BRATISLAVA – Pomáhať tam, kde to svet potrebuje. To je životným cieľom a osudom jedného z našich najznámejších dobrodincov. Vladimír Krčméry, zriaďovateľ Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave v rozhovore pre Topky opísal, ako lekári a zdravotníci zo Slovenska pomáhajú na misiách a prečo si utečenci zaslúžia viac súcitu.
Pre profesora Krčméryho je medziľudská pomoc zmyslom života. Keď v roku 2003 založil Vysokú školu sv. Alžbety, mal veľmi jasnú predstavu o jej budúcnosti. Na Slovensku vtedy chýbala škola, ktorá by sa venovala humanitárnej misiológii a rozvojovej práci pre tretí svet. Rovnako sa žiadna z inštitúcií nezaoberala tropickými chorobami či zdravotníckym manažmentom. Po roku 2003 sa vízia stala realitou.
Slováci a pomoc utečencom: Keď dnes poviete kvóty, každému naskočí husia koža
„Naším zámerom je riešenie problémov, ktoré trápia svet,“ hovorí Vladimír Krčméry so zanietením. Svet podľa jeho slov najviac kynožia infekcie a podvýživa, s ktorými treba bojovať. „Hlavnými zabijakmi sú zápal pľúc, malária a tuberkulóza.“ Práve tieto veľmi často trápia ľudí nakazených HIV, ktorým Krčméryho tím už dlhé roky pomáha v krajinách tretieho sveta.
„Dvadsaťpäť percent našej humanitárnej kapacity pokrývajú tzv. akútne výzvy, teda pomoc pri zemetraseniach, záplavách a utečeneckej kríze, ktorú považujeme za humanitárnu katastrofu. Zvyšných 75 percent tvorí systematická práca týkajúca sa podvýživy a chorôb,“ spresnil.
Humanitárni pracovníci si vyberajú krajiny, ktoré spĺňajú dve podmienky – patria medzi najchudobnejšie, a súčasne tím lekárov zo Slovenska vlády krajín sami zavolajú na pomoc. Medzi ne patria napríklad Haiti, Kambodža, Burundi, Keňa a čiastočne Lesotho. „Inde sa dostávame vďaka zmluvám podpísaným so zmluvnými partnermi – príkladom sú Keňa, Rwanda, Etiópia, Južný Sudán, Mjanmarsko. Misionári však chodia pomáhať aj európskym krajinám. Takými sú Grécko alebo Slovinsko,“ doplnil.
Utečenci potrebujú predovšetkým potraviny a zdravotnú starostlivosť. „Potraviny zabezpečuje najmä Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov UNHCR alebo Svetový potravinový program (WFP) a zdravotnú starostlivosť Lekári bez hraníc (MSF) alebo my,“ vysvetľuje.
Desať kilometrov od epicentra Daeš
Záchrancov neodrádza riziko ani nepohodlie. Aj preto Krčméryho tím pôsobí v Iraku, len desať kilometrov od základne teroristickej organizácie Daeš, pri Mósule. „Zatiaľ sme žiadne problémy nemali, lebo nejdeme do prvej línie. Mojou povinnosťou je chrániť našich ľudí. My nie sme vojaci, ktorí sú na prvú pomoc v tylovom zabezpečení vycvičení. V bojí idú prví snajperi a za nimi tylo, ktoré zabezpečuje odsun zranených. Tých potom posúvajú mobilným jednotkám,“ opisuje.
Najväčšie muky sú tie duševné
Ako profesor približuje, jeho tím sa väčšinou stretáva len so zranenými, mŕtvych totiž pochováva ženijná jednotka. Preživších síce lekári ošetria, ale mnohí z nich trpia posttraumatickým syndrómom. „Človek by si, paradoxne, myslel, že najhoršie sú vojnové poranenia, ale nie. Najhorší je postttraumatický syndróm, ktorý sa objavuje vtedy, keď zhranený začne premýšľať, kde má svojich príbuzných. Keď zavoláte do nejakého tábora a zistíte, že sú v ňom jeho blízki a sú v poriadku, pomôžete mu viac, ako keď mu dáte infúziu,“ myslí si Krčméry. Človek s posttraumatickým syndrómom totiž prežíva muky. Pohľad na trpiaceho človeka je skľučujúci a vyrovnať sa s ním musí aj každý jeden zdravotník.
„Aj ja som zažil v Sudáne zlé chvíle. Bolo to ešte v čase, keď som bol veľmi vnímavý, ale čím je človek starší, tým si dáva viac pozor, aby si neosvojoval nešťastie iných ľudí, lebo takto uvrhne do nihilizmu aj seba,“ zdôrazňuje. „Čím viac utrpenia vidíte, tým väčší máte pocit, že je nekonečné a veľké ako more, ktoré vás priľahne. Niekedy sa ten pocit ale vracia. Keď sme v Edes Alome v roku 2015 poskytovali pomoc, prešlo cez nás 97 vlakov na trase Zákaň Edes Alom. Každý viezol 3 500 až 5 000 ľudí. Keď to vynásobíte, je to skoro pol milióna ľudí. Mali sme deň, keď cez naše ruky prešlo 25-tisíc ľudí a boli sme iba dvadsiati. Už nadránom, keď začali chodiť poslední, o druhej, štvrtej a pol šiestej, vtedy som sa pristihol, že som sa modlil k Bohu v zúfalstve. Chcel som, aby ma premenil na krta, aby som sa mohol hlboko zaryť pod zem, lebo keď som videl ďalších 3-tisíc ľudí, ako kráčajú oproti nám... Bolo sucho, pred nami rozvírená prachová stena. Taká, aká zvykla byť v historických filmoch. Prví z utečencov bežali a za nimi šli matky s deťmi, za matkami policajti s obuškami a psami. Ten zadný voj vám pripomína filmy o nacistických koncentračných táboroch a predný útočiacich husárov,“ spomína.
Keď sa k ambulancii humanitárnych pracovníkov nahrnú tisíce ľudí, lieky musia byť vyložené a zdravotníci musia pracovať rýchlo. Niekedy majú na jedného pacienta len 20-30 sekúnd. „Dakedy stíhame aj diagnostiku, ale väčšina ľudí si nechá urobiť odbery len vtedy, keď sa cítia veľmi zle. Pred sebou majú vidinu Rakúska,“ dodáva a ilustruje obraz humanitárnej pomoci v Maďarsku.
Pozostatok minulého režimu
Veľký problém utečeneckej krízy vidí profesor Krčméry v tom, že postsocialistické krajiny nechcú prijímať migrantov. Nechcú sa deliť s cudzincami. „Je to pozostatok komunizmu. Učil nás, aby sa každý staral sám o seba – čo ťa nepáli, to nehas. Začalo to ešte za nacizmu. Tajomstvo zla spočíva v ľahostajnosti,“ uvažuje intelektuál a lekár, podľa ktorého sme komunistický dialektický materializmus nahradili praktickým materializmom. Klaniame sa účtom a kreditkám.
Extrémizmus, ktorý sa aktuálne šíri v Európe, podľa Krčméryho vychádza z kombinácie komunizmu a fašizmu. Ľudia sa voči cudzincom ostro vyhraňujú aj zo strachu, že by im zobrali prácu, preto ich považujú za nepriateľov národa. „Vedomostná úroveň ľudí vo V4 je vďaka dlhoročnej komunistickej výchove oproti iným krajinám v Európskej únii desať až dvadsať rokov pozadu. Slovenskí študenti sú v porovnaní so zahraničnými z hľadiska znalosti európskych hodnôt na tom horšie. Preto, lebo sme si európske hodnoty začali osvojovať až v roku 1990,“ súdi.
Migračná kríza sa by sa podľa Krčméryho dala zvládnuť stratégiou win-win, pri ktorej vyhrávajú obe strany. V praxi by to znamenalo že niektorí migranti by našli zodpovedajúcu prácu v novej krajine a iní, ktorých by trh práce neuživil, by sa vrátili na domácu pôdu, kde by pracovali na rehabilitácii vlastnej krajiny. „Na migrantoch benefitujú dve dobre známe krajiny. Prvou je Rakúsko, ktoré má najnižšiu nezamestnanosť v Európskej únii, hoci tretinu jeho národa tvoria migranti. USA a Kanada majú tiež tretinu alebo štvrtinu narodených v cudzine. V roku 2015 každý hovoril, že v Nemecku bude musieť Merkelová odstúpiť, budú predčasné voľby, a že voľby vyhrajú fašistické strany. Za ten rok a pol sa nič z toho nestalo,“ prízvukuje. Čo sa týka hrozby terorizmu, tá podľa Krčméryho súvisí s nezvládnutou integráciou niektorých migrantov.
„Veľakrát si myslíme, že cudzinci prichádzajú len ako konzumenti medzinárodnej alebo humanitárnej pomoci. Pravdou ale je, že sa vieme vzájomne obohatiť pohľadom na svet a môžu byť aj pre nás inšpiratívni. Väčšina z nich je veľmi trpezlivá. Cez nás prešlo 500-tisíc ľudí a nezažili sme jediný útok. Nikdy nás nenapadli a vždy boli vďační, keď sme im podali lieky alebo sme ich ošetrili. Takým, ktorí neboli chorí, sme dali cukrík alebo keks, kolu. Nikto neodišiel naprázdno,“ dopĺňa. Ak utečenci nejedli potraviny, ktoré im ponúkala humanitárna pomoc, bolo to preto, lebo neboli „halal“. „Naučili sme sa rozmýšľať ich očami,“ dodáva.
Ani jeden deň bez dobrého skutku
Pomoc profesora Krčméryho sa netýka len utečencov, ale má aj veľmi osobný rozmer. On sám si prostredníctvom školskej siete adopcie na diaľku adoptoval dve dievčatá z Kambodži s HIV. Takýmto spôsobom sa Vysokej škole sv. Alžbety darí zachraňovať stovky až tisíce detí priamo v ich krajine. Stačí, aby adoptívny rodič daroval dieťaťu jedno euro denne a vo svojej krajine dostane adekvátne vzdelanie, stravu, ošatenie a lekársku starostlivosť, načrtáva.
Veľký životným vzorom je pre Krčméryho turínsky kňaz Don Bosco, ktorý v Taliansku pôsobil počas veľkej priemyselnej revolúcie. Jeho známy výrok inšpiroval aj slovenského misionára: „Ani jeden deň bez dobrého skutku.“ Podobne silný vplyv naňho malo osobné stretnutie s Matkou Terezou v roku 1976. Na jej slová nikdy nezabudne: „Nesnaž sa v živote robiť hrdinské a veľké skutky. Rob každý deň malý skutok, ale s veľkou láskou.“ Vtedy sa v duši mladého človeka niečo zmenilo.
„Povedal som si, že strácam čas v krajine, ktorá je relatívne ekonomicky stabilná a nepozná živelné pohromy,“ zdôvodnil svoje dávne rozhodnutie pomáhať ľuďom z tretieho sveta. „Aj utečenecká kríza nás teraz milosrdne obišla. Slovensko nemuselo zložiť žiadnu skúšku, lebo sa dopredu vedelo, že ju nezloží. Ale bojím sa, že Nebesia s nami nebudú donekonečna takto nekonečne trpezlivé,“ dodal na záver erudovaný a svetaskúsený muž, ktorý verí, že každý človek by sa mal realizovať v takej oblasti a na takom mieste, kde môže vykonať veľa dobra.
