BRATISLAVA - Václav Havel bola kľúčová postava novembra 89 a československých dejín. Zaslúžil sa o pád komunistického režimu a jeho osobnosť obdivoval prakticky celý svet. Mnoho ľudí pozná Havla iba z médií či politickej dráhy, no o jeho detstve sa vie iba málo. Kde sa zrodil jeho fenomén?
V novej životopisnej knihe o Václavovi Havlovi diplomat a jeho blízky spolupracovník Michal Žantovský opísal začiatky veľkej osobnosti našich dejín. Kniha vyšla aj v internetovej predajni Ipark.
Premúdrelý chlapec
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe do podnikateľsko-intelektuálskej rodiny otcovi Václavovi a matke Božene, ktorí mali veľký vplyv na české kultúrne i politické dianie v prvej polovici 20. storočia. To ho poznačilo prakticky na celý život, pretože v komunistickom režime bol jeho pôvod nevítaný. Vzťah k otcovi bol vrelejší ako k matke, píše v knihe Žantovský, čo je u detí stále veľmi zaujímavé.
Havlov vzťah k ženám bol ambivalentný, teda nejednoznačný či dokonca rozporuplný. „Vyhľadával ich spoločnosť nežnosti a starostlivosti, no príliš neveril v ich intelektuálne schopnosti.“ Odmalička bol Havel bystrý, nadaný, sebavedomý, až trochu premúdrelý chlapec. Ilustruje to jedna príhoda z detstva, keď mala prísť na návštevu babička. „Keď mala prísť na návštevu babička, Václavova matka ju dopredu varovala: „A určite ti bude Venoušek čítať politické úvodníky, ku ktorým pridá hneď svoj komentár.“ Havel bol zoon politikon (tvor politický (Aristoteles) – pozn. red.) od začiatku.“
Po prevrate v roku 1948 sa výrazne zmenila politická situácia. K moci sa dostali komunisti a Havlova rodina kvôli tomu trpela. Riaditeľ elitnej privátnej školy Poděbrad, kam chodil aj Havel, skončil v bani. Václava a jeho brata Ivana poslali domov. Počiatky Havlovej literárnej tvorby siahajú až do skautského tábora. V skautskom tábore mal prezývku Chrobák a zvolili ho za kronikára. Už vtedy si poznamenal „Aj slovo je činom“.
Pre svoj „buržoázny“ pôvod nemohol študovať na gymnáziu a tak v roku 1951 začal študovať na učňovskej škole - odbor chemického laboranta. Intelektuálne mohol pookriať v skupine 36-níkov, ktorú založili podľa dátumu, v ktorej sa členovia narodili. Tam mohli voľne filozofovať, aby neboli stíhaní vládnou ideológiou. Postupne ho to tiahlo k poézii. „Jej jazyk mu pomohol dať najavo pocity, ktoré boli príliš silné či príliš nebezpečné na vyjadrenie v próze. Poézia sa tiež lepšie hodila k bohémskemu polosvetu, ktorý ho čím ďalej, tým viac priťahoval,“ píše Žantovský. No neskôr nastal u Havla obrat k dráme.
Odchod na vojnu
Pred odchodom na vojnu sa chcel vyhnúť predstieraním depresívnej psychopatie, ale neprešlo mu to. „Havel pôjde na vojnu, aj keby mu chýbala jedna noha,“ prehlásil odvod konajúci dôstojník. Na vojne mu bolo ťažko. Chýbali mu priatelia, knihy a kaviarenský životný štýl.
Pridelili ho k ženijnej jednotke, od ktorej sa očakávalo, že pri jadrovom požiari zahynú jej členovia ako prví. Protivila sa mu dennodenná vojenčina a s ňou spätá nuda. Preto založil s kamarátom amatérske divadlo, jedna jeho hra mala taký úspech, že sa dostala do celoštátneho kola. Po vojne ho však nezobrali na FAMU, ako buržoázny živel to mal ťažké.
Životná láska Olga
V roku 1956 sa zoznámil s Olgou Šplíchalovou a o osem rokov sa zobrali. Po celý čas mu bola Olga verná. „Olga bola jeho základnou životnou istotou, jeho životnou družkou, jeho svedomím, prvou čitateľkou, neochvejnou obhajkyňou a najprísnejšou kritičkou po celých 50 rokov. Ich vzťah, ktorý prežil nevôľu matky, útrapy, nevery, krízy, prenasledovanie, väzenie sa vzpiera akýmkoľvek hodnotiacim merítkam a stal sa nakoniec merítkom sám o sebe. Vplyv, ktorý mala Olga na Havla, bol taký mocný, že si ide ťažko predstaviť, ako by sa mohol stať tým, čím bol, bez nej.“
Čo na nej videl? „Intelektuálne sa mu nemohla rovnať, osveta k nej prichádzala väčšinou prostredníctvom jeho. Mala krásny výraznú tvár, pekný úsmev, ale podľa dobových kritérií nebola výnimočne príťažlivá. Pri úraze pri práci prišla o dva končeky prstov na pravej ruke.“
Bola neskutočne priamočiara a práve táto ráznosť ho na nej priťahovala. Priatelia často postrehli, že „častejšie pri ňom stála ako mamička než ako manželka“. Skrátka „potreboval pri sebe ženu, ktorej sa mohol stále niečo vypytovať a ktorej by sa mohol stále obávať“. No láska bola vzájomná. Výstižne charakterizuje Havlov vzťah k nej jeho poznámka - „Ja si s ňou rozumiem a žije sa mi s ňou dobre“.
Kulisák, ktorý kráľovsky zarábal
Po absolvovaní základnej vojenskej služby začal Václav Havel pracovať ako javiskový technik, najprv v pražskom Divadle ABC, neskôr po roku 1960 v Divadle Na zábradlí v Prahe. Popri zamestnaní vyštudoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe a v divadle sa presadzoval aj ako asistent réžie a dramaturg. V Divadle Na zábradlí mali premiéru prvé dramatické texty Václava Havla, z ktorých je najoceňovanejšia hra Zahradní slavnost (1963). Na premenu pomerov v spoločnosti reagoval dramatik svojou hrou Vyrozumění (1965) a počas zmien rezonovala na javiskách divadiel aj Ztížená možnost soustředění (1968).
Dostal sa síce do divadla zadným vchodom, ale stal sa súčasťou revolúcie. V sedemdesiatich rokoch nastal rozkvet modernej kultúry a Havel sa o to výrazne pričinil. Jeho predstavenie Zahradní slavnost si išiel pozrieť do Rakúska či Nemecka, dokonca dostal povolenku vycestovať. Stala sa z neho známa kultúrna osobnosť.
Dokonca ho oslavovalo aj Rudé právo vďaka tejto hre – „nezaprie, že vznikla v krajine Oslobodeného divadla, Švejka...“ Vďaka tomu, že sa jeho hry hrali v zahraničí, Havel zarábal. A zarábal kráľovsky. No Havel nebol nikdy spojencom komunistov, aj keď koketoval s marxistickou ideológiou. Svedčí o tom aj poznámka Pavla Auersperga, vedúceho oddelenia medzinárodnej politiky ÚV KSČ, ktorý si ho všimol. „To bude pre nás nebezpečný chlapec.“
Prvý stret s politikou a komunistami
Havel sa stal v roku 1968 predsedom Klubu nezávislých spisovateľov a členom KAN - Klubu angažovaných nestraníkov. Spolupracoval tiež s nemarxistickým mesačníkom Tvář. A tu sa objavil prvý spor s vládnou stranou. Tento časopis chceli komunisti zakázať, ale Havel sa postavil proti tomu.
Boj časopisu Tváře s komunistami nazval Havel aj ako privátnu školu politiky. Tak nastúpil Havel na cestu, z ktorej už nebolo cesty späť. Začal sa čoraz viac a viac angažovať proti systému, ktorý sa mu, nakoniec šťastne, podarilo zvrhnúť a vybojovať slobodu.
Česko a Slovensko opustil velikán
Keď Václav Havel opustil Československo dňa 18. Decembra 2011, akoby sa zastavil čas. „Bol to nezabudnuteľný týždeň zármutku z veľkej straty a osláv veľkého objavu, či skôr znovuobjavenia. Ľudia sa spojili v rituály smútku a úcty, chovali sa pekne ku svojim spoluobčanom a hovorili láskavo o svojich nepriateľoch,“ dodáva na margo nezabudnuteľnej osobnosti spisovateľ Žantovský.
