Byť zaľúbený do osoby, ktorú ste nikdy nestretli, ktorá ani neexistuje, je totálne šialené. Alice z Bostonu vie o tom svoje.
Celé roky randí s chlapcom, s ktorým zažíva tie najkrajšie chvíle... ale všetko len vo svojich snoch. Nikdy by neverila, že „pán vysnívaný“ naozaj existuje. „Menia sa miesta a príbehy, ale Max zostáva a víta ma v každom sne so svojím šibalským úškrnom a veľkým srdcom. Je to moja spriaznená duša.“
Nemôže to trvať naveky
A to si uvedomuje aj stredoškoláčka Alice. Svoje sny preto svedomito zapisuje do zošita, ktorý nazvala Denník snov a a nosí ho všade so sebou. O svojom tajomstve povedala len najlepšej priateľke.
Šok v prvý školský deň
Keď sa Alice presťahuje so svojím otcom do nového mesta, neverí vlastným očiam. Pred jej školou stojí chlapec, ktorý akoby vypadol z jej snového sveta, nie je však taký, akého si ho predstavovala. Má komplikovaná povahu, je vzdorovitý a po svojom boku má nádherné a veľmi milé dievča. Obaja stoja pred otázkou, kde je hranica medzi predstavami a skutočnosťou, a či môže realita úplne nahradiť sny...
Prečítajte si novinku Zavri oči a snívaj. Veselý, miestami uletený príbeh pre mladých je výnimočnou a doslova vibrujúcou prvotinou americkej spisovateľky Lucy Keatingovej.
Prečítajte si úryvok z knihy Zavri oči a snívaj:
Vymyslela som si ho. Aspoň som si to po celý čas vravela. Bol stelesnením toho, čo som v detstve milovala v jednom dokonalom chlapcovi. Problém bol v tom, že som sa mýlila. Pretože práve sedel kúsok odo mňa, čítal si učebnicu psychológie a každých pár minút prestal a naťukal niečo do mobilu. Mal na sebe sivé tričko a ja som mala sto chutí sadnúť si mu do lona.
„Premýšľaj,“ zašepkala som si a odhrnula si prameň vlasov za ucho. Zízala som na sylabus predmetu história Spojených štátov vo svojom lone. Už som si mala prečítať len jeden riadok. O čom bol ten článok, čo som pred pár dňami čítala ponad otcovo plece? Ako internet spája náš svet natoľko, že sa teória šiestich stupňov odlúčenia znížila na štyri? Možno som ho videla na Facebooku...
Až na to, že sa mi s ním snívalo oveľa skôr, než som vôbec o existencii Facebooku tušila.
Keď som bola malá, strašne som sa bála krvi, čo bolo dosť nepraktické, keďže som zároveň trpela častým krvácaním z nosa. S otcom používame také slovo, ktorým pomenúvame to, ako sa cítim, keď vidím akúkoľvek krv, naživo či vo filme. Rezancovo. Pretože v jednu chvíľu som v pohode, potom si niekto rozbije koleno alebo sa poreže orezávačom na výtvarnej, a ja mám pocit, že sa mi vyparili kosti. Občas, keď som mala nerezancový moment, snažila som sa to otcovi opísať a zahrať. Dala som si ruky nad hlavu a hýbala bokmi ako delfín.
A rezancovo som sa cítila aj teraz, hoci na dohľad nebola žiadna krv. A bola som rozhodnutá, že sa tak nebudem cítiť po zvyšok školského roka.
Nevystraš ho, nevystraš ho, nevystraš ho, opakovala som si, keď som sa chystala na veľkú výpravu po dokonale pokosenom trávniku. V hlave mi vírilo milión verzií mojej prvej vety. Frázy, vďaka ktorej by som vyzerala múdro a zároveň v pohode, ako osudová žena z niečích snov, čo som, technicky vzaté, aj bola. Jeho snov. Napríklad veta: „Skvelé stretnúť sa v skutočnosti.“ Alebo: „Sníval sa ti v poslednom čase nejaký dobrý sen?“ On sa usmeje, pritiahne si ma k sebe a pobozkáme sa. Všetko mi vysvetlí a už nikdy ma nenechá odísť.
„Ahoj,“ bolo nakoniec jediné, čo som zo seba dostala, keď som zízala na Maxa a pohupovala sa na pätách. Mala som pocit, akoby každý nerv v mojom tele kričal, a chcelo sa mi utekať čo najrýchlejšie a čo najďalej.
Max si dal načas, kým zdvihol pohľad, a bolo mi jasné, že ma videl, ako som ho celý ten čas potichu prenasledovala. Dokončil si podčiarkovanie vety zvýrazňovačom a položil učebnicu vedľa seba.
„Ahoj,“ odzdravil ma, konečne sa pozrel priamo na mňa a zložil si ruky do lona. V očiach mal niečo, čo som nedokázala prečítať, niečo, čo som tam predtým nevidela. Mal v nich čosi formálne. Bola to takmer... výzva.
Zrazu mi napadlo, že som možno naozaj mentálne narušená ako tá bezdomovkyňa, ktorá nám zvykla každú nedeľu volať z telefónnej búdky do bytu v New Yorku a pýtať sa, aké máme obedové špeciality. Keď som mala dobrú náladu, zvolala som: „Zapekané cestoviny!“ „Sú dobré?“ opýtala sa a ja som jej odpovedala: „Och, výborné, náš šéfkuchár je nimi preslávený.“ A otec sa na mňa skepticky pozeral ponad lekársky časopis. No keď som stála pred Maxom, bol mi taký známy, že ma to takmer obralo o všetku silu. Nebola to tvár, ktorú by som si preskenovala z internetu do podvedomia. Bol to chlapec, ktorého som poznala a ľúbila. Môj chlapec. On bol môj a ja...
„Potrebuješ niečo?“ naklonil hlavu na jednu stranu.
Preglgla som. „P-pamätáš si ma?“ opýtala som sa nakoniec. A hľadala som v jeho tvári náznak rozpoznania, niečo, o čom som si myslela, že som videla v tých dverách do triedy. Mala som pocit, akoby mi srdce padlo do žalúdka a jeho steny ho celé obklopili ako karamel jablko.
A práve vtedy sa nad operadlo Maxovej lavičky naklonil závoj lesklých čiernych vlasov a okolo krku sa mu omotali dve opálené ruky. Patrili dievčaťu, ktoré ho začalo bozkávať.
„Ahoj,“ povedala dievčina, čo si dovolila bozkávať môjho Maxa. „Kto si?“
Kto si TY? chcela som zvriesknuť. Cítila som, ako sa mi pod viečka nahrnuli slzy, a robila som všetko preto, aby som ich tam aj udržala.
„Je tu nová,“ odpovedal za mňa Max. Na malý moment som v jeho tvári zachytila maličký náznak súcitu, no hneď ho vystriedal ten istý tajomný pokoj. „Volá sa Alice, však?“ povedal. Dievča, ktoré si dovolilo bozkávať môjho Maxa, sa ešte stále nakláňalo nad lavičkou, lakte malo položené na jeho pleciach a svoju peknú tvár vedľa jeho.
Volá sa Alice, však?
„Hej,“ podala som jej ruku. Dievčina ju prijala a slušne sa usmiala.
„Nová krv.“ Prikývla. „Ja som Celeste.“
Božemôj. Celeste? Mená ako Celeste kopú na ihriskách prach do tváre menám ako Alice. Mená ako Celeste kradnú menám ako Alice partnerov na stužkovú. Mená ako Celeste očividne chodia s vysnívanými frajermi mien ako Alice.
„To je pekné meno.“ To bolo jediné, na čo som sa zmohla.
„Ďakujem. Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ opýtala sa Celeste.
Ani jeden z nás nič nehovoril. Nedokázala som sa na nich dvoch spolu pozerať, tak som len zízala do zeme a čakala na Maxovu odpoveď. A keď to prišlo, silno som zovrela viečka.
„Nepoznáme sa,“ odvetil potichu.
