BELEHRAD - Utečenci prichádzajúci po stovkách do Európy sú momentálne témou číslo jedna. Dostávajú sa k nám však väčšinou len sprostredkované informácie o tom, čo sú zač. Zažiť na vlastnej koži ich "inváziu" je ale trochu iná káva, a predovšetkým silný zážitok, ktorý sa začal na mojej ceste z Belehradu do Budapešti.
Niečo pred desiatou hodinou večer sme prišli na stanicu a dali si pred dlhou cestou domov ešte niečo pod zub. Tu, rovnako ako aj v celom Belehrade, postávali a potulovali sa skupinky cudzincov. Miestna vlaková stanica teda nie je žiadny luxus, dokonca môžem povedať, že v tomto smere predčí aj tú bratislavskú.
O chvíľu sme si všimli, že náš vlak je už pristavený, a tak sme vzali naše kufre a pobrali sa k nemu. No už z diaľky bolo vidno, že bude tlačenica. Riadna tlačenica. Pred vstupom do vagóna totiž postávalo niekoľko desiatok imigrantov a dožadovali sa dovnútra. Hlasná vrava, priam až krik, naznačovali, že naša cesta bude mať riadne dobrodružný nádych. Moja predtucha sa splnila do bodky.
Do Maďarska sa snažia dostať tisíce utečencov: Zadržali celé rodiny s deťmi
Keď nás zbadal sprievodca a hlavne si uvedomil, že vyzeráme trochu inak než hlúčik naokolo, pustil nás bez okolkov dnu. No hneď po tom, ako som sa vyštverala s ťažkým kufrom po schodoch, zbadala som prvý problém. Hlava na hlave, a to zďaleka nenastúpili všetci cestujúci. Upokojovala som sa, veď mám predsa miestenku, tak nič nehrozí. No pri pohľade na preplnený vozeň plný utečencov z Afganistanu a Sýrie som začala mať mierne pochybnosti. Keď sme sa konečne predrali k našim miestam, boli, na naše žiadne prekvapenie, už obsadené. Imigrantskou dvojicou, ktorá na moje poklepkanie na rameno a slušné vysvetlenie, že mám tie miesta zaplatené, vôbec nereagovala. Bolo mi jasné, že sama nič nezmôžem, tak som čakala na sprievodcu. Medzitým na mňa prehovoril starší a najmä veľmi vystrašený pár sediaci za nami a snažil sa mi dodať trocha optimizmu. Sprievodca dorazil o pár minút a už s omnoho dôraznejším tónom než ten môj utečencom vysvetlil, že nám musia uvoľniť miesta. Mladíkovi pred nami kázal vstať, aby si na jeho miesto mohla sadnúť žena aj s dieťaťom, ktoré sa tam zrazu objavilo nevedno odkiaľ. Počkali sme chvíľu, kým sa takpovediac vyvetrá, lebo osadenstvo vlaku bolo cítiť široko ďaleko. Bez urážky, to bol fakt. Klíma išla naplno, no kým počas prvej cesty som pri nej mrzla, počas druhej som ju z tohto dôvodu s radosťou privítala.
Vráťte nám späť naše peniaze!
Vlak sa konečne rozbehol. Deti migrantov, zrejme si vôbec neuvedomujúc svoj osud, sa hrali so smartfónmi a ich rodičia medzi sebou hlasno diskutovali. Ako pokročila hodina, na niektorých z nich padla únava a ľahli si na podlahu. Alebo priamo pod sedadlá. A bolo im jedno, či na nich nedopatrením stúpite alebo kopnete do hlavy. Na ďalšej stanici nastúpili britskí a holandskí "backpackeri". Tí mali tiež miestenku, no s pasažiermi sa im nechcelo naťahovať, a tak len bezradne stáli. Prišiel konduktor. Niektorí migranti nemali platné cestovné lístky, no ani jemu sa s nimi nechcelo naťahovať. Prišiel srbský policajt. Ak niekto čakal, že sa situácia vyrieši, mýlil sa. Jeden mladík kričí: "Hej, zaplatili sme za tieto lístky kopec peňazí, vrátite nám ich späť?" Policajt vôbec nereagoval a šiel ďalej. V tomto momente sa už človek naozaj začal zamýšľať nad všeličím.
O pár hodín to už ale bola celkom iná káva. Po nie príliš hlbokom a už vôbec nie dlhom spánku sme sa zobudili o pol druhej v noci a pár kilometrov pred štátnou hranicou na to, ako do vlaku napochodovalo komando srbských mužov zákona. "Von, vystupovať!" ozvalo sa rázne, pričom každému bolo jasné, komu sú tieto slová určené. Utečencom sa teda von vôbec nechcelo. Už dúfali, že sa mi podarí docestovať do Budapešti, odkiaľ chceli smerovať za lepším životom niekde viac na západ. No nevyšlo im to. Aspoň nie tentokrát. Pobrali si svoje ruksaky, v ktorých mali pre každý prípad pribalené aj stany a pomalým tempom a na "x-té" upozornenie policajtov vystúpili z vlaku. A "bieli" ostali v bezpečí. Pripomenulo mi to zábery z dokumentov o druhej svetovej vojne, keď takto von hnali Židov.
Zrazu bolo všade veľa priestoru a stojaci cestujúci si radostne posadali na uvoľnené miesta. Pozriem von oknom a vidím hlúčik ľudí pozerajúcich sa na rozbiehajúci vlak, v ktorom oni už nie sú. V očiach majú beznádej, takýto koniec asi nečakali. Hoci s ním rátať museli. Áno, bolo mi ich ľúto. Aj oni sú ľudia, aj keď mi obsadili miesta a aj keď mi nevoňali. Čo s nimi bude, pomyslela som si a myslím na to doteraz. Možno tam doteraz kempujú, možno sa sa im podarilo prejsť cez srbsko-maďarské hranice a možno ich úrady poslali nazad domov, odkiaľ utiekli.
Moderní, ale arogantní
Ale späť k nášmu vlaku. Tým sa nič neskončilo. Naši "backpackeri" boli totiž tak radi, že sedeli, že to dávali riadne najavo. Hoci bola hlboká noc a každý túžil po oddychu, nebolo to nikomu umožnené. Mladík z Anglicka sediaci dve rady pred nami chcel totiž pozerať film. Bez slúchadiel. Po pár minútach inému mladíkovi z Holandska trpezlivosť a poprosil ho, aby to vypol. Nasledovala výmena názorov a myšlienok, ktoré si v túto nekresťanskú hodinu naozaj mohli odpustiť. Angličan nakoniec ustúpil. No nie nadlho. Zrazu vstal, podišiel k Holanďanom a skúsil to inak. "Počuj, kamoško, stratil som slúchadlá a fakt si chcem pozrieť ten film. Dohodnime sa tak, že vy všetci budete ticho a ja si potom budem môcť tiež pustiť ten film tichšie," navrhol. A ono to očividne zafungovalo. A dokonca sa z tých stali takmer kamaráti. Začali spolu debatovať, odkiaľ sú, kam cestujú, čo robia, čo robia ich rodičia. Britovi sebavedomie nechýbalo a so svojimi zážitkami o tom, ako sa kedysi "nahuloval" do bezvedomia, sa pochválil celému vozňu. Či si to chcel, či nechcel počuť. A povedal aj to, že po Budapešti sa chystá navštíviť Bratislavu. "Ešte nikdy som tam nebol, len som počul, že je to veľmi pekné mesto. Ale že vraj už stratilo svoje čaro," odvetil Holanďan. "A po našej návšteve to bude ešte horšie," zareagoval svojský Brit. "S pánom bohom, ďalší ostrovan, ktorý sa sem príde opiť a väčšinu svojej krátkej návštevy slovenskej metropoly si nebude vôbec pamätať," pomyslela som si.
Ich dialóg pokračoval do skorých ranných hodín. A aj dialóg hlasných Austrálčaniek, ktoré si zrejme ešte stále neuvedomovali posun času a žili v tom, že nie sú štyri hodiny ráno, ale štyri poobede.
Tak, vyberte si. Zapáchajúci a "zaostalí" utečenci alebo civilizovaní, ale arogantní, príslušníci zo západu so všetkými vymoženosťami moderného sveta. Ale ešte predtým si uvedomte, že nič nie je čiernobiele.
