PRAHA – Máloktorý Slovák či Čech môže povedať, že bol priateľom Václava Havla. Michael Žantovský však tú česť mal, aj preto dnes vedie prezidentskú knižnicu, ktorú založili pred 11 rokmi. Bývalý diplomat odpovedal českému portálu lidovky.cz na niekoľko zaujímavých otázok, ktoré prezrádzajú veľa doteraz neznámych detailov o živote populárneho prezidenta Václava Havla.
Ako vždy, ukázalo sa, že Havel videl do budúcnosti. „V časoch, keď je situácia v spoločnosti stabilná, bez veľkého nebezpečenstva a otrasov, ľudia nemajú takú potrebu, aby niekto prichádzal a pripomínal im dôležitosť hodnôt. Keď sa ale spoločnosť dostáva do stavu krízy, ohrozenia alebo neistoty a to sa, obávam, začína okolo nás zvýšenou mierou rysovať, tak zrazu to hodnotové zakotvenie politiky začína chýbať,“ reprodukoval myšlienky Havla Žantovský.
Práve tento postoj však predznamenal, že Havel „celý život zápasil, často až príliš ohnivo, s pocitom zodpovednosti. S pocitom, že to, kam sa dostal, nie je samozrejmé, že tým na seba vzal obrovský záväzok voči ľuďom okolo a že sa toho záväzku človek má snažiť zhostiť so cťou a zodpovedne a nenechať sa unášať vlastným egom“. To všetko sa dalo vyčítať z denníka, ktorý si prezident viedol. Zápisky nie sú pravidelné, ale zobrazujú aj tvrdú realitu najhorších rokov jeho života.
„Budíček je o šiestej ráno a ohlási sa sirénou na chodbe. Aj keď na slobode nevstávam príliš rád, zvlášť tak skoro, v cele som nikdy nemal z budíčka onen depresívny pocit ako trebárs na vojne alebo v čase, keď som chodil skoro ráno do práce, skôr naopak: so signálom k určitej aktivite a z každej aktivity, sa tam človek raduje. Ihneď sme vstali (napokon zostať ležať by sa nám kruto nevyplatilo) a začali so stlaním, upratovaním cely a rannou hygienou,“ píše sa v exkluzívnom výňatku z rozsiahlych, zatiaľ nepublikovaných, zápiskov Václava Havla.
„Tieto veci mali u mňa svoj presný poriadok, robil som ich dôkladne a zabrali mi v podstate celú prvú hodinu dňa, hodinu radostnú, pretože bola naplnená činorodým ruchom a rýchlo teda ubiehala. Okolo siedmej nám dali raňajky, po raňajkách sme si v pokoji zafajčili, ja som si zacvičil, načo sme sa chystali k raportu, to znamená, že sme upravovali veci v skrinke, utierali prach a podobne,“ osvetľuje väzenskú rutinu bývalý prezident.
„Raport bol okolo ôsmej hodiny a spočíval v tom, že do cely vstúpil referent, ktorého sme museli očakávať v pozore pri dverách cely, podal som mu príslušné hlásenie ("Pán veliteľ, cela číslo 379 nastúpená na prehliadku, počet obvinených dvaja."), on sa prezrel, ako máme ustlané, či máme poriadok v skrinke a potom sa nás spýtal, či máme nejaké prianie,“ opisuje každodennú rutinu Václav Havel vo svojom denníku.
Jedno je isté, Havel mal vždy iný pohľad na veci, ale ako sám Žantovský povedal, v jednom mal veľkú pravdu: „Z politiky sa vo veľkom vytratilo niečo, o čom Václav Havel nikdy veľmi nehovoril, ale zo všetkého, čo robil, to bolo zrejmé, teda že súčasťou politiky je služba verejnosti, služba niečomu väčšiemu, než som sám, služba hodnotám, ideálom, ktoré človek má.“
