SOUL - Všade vo svete utekajú milióny ľudí pred tyranskými režimami. Ale ako často sa im podarí nájsť lepší život, v ktorý dúfali? Severokórejských prebehlíkov do Južnej Kórey tento šťastný koniec príliš často nečaká - podľa štatistík vysoký počet z nich tu spácha samovraždu, napísal spravodajský server BBC News.
EXKLUZÍVNE Slovenský analytik žijúci vo Washingtone: Európa bez vojny? Unikát, vážte si to!
Na verejnosť sa zvyčajne dostanú len príbehy tých, ktorí sa z nejakého dôvodu medzi prebehlíkmi stanú celebritou. Tí potom píšu bestsellery, vystupujú v televízii a môžu zarábať tisíce dolárov za jeden večer rozprávania. Pri ňom dokážu plynule líčiť desivé príbehy o nebezpečnom úteku pred krajným útlakom.
Ale príbehy tých, ktorí utiekli zo svojej vlasti, majú aj temnejšiu stranu, ktorej pravdu v Južnej Kórei odkrývajú štatistiky. Podľa údajov juhokórejského ministerstva pre zjednotenie 15 percent prebehlíkov, ktorí každý rok zomrú, umierajú vlastnou rukou. To predstavuje viac ako trojnásobok počtu samovrážd v celej spoločnosti; Južná Kórea má pritom neustále najvyšší počet samovrážd zo všetkých 34 priemyselne vyspelých krajín OECD.
Vysoký počet samovrážd medzi severokórejskými prebehlíkmi súvisí s množstvom faktorov. Jedným z nich je skutočnosť, že domov, ktorý opustili, je tak blízko - a pritom nedostupný. Ďalším je fakt, že pre nich nová ekonomická realita môže byť veľmi odlišná od idealizovaného života, ako ho zobrazujú juhokórejské seriály prepašované do KĽDR.
Kim Sen-il utiekol z KĽDR pred 14 rokmi a teraz je v siedmom zamestnaní. Okrem iného už pracoval ako vodič autobusu, stavebný robotník a prevádzkoval reštauráciu. Teraz spustil nový podnik predávajúci kuracie kúsky. Kupuje celé kurčatá a najíma hŕstku zamestnancov, aby ich porciovali a dávali do mraziacich vreciek, v ktorých sa potom predajú - cena jednotlivých častí kurčaťa je vyššia, než náklady na celé kura.
Je to ale boj. "Keď skrachoval môj predchádzajúci podnik, pokúsil som sa trikrát zabiť. Stále som si musel pripomínať, ako veľmi som riskoval, aby som sa sem vôbec dostal," hovorí. Súčasťou jeho problému, ako sám pripúšťa, je skutočnosť, že v KĽDR bol vojenský dôstojník a bol zvyknutý vydávať rozkazy. Prijímať príkazy čoby zamestnanec v kapitalizme pre neho nebolo ľahké.
Vlani do Južnej Kórey prišlo 1400 severokórejských prebehlíkov. Opačným smerom neuteká nikto - alebo skoro nikto. Pred časom usporiadala plačúca štyridsaťpäťročná Kim Rjen-hi tlačovú konferenciu, na ktorej oznámila, že sa chce vrátiť domov. Pred štyrmi rokmi dorazila do Južnej Kórey cez Čínu a Thajsko, ale teraz jej zúfalo chýba KĽDR.
"Sloboda, materiálne záležitosti a ďalšie lákadlá pre mňa nie sú tak dôležité, ako rodina a domov," povedala. "Chcem sa vrátiť k svojej milovanej rodine, aj keby som tam mala zomrieť od hladu."
Existujú ale aj tí, ktorí v Južnej Kórei uspeli. I Jong-hi ušla pred 14 rokmi a teraz vedie rušnú reštauráciu Max Burrito dve hodiny od Soulu. Kým žila v KĽDR, nikdy o tomto klasickom mexickom jedle ani nepočula, ale keď sa dostala na juh, jej prvá práca bola predávať kebaby, ku ktorým pridávala ryžu, aby lepšie vyhovovali kórejskému vkusu. Výsledok, ako zistila, sa dosť podobal burritu, a tak sa pustila do tohto podnikania - a veľmi úspešne. Jej iniciatíva a tvrdá práca sa vyplatili. "Keď som prišla, pripadal mi Juh strašne odlišný. Aby som uspela, musela som sa naučiť všetko od začiatku," hovorí dnes.
Miliardár Soros radí Európe: Ročne prijmite milión utečencov a každému dajte 14-tisíc eur
Prebehlíci dostávajú trojmesačný výcvik, keď do Južnej Kórey dorazia, ale podľa kritikov to nie je dosť, aby sa naučili nové zručnosti. Vláda však argumentuje, že sami prebehlíci si neželajú dlhšie obdobie výučby. Pre prebehlíkov existujú len skromné pracovné príležitosti, a to je tiež jedným z dôvodov nespokojnosti.
Andrej Lankov, historik soulskej univerzity, ktorý študoval aj v Pchjongjangu, tvrdí, že problémom je skutočnosť, že zručnosti vyžadované v KĽDR nepostačujú v modernej juhokórejskej ekonomike. Napríklad lekári zvyčajne neuspejú pri snahe získať prácu v juhokórejskom zdravotnom sektore.
To podľa jeho názoru naznačuje ťažkosti, aké by sprevádzali prípadné zjednotenie. "Môže absolvent severokórejskej medicíny dúfať, že dostane lekársku licenciu v zjednotenej Kórei, keď sú jeho či jej lekárske znalosti získané zo zle preložených, niekoľko desaťročí starých sovietskych učebníc? A najala by juhokórejská spoločnosť technika, ktorého práca po celé desaťročia pozostávala z húževnatého - a často dômyselného - úsilia udržať vybavenie zo sovietskej éry v chode?"
