Určite si ešte spomínate na mladú newyorskú učiteľku Natalie Bryantovú z románu Cnosť, ktorá sa zaľúbila do filmovej hviezdy Flynna Godreya. Erotická trilógia Quantum pokračuje po knihe Cnosť novinkou Odvaha.
Napriek rozdielnym povahám ich k sebe priťahuje mocná a iracionálna vášeň. Život vie byť však krutý. Krátko nato, ako sa vrátili z odovzdávania Zlatých glóbusov v New Yorku, kde sa prvý raz oficiálne predstavili ako pár, niekto prezradí médiám Natalinu skutočnú identitu a odhalí jej bolestnú minulosť. Potom ju dokonca vyhodia z práce. Sled nešťastných udalostí oboch ešte väčšmi pripúta.
Ale časom sa ukáže, že aj Flynn niečo skrýva. Začína trpieť pocitom viny, ale uvedomuje si, že ak má mať jeho vzťah s Natalie šancu, musí sa svojho doterajšieho životného štýlu vzdať. Rozhodne sa kvôli nej zmeniť a stať sa mužom, akého potrebuje. Vtedy však Natalie náhodou natrafí na blízku osobu z jeho minulosti...
Druhá kniha zo série Quantum Odvaha vás opäť vtiahne do búrlivého vzťahu filmovej hviezdy a mladej učiteľky. Na Amazone získala od čitateľov mimoriadne pozitívne hodnotenie – z maximálnych 5 hviezdičiek až 4,7. Je ešte intenzívnejšia a zábavnejšia ako prvá kniha. Pustite sa do nej a zamilujete si celú sériu Quantum.
Využite časovo obmedzenú 10% zľavu na nákup oboch oboch kníh zo série.
M. S. Forceová je pseudonym súčasnej bestsellerovej autorky New York Times Marie Forceovej. Trilógiou Quantum (Cnosť, Odvaha, Víťazstvo) prenikla do sveta erotických románov a rozhodne nepovedala posledné slovo! Na konte má zatiaľ štyridsať súčasných ľúbostných románov a viacero ocenení. Doteraz predala viac ako 3,5 milióna výtlačkov a podľa New York Times, USA Today a Wall Street Journal je najlepšie predávanou autorkou.
Začítajte sa do novinky Odvaha:
1. KAPITOLA
Flynn
Bola v šoku a triasla sa. Iba to vysvetľovalo meravý pohľad jej úžasných hnedých očí aj nezvyčajné mlčanie prenikajúce do špiku kostí. Najradšej by som zavolal lekára, aby jej predpísal niečo na upokojenie. Nemal som poňatia, ako inak jej pomôcť.
Priviedol som ju do svojho bytu v nádeji, že ju ochránim pred tým šialenstvom, čo sa rozpútalo. Ožili všetky moje nočné mory, ani tá najhoršia sa však nevyrovnala jej. Verejnosť sa pitvala v jej bolestnej minulosti, prišla o prácu aj o anonymitu, a to mojou vinou.
Mal som sto chutí povolať všetkých svojich ľudí do zbrane. Právnikov, novinárov, kohokoľvek, kto mi prinesie hlavu toho chlapa, čo jej ublížil. A rád by som priviedol aj Leah, lebo Natalie potrebuje kamarátku. Bál som sa ju však nechať osamote hoci iba na pár minút. Jej mlčanie ma desilo. Vzlyky som znášal lepšie, tým som aspoň rozumel. Ale toto strašidelné ticho... Ľakalo ma.
Spomenul som si, že sa jej páčila obrovská vaňa v kúpeľni – za celých desať rokov, čo vlastním tento byt, som ju nepoužil ani raz. Nechal som Natalie schúlenú na posteli, vošiel som do kúpeľne a pustil vodu. Pod pultom som našiel penu do kúpeľa. Jedným okom som pozoroval Natalie, druhým vaňu. Napustil som ju do troch štvrtín, zastavil vodu a vrátil sa k nej.
Sadol som si na peľasť a pobozkal ju na studené líce. „Nat, pripravil som ti kúpeľ. Zohreješ sa.“
Neprotestovala. Pomohol som jej vstať a vyzliecť sa. Odniesol som ju do kúpeľne. Pred dvoma dňami sme sa po prvý raz milovali, a predsa na tomto teraz nebolo nič sexuálne. Vložil som ju do vane plnej horúcej vody a bubliniek. Vyzliekol som si košeľu s mokrými rukávmi a sadol som si vedľa vane.
„Miláčik, budeš sa so mnou rozprávať?“
„Nie je o čom.“ Znela apaticky a nevýrazne. Slzy, ktoré jej v tichosti stekali po lícach, mi lámali srdce a narúšali pokoj. Musím jej nejako pomôcť.
„Hneď som späť.“ V izbe som pohľadal mobil a suchú košeľu. Našiel som tridsaťdva zmeškaných hovorov a štyridsaťšesť esemesiek. Všetky som ignoroval a zavolal Gabovi do Quantumu. Vedie náš BDSM klub a v New Yorku šéfuje našej ochranke.
„Flynn,“ ozval sa, „si v poriadku?“
„Zažil som aj lepšie dni. Zháňam doktora pre Natalie. Nepoznáš niekoho diskrétneho?“
„Moja sesternica je lekárka. Zavolám jej.“
„Ďakujem, Gabe.“
„Daj vedieť, ak môžem ešte niečo urobiť. Všetci ti ochotne pomôžeme.“
„Iste. Ešte raz ďakujem.“
Vrátil som sa do kúpeľne. Natalie sa od chvíle, čo som ju vložil do vane, ani nepohla. Z očí sa jej neprestajne rinuli slzy a každá jedna sa mi zarývala do srdca ako dýka.
„Flynn,“ zašepkala.
„Áno, miláčik?“ Kľakol som si k vani. „Som pri tebe. Čo potrebuješ?“
„Chce sa mi vracať.“
Schmatol som smetný kôš a priložil jej ho. Stihol som jej ešte odhrnúť dlhé tmavé vlasy. „Musím ísť po Fluff,“ lapala dych.
„Poprosím Leah, aby ju sem priviedla. Neboj sa.“ Stočil som osušku a oprel som ju o ňu ako o vankúš. Uterákom namočeným v studenej vode som jej utrel ústa a tvár. „Prinesiem ti mobil a napíšeme Leah.“
Po bledých lícach sa jej stále kotúľali slzy.
Za tridsaťtri rokov života som sa ešte necítil taký bezmocný ako teraz. Nerád som ju opúšťal čo len na minútu, aby som vybral mobil z kabelky v obývačke. „Hneď som späť, áno?“
Prikývla. Vyčerpanie a rezignácia vyžarujúce z tohto nepatrného posunku ma zrážali na kolená. To ja som na vine, ale napravím to, i keby ma to malo stáť život. Vrátil som sa s mobilom. „Naťukáš PIN kód?“
„To môžeš aj ty,“ hlesla. „Nula, jeden, jeden, osem.“
Zvláštne ma dojalo, že mi prezradila kód. Čo na to povedať? Pokiaľ ide o ňu, som chodiaca katastrofa. Naťukal som kód a vzápätí sa rozpípali prijaté esemesky a odkazy. Nevšímal som si ich a napísal Leah.
Ahoj, tu Flynn. Natalie si pýta Fluff. Nepriviedla by si ju ku mne?
Odpovedala okamžite. Som rada, že si sa ozval. Ako sa má? Samozrejme, Fluff privediem. Čokoľvek chceš.
Ďakujem. Nemá sa dobre... Fluff jej pomôže.
V ďalšej esemeske som jej poslal informácie, ako sa dostane do garáže, hoci tie nedávam len tak hocikomu. Ochranou svojho súkromia som sa však teraz nemohol zaoberať. Záležalo mi iba na Natalie.
Zacinkal výťah a znova som zaváhal. Zasa mám Natalie opustiť? „O chvíľu je tu Leah s Fluff. Idem otvoriť. Hneď sa vrátim.“
Neodpovedala. Líca jej stále zmáčali slzy, zrejme ich však vôbec nevnímala. Prázdny výraz jej očí mi naháňal strach.
Rozbehol som sa k výťahu. „Áno?“
„To som ja.“ Addie.
Bez váhania som stisol bzučiak a vpustil svoju vernú asistentku. O minútu vystúpila z výťahu, odložila tašku vo vstupnej hale a objala ma. „Ako ti pomôžem?“ Pracovala pre mňa päť rokov a bola mi ako mladšia sestra. Urobili by sme pre seba čokoľvek a ona to znova dokazovala.
„Ani neviem, čo teraz potrebujem.“
„Hocičo. Som tu pre vás oboch.“
„Ako si sa sem dostala tak rýchlo?“
„Hodinu po tom, ako sa to dostalo na net, som nasadla na lietadlo. Aj Liza je na ceste,“ spomenula moju hovorkyňu, „ale povedala som jej, aby dnes večer nechodila. Stačí zajtra.“
„Dobre, ďakujem. Musím ísť za Natalie. Je vo vani. Gabe sem pošle lekárku, svoju sesternicu.“
„Uvarím čaj.“
„Má rada horúcu čokoládu.“
„Tak urobím tú.“ Chytila ma za ruku. „Nie si v tom sám. Celá armáda z Quantumu volá po krvi.“
„Ďakujem, že si prišla, Addie.“
„Iba si robím svoju prácu.“
„Robíš toho oveľa viac a dobre to vieš.“
„Choď za ňou. Všetko bude v poriadku.“
Hoci ma Addino ubezpečenie uchlácholilo, stačil mi jediný pohľad na Natalinu mŕtvolne bledú tvár, mokrú od sĺz. Ešte veľa vody pretečie, kým bude znova všetko v poriadku. „Poď už von, miláčik.“ Pomohol som jej vstať a vyjsť z vane ako dieťaťu. Osušil som ju, zabalil do svojho teplého županu, vysušil jej vlasy a prečesal ich.
Celý čas mĺkvo hľadela na stenu, sotva žmurkla, dokonca i keď jej stále stekali slzy. Dočerta, kde trčí tá lekárka? „Poďme do postele.“ Ani nemrkla, keď som ju zdvihol a preniesol do postele. Prikryl som ju a sadol si vedľa nej. Držiac ju za ruku sám seba som sa pýtal, ako jej to ešte uľahčiť.
Addie priniesla hrnček s horúcou čokoládou, položila ho na nočný stolík a nechala nás osamote.
„Addie ti uvarila horúcu čokoládu.“
„Čo tu robí?“
Pri tej otázke sa mi uľavilo. „Pomáha nám.“
„Nemôže nič urobiť.“
Absolútna skľúčenosť v jej hlase ma zasiahla do hrude ako ďalší šíp. „Môžeme urobiť veľa a aj to urobíme, ale najprv sa postaráme o teba. Záleží najmä na tebe.“
„Čo tvoja kariéra? Čo sa hovorí...“
„Doriti aj s tým. Teraz mi je kariéra ukradnutá. Záleží mi na tebe. Milujem ťa a nepáči sa mi, že za to môžem ja.“
„Ja len... Nechápem to... Prečo? Prečo by to robil?“
Utrel som jej slzy, potláčajúc vlastné. Nepamätal som si, kedy som naposledy plakal, ale bál som sa, že ak sa rozplačem teraz, asi nikdy neprestanem. „Kto to urobil, Nat?“
„Zrejme právnik z Lincolnu. Po tom, čo sa mi stalo, som mu zaplatila majland za zmenu mena. Prečo by to robil?“
„Pre peniaze.“ Skladačka do seba pozoruhodne zapadala. „Keď ťa uvidel so mnou, zaňuchal šancu a chcel z toho vyťažiť.“
„Bola som jeho klientka,“ vzlykla. „Nesmel o mne hovoriť.“
„To si píš. Postarám sa o to, aby ho vylúčili zo zoznamu advokátov a trestne stíhali za to, čo ti vyviedol. Nehovoriac o tom, že ho zažalujeme.“
„Akoby sa to dialo znova... Je to rovnaké.“
Ako pätnásťročnú ju znásilnili a pričinením toho prekliateho advokáta z Lincolnu v Nebraske, ktorý ju zapredal za doláre – pravdepodobne za veľa dolárov –, o tom klebetí celý svet.
Zúrivosť mi takmer nedovolila dýchať. Mojou vinou ju znova prenasledovali a najradšej by som nariekal vedno s ňou. Oživil som nočnú moru, ktorú už dávno prekonala. Keby som tušil, čo spôsobím, nikdy by som sa s ňou neukázal na verejnosti.
„Nie je to tvoja chyba,“ zašepkala.
Iskrička života v inokedy rozžiarených očiach ma síce potešila, ale odmietol som sa z toho vyvliecť. „Rozhodne je to moja chyba. Videli ťa so mnou, chceli o tebe vedieť viac, preto snorili, kým nenaďabili na niekoho, komu peniaze rozviažu jazyk.“
„Neobviňujem teba. Obviňujem jeho.“
Zbožňoval som ju za to, že aj teraz si robí o mňa starosti. „Ako sa volá?“
„David Rogers. Iba on poznal obe moje mená. Musel to byť on.“
„Nikdy si to nikomu nepovedala? Ani rodine?“
Pokrútila hlavou. „S rodinou sme sa nevideli ani neprehovorili spolu osem rokov.“
Skľúčilo ma, že celé tie roky prežila osamelá. Už však nie je sama. Rád by som poznal jej utrpenie do detailov, no teraz nebol vhodný čas na otázky. Mlčky som pri nej sedel, držal ju za ruku a ponúkal jej horúcu čokoládu, kým klopanie na dvere neohlásilo príchod lekárky.
Ešteže je to žena. A našťastie ju nezaujímalo, kto som. Sústredila sa na Natalie.
„Dobrý deň, som Janelle Richmondová.“ Tmavými vlasmi, očami aj tvárou pripomínala Gaba.
Vstal som a potriasli sme si ruky. „Ďakujem, že ste prišli.“
Natalie na mňa úzkostne pozrela. „Zavolal si lekárku?“
„Pomohlo by, keby ti predpísala niečo na upokojenie.“
„Môžem ostať s Natalie chvíľu sama?“ opýtala sa Janelle.
Nerád som odchádzal, ale podvolil som sa. „Neprekáža ti to?“ obrátil som sa na Natalie.
Schytila prikrývku. „Hádam nie.“
„Budem vedľa. Ak ma budeš potrebovať, zavolaj.“ Pobozkal som ju na čelo. Vyšiel som z izby a zavrel za sebou dvere.
