LESBOS - Na brehu sa rozlieha silný detský plač. Stmieva sa. Na skalnatú pláž pri dedine Skala Sykamineas prudko narazil ďalší čln s utečencami. Jeho posádka je ale iná ako pri ďalších ôsmich, ktoré priplávali pred chvíľou. Prekvapení záchranári rýchlo vyťahujú mnoho malých detí. "Koľko vás tam je? Je niekto zranený?" volajú. "Všetko OK, ale rýchlo," odpovedá ktosi z dospelých. Nie sú ani šesťročné, a tak sa zmestia do náručia. Sú vydesené, majú premočené oblečenie a trasú sa zimou.
Utečenec zo Sýrie v tom má jasno: Radšej na vozíku do Európy, ako zostať doma
Noci na ostrove Lesbos sú v novembri už chladné a od mora začína fúkať silný studený vietor. Mnoho člnov pripláva práve za tmy, aby ich nevidela pobrežná stráž. V tomto je asi štyridsiatka utečencov. "Nie, nechcem, to je moje dieťa," bráni sa Iračan. V náručí drží asi trojmesačné nemluvňa a vyskakuje s ním z člna. Po chvíľke váhania pochopí, že mu dobrovoľníci nechcú ublížiť. "Máme smäd, vodu, vodu," prosí.
S rodinou čakal v osem kilometrov vzdialenom Turecku a po štyroch mesiacoch na nich v poradovníku došiel rad. Za lístok od prevádzačov vraj zaplatili 2500 eur, ďalšie peniaze vydali aj za drahšie vesty, ktoré ale aj tak nakoniec nedostali. Za matkou sa schováva uplakané dvojročné dievčatko, bez topánok a len v mokrých pančuchách a sviatočných šatočkách. "To je moja rodina. Moja žena, moje deti," ukazuje Iračan a hneď ďakuje "všetkým Európanom".
Záchranári nikdy nevedia, koľko člnov z osem kilometrov vzdialeného Turecka pripláva. Nemôžu ani odhadnúť hodinu. Žiadne dohody ani predpoklady neplatia. Je už večer a na mori sú vidieť len drobné svetlá. Ďalšieho pol kilometra za dedinou stojí na brehu asi 20 ľudí v záchranných vestách. Od rybárov majú informáciu, že sa blíži veľký drevený čln. "Až pristane, urobíme koridor, aby ľudia prechádzali medzi nami. Vpravo pôjdu tí, čo sú v poriadku, vľavo tí, pri ktorých bude nejaký problém. Tam budú aj doktori," pripravuje tím španielsky profesionálny záchranár Eago.
K brehu sa blíži veľký červený čln. Oproti ostatným má plátennú strechu, na ktorej visí turecká vlajka. Na palube je asi stovka ľudí. "Pomaly, pomaly," mierni loď vo vlnách šesť dobrovoľníkov stojacich po pás vo vode. Vysídlenci pomaly vystupujú, najskôr deti a starí ľudia, muži až na koniec. V člnoch platí nepísaný poriadok, že muži a ženy vyrovnávajú čln po stranách a deti sedia uprostred.
K lekárom sa dostáva žena, ktorej popočúvajú srdce a ihneď ju odvádzajú preč. Ostatní ľudia sú len podchladení. Do tmy šuštia strieborno-zlaté termo fólie. "Normálna loď máva okolo 50 ľudí, táto mala stovku. Sú ale aj lode, na ktorých je 300 až 400 utečencov," opisuje Eago. Títo ľudia podľa neho zaplatili viac peňazí ako ostatní. "To je iná trieda, niečo ako business class," podotkol.
Pobrežný strážca Leonidas Panagiotidis bol vraj pri tom, keď v októbri stroskotala veľká loď asi so štyrmi stovkami utečencov. Desiatky ľudí sa utopili. Išlo zrejme o jedno z najväčších námorných nešťastí pri brehoch Grécka. "Nemohli sme si vybrať, aké dieťa skôr vytiahneme. Boli na vode rozosiate všade a veľa ich vtedy zomrelo. Na tejto kríze nie je nič dobrého, tých ľudí ale musíme podporiť za každú cenu," povedal ČTK.
Tureckým prevádzačom je vraj jedno, koho do člna posadia, alebo aké je počasie. "Utečenci nemajú inú voľbu, pretože peniaze už vopred zaplatili. Vtedy bolo veľmi zlé počasie. Rozprávali nám, že na nich mierili puškami, aby do toho člna vôbec nastúpili," dodal. Pre Európu je ale podľa neho dôležité vedieť rozlíšiť, kto sú skutoční utečenci a kto sú tí, čo len hľadajú lepší život, alebo dokonca prichádzajú so zlými úmyslami.
