Mare má 17 rokov a má nezvyčajné schopnosti. Prišla na to len nedávno. A teraz jej to spôsobí viac problémov, akoby ich nemala...
Červená kráľovná je napínavý fantasy príbeh od Victorie Aveyard, ktorý sa stal bestsellerom už v 25 krajinách.
Spoločnosť je rozdelená na dve časti – Strieborných špičkových bojovníkov s božskými schopnosťami a Červených jednoduchých občanov, ktorí žijú pod krutou vládou Strieborných.
Mare Barrow má 17 rokov. Patrí medzi Červených, a ani vo sne by jej nenapadlo, že by to mohlo byť inak. No opak je pravdou. Onedlho zistí, že aj napriek tomu, že je Červená, aj ona má svoje schopnosti – dokonca také silné a jedinečné, že ohrozujú celú vládu Strieborných.
Lenže zahrávať sa so silou je veľmi nebezpečné. Vo svete rozdelenom krvou sa odohráva boj, ktorý vyhrá len ten najstatočnejší. A tak sa proti sebe postavia Červení a Strieborní, princ proti princovi a Mare proti vlastnému srdcu, pričom zrada číha na každom kroku. A potom stačí už len jediný chybný krok, ktorý zničí svet, aký dosiaľ poznali.
Zachránia mladú Mare jej nezvyčajné schopnosti alebo sa jej stanú osudnými?
Červená kráľovná je príbeh plný intríg, triedneho boja a klamstiev. Vtiahne vás do napínavého deja a vy túžite zistiť, aký bude osud Mare – dievčaťa, ktoré si od začiatku obľúbi. Je to fantasy nielen pre mladých. Napínavé, dobre napísané so záverom, ktorý vás zaskočí a prekvapí.
VICTORIA AVEYARD je americká spisovateľka fantasy románov pre mládež, ktorá si svojím debutovým románom Červená kráľovná získala čitateľov po celom svete. V súčasnosti pracuje na treťom pokračovaní série ČERVENÁ KRÁĽOVNÁ a popritom sa venuje svojim srdcovým záležitostiam, ako sú rôzne literárne a filmové projekty.
Začítajte sa do novinky Červená kráľovná:
Kapitola jeden
Neznášam Prvé piatky. Dedina je preplnená a teraz, uprostred leta, je to to posledné, čo všetkých teší. Z môjho miesta v tieni to nie je také strašné, ale smrad tiel, čo sa potia v rannej práci, je taký silný, že pripomína skysnuté mlieko. Vzduch sa chveje horúčavou a vlhkosťou a dokonca aj v mlákach zo včerajšej búrky víria dúhové pásy oleja a mastnoty.
Trh sa vyprázdňuje a pre dnešok svoje stánky všetci zatvárajú. Obchodníci sú zaujatí a nevšímaví, takže je pre mňa ľahké obrať ich o čokoľvek. Kým skončím, vrecká mám napchaté čačkami a na cestu mám jablko. To nie je zlé na pár minút práce. Dav ľudí sa presúva a ja sa jeho prúdom dám unášať preč. Letmými dotykmi chniapem hore-dolu. Zopár bankoviek z vrecka akéhosi muža, náramok zo zápästia ženy – nič veľké. Dedinčania sú príliš zamestnaní predieraním sa skrz dav, aby si medzi sebou všimli vreckára.
Všade okolo čnejú desať stôp nad blatistou zemou domy na pilótach, po ktorých má dedina meno (Pilóty, veľmi originálne). Na jar býva dolný breh zaplavený, ale teraz je august a v dedine vládne sucho a obyvatelia trpia úpalmi. Takmer všetci sa na Prvý piatok
tešia, lebo v práci a škole končia skôr. Ale ja nie. Radšej by som bola v škole a v triede plnej detí sa nič neučila.
Tak či tak tam už dlho nezostanem – blížia sa moje osemnáste narodeniny a s nimi odvod. Nie som učnica, nie som zamestnaná, takže ma pošlú do vojny ako všetkých zaháľačov. Niet divu, že nemožno zohnať prácu, keď sa každý muž, žena a dieťa snaží vojne vyhnúť.
Všetci moji bratia museli ísť do vojny, len čo dovŕšili osemnásť rokov. Všetkých troch poslali bojovať proti Jazerozemi. Jediný z nich, kto vie ako-tak písať, je Shade a ten mi posiela listy, kedykoľvek je to možné. Ostatní bratia – Bree a Tramy – sa neozvali viac než rok. Ale žiadne správy sú dobré správy. Stáva sa, že rodiny o svojich deťoch nemajú správy celé roky a z ničoho nič sa ich dcéry a synovia, ktorým udelili služobné voľno, objavia na prahu dverí, alebo sú dokonca šťastne prepustení. Väčšinou však iba príde list na tvrdom papieri s kráľovskou pečaťou a krátkym poďakovaním za život vášho dieťaťa. Možno dokonca dostanete pár gombíkov z jeho roztrhanej obnosenej uniformy.
Keď Bree odišiel, mala som trinásť. Pobozkal ma na líce a daroval mi pár náušníc, ktoré sme si podelili so sestrou Gisou. Boli to sklenené kvapky s matne ružovou farbou zapadajúceho slnka. V tú noc sme si spolu prepichli uši. Keď odišli Tramy a Shade, v tradícii sme pokračovali. Teraz máme aj ja, aj Gisa v jednom uchu tri náušnice, ktoré nám pripomínajú našich bratov bojujúcich v neznámych končinách. Veľmi som neverila, že budú musieť odísť, až kým sa neobjavil legionár vo vyleštenom brnení a jedného za druhým nevzal. A túto jeseň si prídu po mňa. Už som začala šetriť – a kradnúť –, aby som mohla Gise kúpiť náušnice, keď odídem.
Nemysli na to. To vždy hovorí mama. Na armádu, na mojich bratov, na všetko. Výborná rada, mami.
Poniže ulice, na rohu ulíc Mlynská a Na pochode, dav hustne a pridávajú sa ďalší dedinčania. V dave sa motá banda detí, malých zlodejov, ktorí sa ešte len učia, ako narábať so svojimi dlhými prstami. Sú príliš mladí, aby v tom boli dobrí, a tak stráže vždy rýchlo zakročia. Normálne by deti skončili na pranieri alebo vo väzení v strážnici. Stráže sa však takisto chcú zúčastniť Prvého piatka. Uspokojili sa s niekoľkými ranami pre vodcov partičiek. Malé milosrdenstvo.
Slabý tlak na páse ma donúti inštinktívne sa otočiť. Schmatnem ruku, ktorá sa ma neuvážene snaží okradnúť, a silno ju stisnem, aby ten škriatok neušiel. No namiesto vyziabnutého decka zbadám vyškerenú tvár.
Kilorn Warren. Rybársky učeň, vojnová sirota a asi aj môj jediný priateľ. Ako deti sme sa bíjavali, ale teraz, keď sme starší – a on je o hlavu vyšší než ja –, snažím sa bitkám vyhýbať. Predpokladám, že môže byť užitočný – napríklad pre načahovanie sa k najvyšším poličkám.
„Si rýchlejšia,“ zachechce sa a strasie môj stisk.
„Alebo ty si pomalší.“
Vyvráti oči dohora a vezme mi z ruky jablko.
„Čakáme na Gisu?“ opýta sa a zahryzne do ovocia.
„Nadnes nemá priepustku. Pracuje.“
„Tak sa pohnime. Nechcem zmeškať program.“
„To by bola veľká tragédia.“
„Ale, ale, Mare,“ veselo mi pohrozí prstom,“ veď to má byť zábava.“
„Má to byť varovanie, ty magor.“
Ale on už dlhými krokmi kráča vpred a ja musím takmer bežať, aby som s ním udržala tempo. Chodí zvláštne, hojdavo. Hovorí tomu morská chôdza, hoci na mori nikdy nebol. Hádam to zapríčinili dlhé hodiny na rybárskom člne, aj keď len na rieke.
Kilornov otec bol vyslaný do vojny rovnako ako môj, no kým môj otec sa vrátil bez nohy a jedných pľúc, pán Warren sa vrátil v škatuli. Kilornova mama ušla a nechala syna, nech sa o seba stará sám. Takmer umrel od hladu, ale akosi sa stále vládal so mnou biť. Kŕmila som ho, aby som nemusela kopať do vreca kostí, a teraz, po desiatich rokoch, je stále tu. A je šťastný, že nebude musieť ísť do vojny.
Dostávame sa na úpätie kopca, kde dav hustne. Ľudia nás tlačia a štuchajú zo všetkých strán. Účasť na Prvých piatkoch je vždy povinná, pokiaľ nie ste „nenahraditeľný pracovník“ ako moja sestra. Akoby bolo obšívanie hodvábu nenahraditeľné… Ale Strieborní svoj hodváb milujú, no nie? Kusmi, ktoré zošíva moja sestra, možno dokonca podplatiť stráže. Aspoň niektoré z nich. Niežeby som o tom niečo vedela.
Čím vyššie vystúpime po kamenných schodoch na vrchol kopca, tým viac sa tiene prehlbujú. Kilorn berie schody po dvoch, až zaostávam, ale zastaví, aby ma počkal. Uškrnie sa na mňa a pohodí hlavou, aby si spred zelených očí odhrnul prameň tmavých blond vlasov.
„Niekedy zabúdam, že máš detské nohy.“
„Lepšie ako detský mozog,“ odseknem a zľahka ho plesnem po líci, keď popri ňom prechádzam. Hore schodmi ma sprevádza jeho smiech.
„Si mrzutejšia ako zvyčajne.“
„Iba neznášam tieto udalosti.“
„Viem,“ šepne, tentoraz už vážne.
Konečne sme v aréne a nad hlavami nám pečie slnko. Aréna postavená pred desiatimi rokmi je zďaleka najväčšou stavbou v Pilótach. V porovnaní s tými kolosálnymi mestskými arénami to nie je nič, ale aj tak – do výšky sa týčiace oceľové oblúky a tisíce stôp betónu – dedinskému dievčaťu to stačí, aby stratilo reč.
Stráže sú všade. Vo svojich čierno-strieborných uniformách stoja pred davom. Je Prvý piatok a tiež sa nemôžu dočkať procesie. Hoci ich nepotrebujú, všetci majú dlhé pušky alebo pištole. Všetci strážnici sú Strieborní tak, ako je zvykom, a nás Červených sa nemusia báť. Každý to vie. Nie sme im rovní, hoci na prvý pohľad to nevidno. Jediné, čo nás navonok odlišuje, je, že Strieborní stoja vzpriamene. Naše chrbty sú ohnuté prácou, neuskutočnenou nádejou a nevyhnutým sklamaním z nášho životného údelu.
Vo vnútri otvorenej arény je rovnako horúco ako vonku a Kilorn, ktorý je vždy v strehu, ma ťahá do tieňa. Nemáme sedadlá, iba dlhé betónové lavice, ale tých niekoľko strieborných šľachticov nad nami si užíva chladné pohodlné lóže. Majú tam pitie, jedlo, ľad aj v lete, čalúnené sedadlá, elektrické osvetlenie a iné vymoženosti, ktoré si ja nikdy neužijem. Strieborní si nič z toho nevážia a neustále frflú na „otrasné podmienky“. Ja by som im ukázala otrasné podmienky, len nech dostanem možnosť. Všetko, čo máme my, sú tvrdé lavice a zopár vreštiacich obrazoviek, takých jasných a hlasných, že sa to takmer nedá vydržať.
„Stavím sa s tebou, že to dnes budú zase ďalší siláci,“ povie Kilorn a hodí ohryzok jablka na podlahu arény.
„Žiadna stávka nebude,“ odpoviem. Veľa Červených na zápasoch stávkuje v nádeji, že čosi vyhrajú, aby prežili ďalší týždeň. Ale ja sa nestavím, dokonca ani s Kilornom. Ľahšie ako tie peniaze vyhrať, je ukradnúť ich zo stávkarovej peňaženky. „Nemal by si takto rozhadzovať peniaze.“
„Ak vyhrám, nie je to rozhadzovanie. Silák vždy vyhrá.“
Aspoň polovicu programu vždy tvoria zápasy silákov. Ich schopnosti a zručnosti sú pre arénu vhodnejšie než schopnosti iných Strieborných. A vidno, že sa v tom vyžívajú. Svojou nadľudskou silou si pohadzujú ostatných šampiónov ako handrové bábiky.
„A čo ostatní?“ pýtam sa a napadá mi celá škála Strieborných, ktorí by sa mohli ukázať. Telekinetici, svižníci, nymfy, floriáni, kameňáci – sledovať ich je hrôza.
„Neviem, ale dúfam, že to bude zaujímavé. Rád by som sa pre zmenu pobavil.“
Kilorn a ja nemáme na Prvé piatky celkom rovnaký názor. Nevidím nič príjemné na tom, keď sa dvaja šampióni navzájom trhajú na kusy. Kilorn sa v tom vyžíva. Nech sa navzájom zahlušia, hovorieva. Nie sú to naši ľudia.
