FOTO Slovensko sa rozlúčilo s Antonom Srholcom (†86): Kritizovaný Ficov poradca neprišiel

Rana pre veriacich: Zomrel kňaz Anton Srholec (†86), podľahol ťažkej chorobe

Viac záberov z dnešných obradov nájdete v našej FOTOREPORTÁŽI

V mene predsedu vlády Roberta Fica sa mal dnes na poslednej rozlúčke so zosnulým kňazom Antonom Srholcom zúčastniť predseda Zboru poradcov premiéra Vladimír Faič, ktorý však na rozlúčku neprišiel. Faič mal v rámci spomienkového obradu v bratislavskom kostole Blumentál položiť veniec predsedu vlády. Niektoré médiá kritizovali, že Fico poslal na rozlúčku absolventa Vysokej školy politickej ÚV KSČ. Srholec bol pritom v bývalom režime politický väzeň. Odsúdili ho za pokus emigrovať do zahraničia.

Telesné pozostatky zosnulého boli v bratislavskom kostole Blumentál vystavané od 8.30 h. Samotná bohoslužba začala o hodinu neskôr aj za účasti prezidenta Andreja Kisku a ďalších zástupcov verejného a politického života. Prítomní boli aj zástupcovia Resocializačnej komunity Antona Srholca – RESOTY či členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Podľa Kisku život Antona Srholca poznačili mnohé rany a príkoria. "Ale kto má právo hovoriť o hodnotách života, ak nie ten, ktorý to všetko prežil? Komu máme veriť, ak nie tomu, kto celý život stál za svojou pravdou a kto pravde a boju za slobodu a demokraciu obetoval všetko čo mal? Dnes za ním smútime nielen my tu v Bratislave. Lúči sa s ním celé Slovensko, a nielen Slovensko," uviedla v príhovore hlava štátu.

Otec Srholec podľa Kisku svoje utrpenie premieňal na lásku. "Boha nachádzal v osamení, ale aj v ľuďoch okolo seba, v ich úsmevoch a činoch. Dokázal obrovsky odpúšťať, ale pritom vedel, že na zlo sa nesmie zabúdať a že zlu sa treba postaviť," uviedol.

Kiska pripomenul, že Srholec Slovensko videl v Európe spolu s ostatnými slobodnými štátmi, s ktorými nabádal spoločne „znášať chvíle radostné aj ťažké“. Vždy taktiež odsudzoval nevraživosť voči iným, šírenie strachu a zloby. A trápilo ho, ak slová neznášanlivosti počul z úst verejných činiteľov. "Ďakujem vám za to, že ste nám pomohli viac si vážiť slobodu. Našou povinnosťou je, aby sme túto vašu celoživotnú túžbu chránili," zdôraznil na záver Kiska.

Počas rozlúčky odzneli dojemné slová

„Život sa mu vydaril, je Boží človek,“ povedal počas poslednej rozlúčky so Srholcom na zádušnej bohoslužbe v bratislavskom kostole Blumentál kňaz Ján Sucháň. Srholec podľa jeho slov dosiahol svoj cieľ - šíriť Božie slovo saleziána Don Bosca. Slovenská cirkev podľa Sucháňa Srholca nepochopila. Sucháň sa Srholcovi poďakoval za všetky slová a skutky, „ktorými bude ďalej vstupovať do našich duší“. Rovnako sa spýtal, či sa aj my dnes vieme tak ako Srholec zastať slobody, pravdy, ponížených a slabých. Sucháň prečítal aj báseň od ich spoločného obľúbeného autora Milana Rúfusa. „Stal si sa výzvou, prorockou výzvou. Ešte dlho ťa budeme potrebovať. Tonko, ďakujeme,“ uzavrel Sucháň. „Prešiel si utrpením, ale mal silu od Boha všetko prežiť a venovať druhým lásku. Pomáhal najslabším,“ povedal provinciál saleziánov Jozef Ižold.

Posledné dary na cestu

Na poslednú cestu dostal Srholec aj dary - väzenskú čiapku, za pokus o prekročenie štátnych hraníc Československa totiž ako väzeň odrobil roky v uránových baniach v Jáchymove, knihy, skalické víno a skalický trdelník.

S obľúbeným kňazom sa prišli rozlúčiť osobnosti spoločenského a kultúrneho života, prezident Andrej Kiska, podpredseda parlamentu Ján Figeľ, lekár a vysokoškolský pedagóg Vladimír Krčméry, členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorú Srholec roky viedol, hudobník Marián Varga, kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák, disident a bývalý poslanec František Mikloško a jeho brat Jozef, Ján Čarnogurský, veľa kňazov či bratislavský primátor Ivo Nesrovnal. Na obrade sa zúčastnilo približne 1 500 ľudí.

Po poslednej rozlúčke a bohoslužbe o 13.30 h vo farskom kostole sv. Michala v rodnej Skalici bol Anton Srholec pochovaný na skalickom cintoríne. "Podľa želania zosnulého, ktoré zanechal príbuzným, tí, ktorí sa zúčastnia na poslednej rozlúčke, sú požiadaní, aby namiesto kvetinových darov konali skutky lásky, pamätali na zosnulého v modlitbe a podporili jeho diela (Resoty, Nenápadní hrdinovia, KPVS), ako si to sám prial," informoval hovorca saleziánov Rastislav Hamráček.

Kňaz Anton Srholec zomrel vo štvrtok 7. januára vo veku 86 rokov v Bratislave. Zomrel po 68 rokoch rehoľného života, z ktorých 45 bol kňazom. Posledné mesiace prežíval vážne onkologické ochorenie, ktorému napokon podľahol. Anton Srholec sa aktívne zapájal do verejného života, venoval sa prednáškovej činnosti a tiež publicistike. V roku 1992 založil v Podunajských Biskupiciach resocializačné zariadenie pre bezdomovcov Resoty, ktoré poskytuje strechu nad hlavou desiatkam ľudí. Bol držiteľom mnohých domácich a zahraničných ocenení, v roku 2003 Antonovi Srholcovi prezident republiky udelil Rad Ľ. Štúra II. triedy.

Anton Srholec prežil pohnutý život

Kňaz, salezián, charitatívny pracovník, spisovateľ Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici. V roku 1944 ako 15-ročný prišiel prvý raz do saleziánskeho domu v Šaštíne. V máji 1946 napísal žiadosť o vstup do noviciátu saleziánskej rehole. Mal hneď jasný cieľ – chcel slúžiť Bohu a mládeži. Po absolvovaní noviciátu zložil 9. augusta 1947 v Hronskom (vtedy Svätom) Beňadiku svoje prvé rehoľné sľuby. Skladal ich na tri roky, ale kým sa toto obdobie skončilo, v noci z 13. na 14. apríla 1950 sa uskutočnila Akcia K, známa tiež ako Barbarská noc, keď komunistický režim zrušil mužské rehole. Tak sa aj on dostal do internačného tábora v Podolínci. Odtiaľ ho, keďže patril medzi najmladších, poslali domov.

O niekoľko mesiacov, 9. apríla 1951, bol aj on účastníkom tretej výpravy pod vedením Titusa Zemana, ktorá tajne mierila cez rieku Moravu za hranice. Pre rozvodnenú rieku sa však prechod nepodaril a účastníkov v nasledujúcich dňoch pochytala štátna moc. Anton Srholec bol zatknutý 13. apríla 1951 a väznený v Leopoldove. Ako dvadsaťdvaročný bol 22. februára 1952 v Bratislave odsúdený v procese Titusa Zemana a spoločníkov na dvanásť rokov za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc.

Vo väzení strávil desať rokov, z toho prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. O svojej tamojšej skúsenosti neskôr napísal: „Denne sme zápasili o holé prežitie. Keď som pri odstrele horniny, v závale alebo pri havárii doslova o vlások unikol smrti, prežíval som radosť z nového narodenia. Skoro denne som sa delil s priateľmi o podobné šťastie a posilňoval som v sebe nádej, že Boh má s nami svoje plány“. Z väzenia ho prepustili 9. mája 1960.

Anton Srholec sa zamestnal ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a neskôr pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach. Tajne popritom študoval teológiu, ba v Ostrave si urobil aj štátnu skúšku z anglického a nemeckého jazyka. Dvakrát sa márne snažil prihlásiť sa do kňazského seminára v Bratislave. Ako salezián zložil svoje večné rehoľné sľuby tajne 9. augusta 1964. V roku 1969 sa dostal na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok a na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne dokončil teologické štúdiá.

Za kňaza ho vysvätil dnes už blahoslavený pápež Pavol VI. v Ríme 17. mája 1970. Ako novokňaz sa Anton Srholec vrátil domov, pretože chcel byť užitočný vo vlasti pre cirkev aj pre národ. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu neskôr tamojší dekan vybavil štátny súhlas pre kňazskú službu. A tak sa celkom vložil do pastoračnej služby. Kládol dôraz na kázne, na kultúru slova a venoval sa najmä mladým.

Pre jeho aktivitu s mládežou ho Štátna bezpečnosť neprestajne sledovala a docielila, že v roku 1974 bol preložený mimo Bratislavy, do farnosti Pernek na Záhorí. Aj tam za ním prichádzalo veľa veriacich i niektorí tajní saleziáni. Z Perneka ho po troch rokoch preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec v roku 1982 do Záhorskej Vsi. Počas slávnosti na Velehrade 7. júla 1985 zorganizoval mládežnícky program, a to bol asi posledný dôvod na to, že 7. októbra 1985 mu komunistická moc odobrala štátny súhlas pre duchovnú správu.

Ani na dôchodku nespomalil

Mal už 56 rokov. Štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave. V duchovnej činnosti sa usiloval presadzovať „model dynamického duchovného pastiera, ktorý nie je v službe len veriacim, ale všetkým občanom“, napísal o ňom v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska filozof Ján Letz.

Po revolúcii v roku 1989, keď ho ani rehoľa, ani diecéza nezapojili do pastorácie, využil priestor novonadobudnutej slobody na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na pokraji spoločnosti a cirkvi. Ako dôchodca sa stal činným aj v Slovenskom helsinskom výbore na ochranu ľudských práv, bol členom rady Konta nádeje a tiež členom Konfederácie politických väzňov, ktorej bol istý čas aj čestným predsedom. V roku 1995 zriadil v Bratislave - Podunajských Biskupiciach útulok pre bezdomovcov pod názvom RESOTY a stal sa jeho správcom.

Ako publicista prispieval do rôznych samizdatov už počas komunizmu a v období slobody do viacerých periodík. Spomedzi jeho publikácií treba uviesť spomienky na obdobie väzenia Svedectvo z hlbín Jáchymovských lágrov z roku 1991, jeho meditácie uverejňované v Katolíckych novinách v rokoch 1989 – 1990 a publikované v roku 1995 ako Každodenné zamyslenia, či výber z jeho denníkov vydaný v roku 1999 pod názvom Ako čerstvý chlieb.