli zase videli len tmu. Pokúšala sa identifikovať, kde je. Nevedela, či leží, stojí, alebo sedí. Najpresnejšie asi bolo to, že sa vznáša, ale nevedela, či je to možné. Neverila na také veci. Spoliehala sa len na svoj mozog. Ale ten nefungoval, ako bola zvyknutá. To nebolo dobre. Nič nebolo dobre. Strácala rozum.
Viacerí by povedali, že o rozum prišla už dávno. Menila sa ľuďom pred očami. Zanedbávala sa. Chodila neupravená, zle oblečená. K okoliu sa správala hrozne, v práci nestíhala, zabúdala na stretnutia a termíny, ku klientom bola nepríjemná.
Priatelia sa jej snažili dohovoriť, ale ona ich programovo ignorovala. Po čase ľudí odpudzovala, začali sa jej vyhýbať. Bolo jej to jedno. Keď v práci udrela kolegyňu do tváre, v okamihu ju vyhodili. Šepkalo sa, že šéfovia len na to čakali.
Aj tak všetko len kazila a radšej jej už nedávali nijakú dôležitú zákazku. Tá mladá dievčina na ňu nepodala trestné oznámenie, ale keby to tak bolo, ani by ju to nevystrašilo. Tak veľmi jej bolo všetko jedno. Nechcelo sa jej žiť.
Vodič, ktorý ju nadránom zrazil, vypovedal, že mu skočila pod auto. Brzdil, ako sa dalo, ale prekvapila ho. Akoby stratila pud sebazáchovy. Nesnažila sa uhnúť, chrániť si telo. Myslel si, že je nejaká bezdomovkyňa omámená lacným vínom, nejaká bláznivá starena. Mandy Cohenová mala štyridsať rokov, vlastnila byt na najlepšej adrese a poznala azda každého, čo niečo znamenal v biznise aj politike. Mala však problém. Veľký problém.
Adam Cohen si robil raňajky. Presne podľa rozpisu osobného trénera. Na prejedenie to rozhodne nebolo. Dával si pozor na to, ako vyzerá. Chlapi vo Firme si hovorili, že najprv začne ovísať brucho a potom aj...
Nemal rád tieto sprosté vtipy ani mužov vo Firme. Prázdna tuposť maskovaná silnými rečami. Pred dvadsiatimi rokmi, keď so sestrou snívali a plánovali si budúcnosť, by si ani nepomyslel, že bude trpieť takýchto plytkých ľudí, že sa bude smiať na ich nechutných narážkach.
Ale vtedy Adam ani netušil, ako chutí tridsaťročná whisky, ako dobre sa býva obklopený talianskym nábytkom vyrobeným na mieru a dovolenkuje na safari v Afrike. Mal drahé koníčky a výplata vo Firme mu ich vedela financovať. Bol špička. Predal by čokoľvek, komukoľvek.
Vo svojej minimalistickej kuchyni ako z katalógu sa stále necítil dobre. Pár mesiacov po Haninej náhlej smrti sa stravoval v reštauráciách, ani len pohár vody si tam nešiel zobrať. Strašili ho spomienky na ňu.
Tam ju našiel. Zvalenú na kachličkách, ktoré sama toľko vyberala. Mala tridsaťpäť rokov a zabil ju infarkt. Od detstva trpela vrodenou srdcovou poruchou. Stačila silná chrípka a srdce sa roztrhlo.
Nikdy to nikomu nepovedal, ale za Haninu smrť sa vinil. V to ráno bol v sprche dlhšie ako zvyčajne. Nechcel sa s ňou stretnúť, naťahoval čas, aby odišla z domu predtým, ako by jej musel dať zvyčajnú rannú pusu a štípanec do zadku. Tak sa to naučil vo Firme. My chlapi...
Noc predtým sa zase pohádali pre jej rodinu. Odmietol ísť na spoločný víkend. Hanina sestra, jej muž prezývaný Hňup a ich tri deti. A, samozrejme, Hanina matka a jej dýchavičné otázky, kedy konečne bude svadba.
Vždy tie isté scény. Hňup sa opil a bol sprostý, Hanina sestra sa od hanby a hnevu rozplakala, deti sa na to pozerali s otvorenými ústami a Hana sa cestou domov, celých sto kilometrov, ospravedlňovala za niečo, čo bolo mimo nej, lebo sa bála, že ju opustí. Ako keby nechápala, že problém je ona a nie jej rodina, ktorú on otvorene ignoroval.
Neznášal jej neistotu, jej podliezanie. Vedel to pochopiť a ospravedlniť u jej sestry, lebo tá bola hlúpa, slabá a finančne závislá od Hňupa. Ale Hana? Nedávalo to zmysel. Bola úspešná, mala všetko, čo chcela.
„Nerátaj s tým, že tento víkend pôjdem k vašim. Musím dokončiť ten nový projekt, nemám čas. Sama dobre vieš, aké sú cesty cez víkend. A vôbec, vždy odtiaľ prídeme rozvadení,“ vysvetľoval jej v ten večer.
Začala vykrikovať. Nepočúval ju. Jej repertoár už poznal. Ako tradične, aj v tú noc všetko zakončila vetou, že lepšia nanič rodina ako nijaká.
Nebol si tým istý, ale nemal chuť jej to vysvetľovať. O svojej rodine, o sebe a Mandy, Hane prezradil minimum. Mal svoje dôvody. Pravdupovediac, nemal sa veľmi čím chváliť. Hana jeho rodinu aj tak nikdy nestretne, tak načo to riešiť.
Išla spať na gauč. Plakala. Myslela si, že ho obmäkčí. Jej inscenované plače ho však po piatich rokoch spoločného života už nedojímali. Niekedy si želal, aby už nebola. Aby raz prestala potupne znášať jeho výpady. Aby neprehĺtala jeho nadávky, že je sprostá krava bez mozgu. Aby sa mu postavila, aby mu odpovedala rovnako vulgárne, ako sa na ňu osopil on.
Sám ju vyhodiť nevládal, hoci by to bolo ľahké. Asi by bola v šoku, ale to by s ním už nič nemalo. On však nevedel v osobnom živote robiť nezvratné rozhodnutia. Jedno jediné urobil pred dvadsiatimi rokmi a dodnes sa to s ním ťahalo.
