Krvavý a brutálny súboj kráľov

Čas sa zbláznil. Leto pokoja a hojnosti, ktoré trvalo desať rokov, sa pomaly chýli ku koncu a ostrá, mrazivá zima sa blíži ako zúrivé zviera.

Dvaja veľkí vodcovia – lord Eddard Stark a Robert Baratheon – ktorí vládli v čase vynúteného mieru, sú mŕtvi, stali sa obeťami kráľovských intríg. V celom kraji, od starovekej pevnosti Dračí kameň po nepriateľské múry Zimovresu panuje chaos, keď sa uchádzači o Železný trón chystajú násilím uplatniť svoje nároky vo vojne.

Na oblohe sa objavilo znamenie skazy – kométa červená ako krv a oheň. O rozdelenú zem bojuje šesť vojsk. Eddardov syn Robb sa vyhlásil za Kráľa severu. Na juhu vládne Joffrey, právoplatný dedič, no len podľa mena, a sám je obeťou intrigánskych dvoranov, ktorých je Kráľov prístav plný.

Robertovi dvaja bratia chcú získať kráľovstvo a odstrkovaný rod sa znova vydáva dobýjať. A na inom svetadiele kráľovná vo vyhnanstve, Matka drakov, riskuje všetko, aby previedla svoje vzácne mláďatá cez drsnú horúcu púšť a získala späť korunu, ktorá jej právom patrí.

Na pozadí incestu a bratovraždy, alchýmie a zabíjania sa za slávu platí krvou. A víťazná korisť pripadne mužom a ženám, ktorí majú tú najchladnejšiu oceľ... a tie najchladnejšie srdcia. Pretože keď sa vládcovia pustia do súboja, otriasa sa celá zem.

Súboj kráľov je smelý, nápaditý román nabitý jedinečnou predstavivosťou, ohromujúcou krásou a čarom – je to neskutočne vzrušujúci príbeh, na ktorý nikdy nezabudnete.
„Fantasy epických rozmerov...pre fantasy gurmánov s veľkým apetítom,“ napísal prestížny Publishers Weekly.

George R.R.Martin pokračuje v tempe, ktoré nastavil v prvej časti Hra o tróny. Podľa The Dewer Post tak „ponúka pravdepodobne najlepšiu sériu v žánri fantasy.“

Začítajte sa do novinky Súboj kráľov hneď teraz:

PROLÓG

Chvost kométy sa klenul na ružovofialovej brieždiacej sa oblohe ako červená rana, krvácajúca nad kamennými vežami Dračieho kameňa.

Majster stál na ošarpanom balkóne svojej komnaty. Práve tam sa zlietali krkavce po dlhej ceste. Ich trus pokrýval chrliče, ktoré sa popri ňom týčili do výšky dvanástich stôp, na jednej strane kerberos a na druhej okrídlený drak, dva z tisícky chrličov, čo trónili na múroch starobylej pevnosti. Keď kedysi prišiel na Dračí kameň, nemal z tej armády kamenných oblúd dobrý pocit, ale za tie roky si na ne zvykol. Teraz ich vnímal ako starých priateľov. Všetci traja sledovali oblohu so zlou predtuchou.

Majster neveril na znamenia. A predsa… hoci bol Cressen už veľmi starý, jakživ nevidel takú žiarivú kométu ani takú červenú, hrôzostrašne červenú farbu krvi, plameňov a západu slnka. Bohvie, či jeho chrliče už takú videli. Veď sú tu oveľa dlhšie ako on, a budú tu, aj keď sa pominie. Keby len kamenné jazyky vedeli rozprávať…

Hlúposti. Oprel sa o cimburie, pod prstami cítil drsný čierny kameň a pod nohami mu burácalo more. Rozprávajúce chrliče a proroctvá na oblohe. Som už starý, unavený a bláznivý ako malé dieťa. Žeby ho životná múdrosť opustila spolu so zdravím a silou? Je predsa majster, vedomosti a reťaz získal vo skvelej Citadele Starého mesta. Čo sa to s ním len stalo, že mu hlavu mútia povery ako dákemu zadubenému paholkovi?

A predsa… predsa… Teraz už kométa žiarila aj cez deň, keď z horúcich dier Dračej hory za hradom stúpala svetlosivá para, a včera priletel krkavec so správou priamo z Citadely, s hrozivými, lež dlho očakávanými slovami zvestujúcimi koniec leta. Samé znamenia. Priveľa znamení, ktoré už nemožno popierať. Čo má toto všetko znamenať? chcelo sa mu skríknuť.

„Majster Cressen, máme návštevu,“ ozval sa Pylos tichým hlasom, ako keby sa zdráhal vytrhnúť Cressena zo zamyslenia. Keby vedel, aké nezmysly mu víria hlavou, zakričal by z plných pľúc. „Princezná chce vidieť bieleho krkavca.“ Vždy úslužný Pylos ju oslovoval princezná, odkedy sa jej otec stal kráľom. Kráľom dymiacej skaly uprostred slaného mora, ale predsa len kráľom. „Je s ňou aj jej šašo.“

Starec sa obrátil chrbtom k svitaniu a zachytil sa rukou draka, aby nespadol. „Pomôžte mi ku kreslu a pozvite ich ďalej.“

Pylos ho chytil za rameno a odviedol dovnútra. Za mladi Cressen kráčal rázne, ale teraz sa už blížil k svojim osemdesiatym meninám a nohy mal slabé a roztrasené. Pred dvoma rokmi spadol a zlomil si bedrový kĺb, ktorý sa mu nikdy celkom nezacelil. Keď minulý rok ochorel, poslala Citadela zo Starého mesta Pylosa len pár dní predtým, ako lord Stannis uzavrel ostrov… Vraj aby mu pomáhal s prácou, ale majster vedel svoje. Pylos prišiel, aby zaujal jeho miesto, keď zomrie. Neprekážalo mu to. Niekto ho bude musieť zastať, a to skôr, než by sa mu páčilo…

Mladý muž ho usadil za knihy a dokumenty. „Choďte ju zavolať. Nepatrí sa nechať ženu čakať.“ Cressen mávol rukou, chabým gestom naznačil, aby sa poponáhľal, on, ktorý sa už ponáhľať nedokázal. Telo mal vráskavé a fľakaté, a pokožku takú tenkú, že videl pavučinu žíl a siluety kostí pod svalmi. A ako sa mu len triasli ruky, kedysi také pevné a šikovné…

Pylos sa vrátil a s ním aj dievčina, plachá ako vždy. Za ňou sa vliekol jej šašo, hopkal svojím čudným krokom doboku. Na hlave mal smiešnu prilbu zo starého plechového vedra, po jej obvode popriväzované jelenie parohy a na nich rozvešané kravské zvonce. Pri každom šašovom knísavom kroku zvonce zazvonili, každý iným tónom, ding-dong, cingi-bom, cveng-cveng, bam-bam-bam.

„Kto to k nám prichádza takto zavčas rána, Pylos?“ opýtal sa Cressen.

„To som ja a Káro, majster,“ zažmurkali naňho úprimné modré očká.

Bohužiaľ, dievčinka nebola žiadna krásavica. Mala hranatú vystrčenú bradu po otcovi a poľutovaniahodné uši po matke, a navyše vlastné zohyzdenie, čo jej zostalo po záchvate šedivosti, ktorému takmer podľahla ešte v kolíske. Na polovici líca a na krku mala stuhnuté, odumreté svaly, popraskanú kožu samá šupina a čierny a sivý fľak, na dotyk tvrdý ako kameň. „Pylos povedal, že by sme sa mohli pozrieť na toho bieleho krkavca.“

„Samozrejme,“ odvetil Cressen. Ako by jej mohol niečo odmietnuť? Pričasto ju odmietali. Volala sa Shireen. Na najbližšie meniny bude mať desať rokov a majster Cressen v živote nevidel smutnejšie dieťa. Jej smútok padá na moju hlavu, pomyslel si starec, ďalší dôkaz mojej neschopnosti. „Majster Pylos, buďte taký láskavý a prineste z vtáčej veže toho krkavca pre lady Shireen.“

„Rád.“ Pylos bol zdvorilý mladík, nemal viac ako päťadvadsať, no bol vážny ako šesťdesiatročný starec. Keby tak mal v sebe viac vtipu, viac života, presne to by tu potrebovali. Ponuré miesta potrebujú trochu svetla, nie vážnosť, a Dračí kameň bola rozhodne ponurá pevnosť, osihotená vo vlhkej pustatine bičovanej búrkami a obmývanej soľou, s tieňom dymiacej hory za chrbtom. Majster ide, kam ho pošlú, a tak sem Cressen prišiel so svojím pánom asi pred dvanástimi rokmi, slúžil tu a slúžil dobre. No nikdy nemal Dračí kameň rád, nikdy sa tu necítil skutočne doma. Keď sa v poslednom čase prebúdzal zo snov, v ktorých sa mu znepokojujúco živo zjavovala červená žena, často nevedel, kde je.

Šašo otočil farebnú fľakatú hlavu a sledoval, ako sa Pylos štverá po strmých železných schodoch do vtáčej veže. Pri tom pohybe sa mu rozozvučali zvončeky. „Pod morom majú vtáky šupiny namiesto peria,“ povedal s cinkotom. „Ja to viem, viem, viem, viem.“

 Károvaná hlava bol smutná postava dokonca aj na šaša. Kedysi možno vedel svojimi žartíkmi vyvolať salvy smiechu, ale more ho pripravilo nielen o túto schopnosť, ale aj o veľkú časť zmyslu pre humor a o celú pamäť. Bol rôsolovitý a tučný, mykal sa a triasol, často len tak nesúvislo bľabotal. Teraz sa na ňom smiala už len dievčinka, iba jej záležalo na tom, či žije, alebo je mŕtvy.

 Škaredé dievčatko a smutný šašo, a navyše majster, to je trojka… to je teda príbeh na zaplakanie. „Posaďte sa ku mne, dieťa.“ Cressen jej kývol, aby pristúpila bližšie. „Toto je skorý čas na návštevu, sotva sa brieždi. Mali by ste byť v teplej posteli.“

„Snívali sa mi zlé sny,“ priznala Shireen. „O drakoch. Prišli ma zožrať.“

To dieťa mávalo nočné mory, odkedy si majster Cressen spomínal. „O tom sme sa už predsa rozprávali,“ napomenul ju milo. „Draci nemôžu ožiť. Sú vytesaní z kameňa, dieťa moje. Za starých čias bol náš ostrov najzápadnejšou oblasťou Slobodnej dŕžavy Valýrie. Valýrčania postavili túto pevnosť a poznali umenie, ako opracovať kameň, ktoré my už neovládame. Na mieste, kde sa stretávajú dva múry, musí mať hrad vežu kvôli obrane. Valýrčania dali týmto vežiam podobu drakov, aby ich pevnosť vyzerala strašidelnejšie, rovnako ako ozdobili múry tisíckou chrličov namiesto jednoduchého cimburia.“ Zobral jej ružovú rúčku do svojej krehkej fľakatej dlane a jemne ju stisol. „Tak vidíte, niet sa čoho báť.“

Shireen veľmi nepresvedčil. „A čo tá vec na oblohe? Dalla a Matrice sa o nej rozprávali pri studni a Dalla vraj počula, ako červená žena povedala matke, že je to dračí dych. Ak draci dýchajú, neznamená to hádam, že znova ožívajú?“

Červená žena, pomyslel si namrzene magister Cressen. Ako keby nestačilo, že múti svojím bláznovstvom hlavu matke, musí aj dcére otráviť sny? Bude musieť Dalle prísne dohovoriť, aby nešírila takéto povedačky. „Dieťa zlaté, tá vec na oblohe je kométa. Hviezda s chvostom, čo sa stratila na nebi. Čoskoro bude preč a my ju už počas svojho života neuzrieme. Sledujte ju a sama uvidíte.“

Shireen odvážne prikývla. „Matka hovorí, že biely krkavec znamená, že sa leto skončilo.“

„To je pravda, pani moja. Biele krkavce prilietajú iba z Citadely.“ Cressenove prsty zablúdili k reťazi na krku – každé oko bolo z iného kovu, každé symbolizovalo dosiahnuté vedomosti v inej oblasti štúdia – bol to majstrov golier, znak jeho rádu. Ako hrdý mladík ho poľahky nosil, no teraz mu pripadal ťažký a studený kov ho chladil na koži. „Sú väčšie ako iné krkavce a bystrejšie, cvičia ich na nosenie najdôležitejších správ. Z tejto správy sme sa dozvedeli, že zasadlo konkláve, zvážilo správy a pozorovania od majstrov z celej ríše a vyhlásilo, že po dlhom čase sa veľké leto skončilo. Trvalo desať rokov, dva mesiace a šestnásť dní, dlhšie leto si nikto živý nepamätá.“

„A teraz bude zima?“ Shireen bola letné dieťa, nikdy nepoznala skutočnú zimu.

„Onedlho,“ odvetil Cressen. „Ak budú bohovia milostiví, doprajú nám teplú jeseň a bohatú úrodu, aby sme sa mohli pripraviť na nastávajúcu zimu.“ Jednoduchí ľudia hovorili, že dlhé leto znamená ešte dlhšiu zimu, ale majster nemal srdce strašiť dieťa takýmito rečami.

Károvanému zacingali zvončeky. „Pod morom je stále leto,“ zanôtil. „Morské panny si dávajú do vlasov čačanky a tkajú si šaty zo strieborných chalúh. Ja to viem, viem, viem, viem.“

Shireen sa zasmiala. „Mne by sa šaty zo strieborných chalúh páčili.“

„Pod morom padá sneh nahor,“ pokračoval šašo, „a dážď je suchý ako raždie. Ja to viem, viem, viem, viem.“

„Naozaj bude snežiť?“ opýtala sa dievčina.

„Bude,“ odvetil Cressen. Ale ešte celé roky nezasneží, aspoň dúfam, a ani potom nebude snežiť dlho. „Aha, už ide Pylos s krkavcom.“

Shireen nadšene zvýskla. Aj Cressen musel uznať, že vták pôsobil veľkolepo, bol biely ako sneh a väčší než jastrab, mal lesklé čierne oči, z ktorých bolo jasné, že to nie je žiadny albín, ale nefalšovaný, vyšľachtený krkavec z Citadely. „Ku mne!“ zvolal. Krkavec roztiahol krídla, vzniesol sa do vzduchu a s prenikavým pleskotom sa zniesol na stôl vedľa majstra.

„Zájdem vám po raňajky,“ oznámil Pylos. Cressen prikývol. „Toto je lady Shireen,“ povedal krkavcovi. Vták pokyvkával bledou hlavou, ako keby sa klaňal. „Lady,“ zakrákal. „Lady.“

Dievčina užasnuto otvorila ústa. „On vie rozprávať!“

„Pár slov. Ako som už povedal, tieto vtáky sú bystré.“

„Bystrý vták, bystrý človek, bystrý bystrý blázon,“ ozval sa Károvaný s cenganím. „Ach, bystrý bystrý bystrý blázon.“ Pustil sa do spevu. „Tiene prišli na tanec, pane môj, na tanec, pane môj, na tanec, pane môj,“ spieval a skákal pritom z nohy na nohu. „Tiene prišli, a sú tu, pane môj, a sú tu, pane môj, a sú tu, pane môj.“ Pri každom slove mykol hlavou a zvončeky na parohoch sa mu rozcengali.

Biely krkavec zakrákal a s pleskotom krídel pristál na železnom zábradlí schodiska do vtáčej veže. Shireen akoby sa scvrkla. „Toto spieva stále dookola. Hovorila som mu, nech prestane, ale on nie. Mám z toho strach. Nech prestane.“

A ako to mám asi zariadiť? pomyslel si starec. Kedysi by som ho bol mohol umlčať navždy, ale teraz…

Károvaný k nim prišiel ešte ako chlapec. Lord Steffon, pokoj jeho duši, ho našiel vo Volantise za Úzkym morom. Kráľ – starý kráľ, Aerys II. Targaryen, ktorý vtedy ešte nebol taký šialený – vyslal jeho lordstvo, aby našlo nevestu pre princa Rhaegara, keďže nemal sestry, s ktorými by sa mohol oženiť. „Našli sme úžasného šaša,“ napísal Cressenovi štrnásť dní predtým, ako sa mal vrátiť z výpravy, ktorá nepriniesla žiadne ovocie. „Je to ešte len chlapec, ale hybký ako opica a dôvtipu má aj za dvanásť dvoranov. Vie žonglovať, dávať hádanky, kúzliť a krásne spievať v štyroch jazykoch. Vykúpili sme ho na slobodu a dúfame, že ho privezieme domov. Robert ním bude nadšený, a ktovie, časom možno naučí aj Stannisa smiať sa.“

Pri spomienke na ten list Cressen posmutnel. Stannisa nikdy nikto nenaučil smiať sa, a už vôbec nie chlapec s károvanou hlavou. Zrazu sa prihnala búrka, treštila a zavýjala a Zátoka stroskotancov predviedla, prečo dostala svoje meno. Lordova dvojsťažňová galéra Hrdý vietor sa rozlomila, keď mal už svoj hrad na dohľad. Jeho dvaja starší synovia sledovali z hradných okien, ako otcovu loď roztrieskali vlny o skaly a pohltilo ju more. S lordom Steffonom Baratheonom a jeho manželkou sa potopila stovka veslárov a námorníkov a ešte celé dni po tom vyplavoval každý príliv novú nádielku nafúknutých tiel na pobrežie pod Búrkovým koncom.

Chlapca vyplavilo na tretí deň. Magister Cressen zišiel dolu spolu s ostatnými, aby pomohol priradiť mená k mŕtvym. Keď našli šaša, bol nahý, kožu mal bielu, vráskavú, oblepenú mokrým pieskom. Cressen si myslel, že je to len ďalšia mŕtvola, ale keď ho Jommy zdrapil za členky, že ho odtiahne na pohrebný voz, chlapec začal vykašliavať vodu a posadil sa. Jommy aj na smrteľnej posteli prisahal, že Károvaného telo bolo studené a vlhké.

Nikdy nikto nedokázal vysvetliť, čo sa dialo počas tých dvoch dní, keď bol šašo stratený na mori. Medzi rybármi sa povrávalo, že ho morská panna naučila dýchať pod vodou výmenou za jeho semeno. Károvaný o tom nikdy nič nepovedal. Bystrý šikovný mladík, o ktorom písal lord Steffon, na Búrkový koniec nedorazil; chlapec, ktorého našli, bol niekto úplne iný, mal poznačené telo aj dušu, sotva vedel rozprávať, nieto ešte žartovať. No jeho tvár nenechala nikoho na pochybách. V slobodnom meste Volantis bolo zvykom potetovať otrokom a sluhom tvár – chlapec mal od vlasov nad čelom až po krk vzor z červených a zelených kosoštvorcov.

„Ten chudák je šialený, má bolesti, nikomu neprinesie žiadny úžitok, a najmenej sebe,“ vyhlásil vtedy starý ser Harbert, v tých časoch kastelán Búrkového konca. „Najmilosrdnejšie by bolo naliať mu za pohár makovicového odvaru. Bezbolestne by zaspal, a bolo by. Žehnal by vám, keby mal na to dosť rozumu.“ Lenže Cressen to odmietol spraviť a nakoniec vyhral. Nevedel by však povedať, či mal Károvaný z jeho víťazstva radosť, ani dnes, ani vtedy pred rokmi.

„Tiene prišli na tanec, pane môj, na tanec, pane môj, na tanec, pane môj,“ zanôtil znovu šašo a potriasal hlavou, až mu zvonce cingali a cvendžali. Bim-bom, cingi-ling, dong-dong.

„Pane,“ zaškriekal krkavec. „Pane, pane, pane.“

„Šašo spieva, čo mu napadne,“ povedal majster dievčinke plnej úzkosti. „Neberte si jeho slová k srdcu. Zajtra si možno spomenie na inú pesničku a túto nebudeme musieť už nikdy počúvať.“ Vie krásne spievať v štyroch jazykoch, písal vtedy lord Steffon…

Vošiel Pylos. „S dovolením, majster.“

„Zabudli ste na kašu,“ poznamenal pobavene Cressen. To sa na Pylosa nepodobalo.

„Majster, v noci sa vrátil ser Davos. V kuchyni sa o tom rozprávali. Pomyslel som si, že by ste o tom chceli okamžite vedieť.“

„Davos… V noci, vravíte? Kde je?“

„S kráľom. Boli spolu takmer celú noc.“

Boli časy, keď by ho lord Stannis zobudil bez ohľadu na nočnú hodinu, aby ho mal pri sebe ako poradcu. „Mali mi to povedať,“ frfľal Cressen. „Mali ma zobudiť.“ Vytiahol si ruku zo Shireeninej. „Prepáčte, pani moja, ale musím sa porozprávať s vaším pánom otcom. Pylos, podajte mi ruku. V tomto hrade je priveľa schodov, až mám pocit, že každú noc ich zopár pridajú, len aby ma nazlostili.“

Shireen a Károvaný vyšli von za nimi, ale dievčina čoskoro stratila trpezlivosť so starcovým šuchtaním, rozbehla sa napred a šašo ju nasledoval tackavým krokom, pri ktorom mu bláznivo cingali všetky zvonce.

Hrady nie sú práve najprívetivejším miestom pre slabých, pripomínal si Cressen, keď zostupoval po točitom schodisku Veže morského draka. Lorda Stannisa nájde v komnate Maľovaného stola na vrchu Kamenného bubna, hlavnej hradnej veže Dračieho kameňa, ktorú tak pomenovali podľa toho, ako jej starobylé múry dunia a ozývajú sa v búrke. Ak sa k nemu chceli dostať, museli prejsť krížom cez galériu, cez stredové a vnútorné hradby so strážnymi chrličmi a čiernymi železnými bránami a vystúpiť po toľkých schodoch, že na to Cressen radšej ani nemyslel. Mladíci berú schody po dvoch, ale pre starca s chatrnými kĺbmi bol každý jeden hotová mučiareň. No lordovi Stannisovi by ani nenapadlo prísť za ním, nuž sa majster musel podujať na tieto muky. Mal aspoň Pylosa, aby mu pomohol, a bol za to vďačný.

Šuchtali sa po galérii, prešli popri vysokých oblúkových oknách s výhľadom na vonkajšie nádvorie, kurtinu a rybársku osadu za ňou. Dolu na dvore trénovali lukostrelci streľbu na cvičné terče na povel: „Vložiť, napnúť, vystreliť!“ Ich šípy vydávali zvuk ako vzlietajúci kŕdeľ vtákov. Stráže obchádzali po vrchu hradných múrov a vyzerali pomedzi chrliče na družinu utáborenú pred bránami. V rannom vzduchu sa vznášal opar z ohnísk, keď si tritisíc mužov sadlo k rannému jedlu pod zástavami svojich pánov. Prístav za táborom bol plný lodí. Žiadne plavidlo, ktoré sa za posledného pol roka priblížilo k Dračiemu kameňu, už nesmelo vyplávať. Fúria lorda Stannisa, trojpalubová vojnová galéra s tristo veslami, sa takmer strácala pri niektorých bachratých koráboch a škuneroch, ktoré kotvili okolo nej.

Stráže pred Kamenným bubnom poznali majstrov na prvý pohľad a pustili ich ďalej. „Počkajte tu,“ povedal Cressen Pylosovi, keď vošli. „Najlepšie bude, ak za ním zájdem sám.“

„Ale majster, je to dlhé schodisko.“

Cressen sa usmial. „Myslíte si, že som zabudol? Po týchto schodoch som stúpal už toľkokrát, že každý poznám po mene.“

V polovici cesty však oľutoval svoje rozhodnutie. Zastal, aby chytil dych a uľavil uboleným kĺbom, keď vtom začul buchot čižiem a ocitol sa zoči-voči serovi Davosovi Seaworthovi, ktorý bol na ceste dolu.

Davos bol štíhly muž a svoj nízky pôvod mal jasne vpísaný do hrubej tváre. Ošúchaný zelený plášť, fľakatý od morskej peny a vyblednutý od slnka, mal prehodený na úzkych pleciach cez priliehavý hnedý doublet a hnedé nohavice, čo mu ladili s farbou očí a vlasov. Okolo krku mal na remienku zavesené obdraté kožené vrecúško. Krátku bradu mal popretkávanú šedivými chlpmi a na zmrzačenej ľavej ruke mal natiahnutú koženú rukavicu. Len čo zbadal Cressena, zastal.

„Ser Davos,“ oslovil ho majster. „Kedy ste sa vrátili?“

„Uprostred noci. Môj obľúbený čas.“ Povrávalo sa, že nikto nedokáže viesť loď v nočnej tme tak skvelo ako Davos Bezprstý. Predtým ako ho lord Stannis pasoval za rytiera, to bol najvychýrenejší a najnepolapiteľnejší pašerák v Siedmich kráľovstvách.

„A?“

Zavrtel hlavou. „Presne ako ste ho varovali. Nepovstanú, majster. Nie preňho. Nemajú ho radi.“

Nie, pomyslel si Cressen. Ani nikdy nebudú. Je silný, schopný, spravodlivý… ach, spravodlivý až strach… no ani to nestačí. Nikdy to nestačilo. „Hovorili ste so všetkými?“

„So všetkými? Nie. Len s tými, ktorí sa so mnou chceli stretnúť. Ani mňa títo urodzení páni nemajú radi. Pre nich budem navždy iba Cibuľový rytier.“ Zavrel ľavú ruku, kýpte prstov sa mu zovreli do päste; Stannis mu odsekol posledný článok všetkých prstov okrem palca. „Hodoval som s Gulianom Swanom a starým Penrosom a Tharthovci pristúpili na polnočné stretnutie v hájiku. A ostatní – nuž, Beric Dondarrion je nezvestný, niektorí tvrdia, že mŕtvy, a lord Caron je s Renlym. Bryce Oranžový z Dúhovej gardy…“

„Z Dúhovej gardy?“

„Renly si zostavil vlastnú Kráľovskú gardu,“ vysvetľoval bývalý pašerák, „ale jej siedmi členovia nenosia bielu. Každý má vlastnú farbu. Loras Tyrell je ich veliteľ.“

Presne takéto veci sa Renlymu Baratheonovi páčili – veľkolepý nový rytiersky rád s nádhernými novými rúchami, čo ho reprezentovali. Renly už ako chlapec zbožňoval žiarivé farby a bohaté látky a miloval tie svoje hry. „Pozrite na mňa!“ vykrikoval, keď so smiechom utekal chodbami Búrkového konca. „Pozrite, som drak,“ alebo „Pozrite, som čarodejník,“ alebo „Aha, pozrite, som boh dažďa.“

Smelý chlapec s čiernymi vlasmi a smejúcimi sa očami už vyrástol, teraz mal jedenadvadsať, a stále sa rád hral. Pozrite, som kráľ, pomyslel si Cressen skľúčene. Ach, Renly, Renly, dieťa zlaté, viete vôbec, čo to vystrájate? A záležalo by vám na tom, keby ste vedeli? Záleží na ňom vôbec niekomu okrem mňa? „Ako tí páni odôvodnili svoj odmietavý postoj?“ opýtal sa sera Davosa.

„Nuž, čo vám budem hovoriť, jedni sa vykrúcali, ďalší hovorili otvorene, niektorí sa vyhovárali, iní sľubovali, ďalší jednoducho klamali.“ Pokrčil plecami. „Slová sú nakoniec len vietor.“

„Nepriniesli ste mu nijakú nádej?“

„Iba ak falošnú, a tú mu dávať nebudem,“ odvetil Davos. „Odo mňa si vypočul len pravdu.“

Majster Cressen si spomínal na deň, keď Davosa povýšili do rytierskeho stavu po obliehaní Búrkového konca. Lord Stannis a jeho malá posádka držali hrad takmer rok proti družine lorda Tyrella a lorda Redwyna. Aj more bolo pred nimi uzavreté, dňom i nocou na ňom hliadkovali Redwynove galéry, na ktorých viali vínovočervené zástavy Arboru. V Búrkovom konci už dávno pojedli všetky kone, minuli sa aj psy a mačky a posádka sa už vrhla na korienky a potkany. Vtedy nastala noc, keď bol mesiac v nove a čierne mráčky zakryli hviezdy. Pašerák Davos pod rúškom tmy prekĺzol cez Redwynov kordón aj pomedzi skaliská Zátoky stroskotancov. Jeho loďka mala čierny trup, čierne plachty, čierne veslá a nákladný priestor plný cibule a solených rýb. Hoci toho nebolo veľa, udržalo to posádku pri živote, kým nedorazil k Búrkovému koncu Eddard Stark a neprelomil obliehanie.

Lord Stannis odmenil Davosa vybranými pozemkami na Myse hnevu, malou pevnosťou a rytierskym rádom… no vydal aj rozsudok, že Davos príde o článok na každom prste ľavej ruky, aby tak zaplatil za všetky tie roky pašeráctva. Davos sa podriadil pod podmienkou, že ho vykoná Stannis vlastnoručne, od nikoho nižšie postaveného by trest neprijal. Lord použil mäsiarsky sekáč, aby sekol rovno a čisto. Potom si Davos zvolil pre svoj nový rod meno Seaworth a za svoj znak si vybral čiernu loď v bledosivom poli, s cibuľou na plachtách. Niekdajší pašerák sa potom rád chválil, akú dobrú službu mu vlastne lord Stannis urobil, lebo teraz si musí čistiť a strihať o štyri nechty menej.

Nie, pomyslel si Cressen, takýto človek by nedával falošnú nádej ani by nezľahčoval pravdu. „Ser Davos, pravda môže byť trpká a nepríjemná aj pre muža, ako je lord Stannis. Myslí len na to, ako sa vráti do Kráľovho prístavu v plnej sile, ako rozpráši nepriateľa a vymôže si, čo mu patrí podľa práva. Ibaže teraz…“

„Ak by vytiahol na Kráľov prístav s touto úbohou družinou, šiel by rovno na smrť. Nemá dosť ľudí. Aj to som mu povedal, ale veď viete, aký je hrdý.“ Davos zdvihol ruku v rukavici. „Skôr mi dorastú prsty, než ten chlap príde k rozumu.“

Starec si povzdychol. „Spravili ste, čo sa dalo. Teraz musím k vášmu hlasu pridať svoj.“ Unavene sa znova vydal po schodoch.

Lord Stannis sedel vo veľkej kruhovej miestnosti s múrmi z holého čierneho kameňa a štyrmi vysokými úzkymi oknami, ktoré ponúkali výhľad na štyri svetové strany. V strede miestnosti stál velikánsky stôl, podľa ktorého sa miestnosť volala, masívny kusisko vyrezávaného dreva, zhotovený na príkaz Aegona Targaryena ešte pred Dobytím. Maľovaný stôl bol dlhý vyše päťdesiat stôp, v najširšom mieste hádam spolovice taký široký, ale len štyri stopy široký v tom najužšom. Aegonovi rezbári ho vyrezali do tvaru kontinentu Západnej zeme, vytvarovali každý záliv a polostrov, takže stôl nemal nikde rovný okraj. Na povrchu, ktorý stmavol pod tristoročným nánosom vosku, bolo namaľovaných Sedem kráľovstiev, ako vyzerali za čias Aegona – rieky a pohoria, hrady a mestá, jazerá a lesy.

V miestnosti bolo jediné kreslo, starostlivo umiestnené presne na mieste, kde sa nachádzala Dračia skala pri pobreží Západnej zeme, a bolo vyvýšené, aby poskytovalo dobrý výhľad na dosku stola. V kresle sedel muž v pevne uviazanej koženej veste a nohaviciach z hrubo tkanej hnedej vlny. Keď vstúpil majster Cressen, muž zdvihol hlavu. „Vedel som, že sa tu ukážete, starký, aj bez zavolania.“ V hlase nemal ani náznak srdečnosti, vlastne sa v ňom neobjavoval nikdy.

Stannis Baratheon, pán Dračieho kameňa a z milosti bohov právoplatný dedič Železného trónu Siedmich kráľovstiev Západnej zeme, mal široké plecia a šľachovité údy, prísnu tvár a pokožku ako z kože sušenej na slnku, stvrdnutej priam na oceľ. Tvrdý, tak hovorili ľudia o Stannisovi, a skutočne taký bol. Hoci nemal ešte ani päťatridsať, na hlave mu zostal len pásik riedkych čiernych vlasov, ktorý sa mu stáčal za uši a vyzeral ako tieň koruny. Jeho brat, zosnulý kráľ Robert, si nechal v posledných rokoch života narásť bradu. Majster Cressen ju nikdy nevidel, ale počul, že to bol bujný porast, hustý a strapatý. Ako keby zo vzdoru si Stannis úhľadne a nakrátko strihal fúzy a bradu. Tiahli sa mu ako modročierny tieň po hranatých čeľustiach a vpadnutých kostnatých lícach. Jeho oči vyzerali pod hustým obočím ako otvorené rany, tmavomodré ako more v nočnej tme. Jeho ústa by priviedli do zúfalstva aj tých najšťastnejších šašov, boli to ústa ako stvorené pre zachmúrené a nazlostené výrazy a prísne úsečné rozkazy, len tenké bledé pery a zaťaté svaly, ústa, ktoré zabudli, ako sa smiať, ktoré sa nikdy smiať ani nevedeli. Občas, keď svet v noci stíchol a upokojil sa, majstrovi Cressenovi sa zdalo, že počuje, ako lord Stannis na druhom konci hradu škrípe zubami.

„Kedysi by ste ma dali zobudiť,“ povedal starec.

„Kedysi ste bývali mladý. Teraz ste starý a chorý, potrebujete spánok.“ Stannis sa nikdy nenaučil zaobaliť svoje myšlienky do milších slov, pretvarovať sa či lichotiť, hovoril, čo si myslel, a nech ide do pekiel každý, komu sa to nepáči. „Viem, že sa už čoskoro dozviete, čo mi povedal Davos. Vždy to zistíte, však?“

„Nebol by som vám nič platný, keby som na to neprišiel,“ odvetil Cressen. „Davosa som stretol na schodoch.“

„Takže vám zrejme všetko vyrozprával. Mal som tomu chlapovi spolu s prstami pristrihnúť aj jazyk.“

„Potom by to nebol bohvieaký vyslanec.“

„Aj teraz je to úbohý vyslanec. Búrkoví páni sa za mňa nepostavia. Zdá sa, že ma nemajú radi a moja spravodlivá vec pre nich nič neznamená. Zbabelo zostanú sedieť za svojimi hradbami a budú vyčkávať, ktorým smerom sa vietor obráti a na čiu stranu sa prikloní víťazstvo. Tí odvážni sa už pridali k Renlymu. K Renlymu!“ Vypľul to meno ako jedovatú slinu.

„Váš brat vládol Búrkovému koncu posledných trinásť rokov. Tí lordi sú jeho banderiálni…“

„Jeho,“ skočil mu do reči Stannis, „a pritom by podľa práva mali byť moji. Nikdy som nežiadal Dračí kameň. Nikdy som ho nechcel. Zobral som ho len preto, lebo tu boli Robertovi nepriatelia a on mi prikázal, aby som ich odtiaľto vyhnal. Vybudoval som mu flotilu a spravil som jeho robotu, poslúchol som, ako by mal mladší brat poslúchnuť staršieho, ako by mal

Renly poslúchať mňa. A ako sa mi Robert odvďačil? Vymenoval ma za pána Dračieho kameňa a Búrkový koniec aj s jeho príjmami dal Renlymu. Búrkový koniec patrí Baratheonovcom tristo rokov, podľa práva mal vo chvíli, keď Robert zasadol na Železný trón, pripadnúť mne.“

 Bola to stará krivda, ktorá stále bolela, a teraz ešte viac ako inokedy.

Toto bol dôvod slabosti jeho pána – Dračí kameň, hoci starý a silný, sa mohol spoliehať len na hŕstku nižších pánov, ktorých kamenné ostrovné tvrdze mali zopár obyvateľov a nemohli dodať toľko mužov, koľko Stannis potreboval. Aj so žoldniermi, ktorých priviedol spoza Úzkeho mora zo slobodných miest Myr a Lys, bolo vojsko utáborené pred bránami pevnosti primalé, aby porazilo Lannisterovcov.

„Robert sa voči vám zachoval nespravodlivo,“ povedal opatrne majster Cressen, „no mal na to dobré dôvody. Dračí kameň bol dlho sídlom Targaryenovcov. Potreboval, aby tu velil silný muž, a Renly bol vtedy len dieťa.“

„Stále je dieťa!“ vybuchol Stannis a jeho rozhorčené slová sa odrážali v prázdnej sieni, „dlhoprsté decko, čo si zmyslelo, že mi uchmatne korunu z hlavy. Čo kedy Renly spravil, aby si zaslúžil trón? Vysedáva v rade, doberá sa s Malíčkom, na turnajoch predvádza svoje úchvatné brnenie a dá sa vyhodiť zo sedla lepšími od seba. Asi toľko sa dá povedať o mojom bratovi Renlym, ktorý si myslí, že by mal byť kráľom. Pýtam sa vás, prečo ma bohovia potrestali bratmi?“

„Za bohov odpovedať nemôžem.“

„Tak sa mi zdá, že v týchto dňoch máte len zriedka odpovede. Kto je majstrom u Renlyho? Možno by som mal poslať poňho, jeho rady by sa mi mohli pozdávať viac. Čo mu asi podľa vás povedal jeho majster, keď sa môj brat rozhodol ukradnúť mi korunu? Akú radu asi váš kolega ponúkol tomu zradcovi mojej krvi?“

„Prekvapilo by ma, keby lord Renly žiadal o radu, výsosť.“ Z najmladšieho syna lorda Steffona vyrástol smelý, no ľahkovážny muž, ktorý konal skôr impulzívne než vypočítavo. V tomto, rovnako ako po mnohých iných stránkach, sa Renly ponášal na svojho brata Roberta a úplne sa líšil od Stannisa.

„Výsosť,“ zopakoval trpko Stannis. „Vysmievate sa mi kráľovským titulom, čoho som však kráľ? Dračieho kameňa a hŕstky balvanov v Úzkom mori, to je moje kráľovstvo.“ Zostúpil po stupienkoch kresla a zastal pred stolom, jeho tieň dopadol na ústie Čiernej vody a na namaľovaný les, kde sa teraz nachádza Kráľov prístav. Tam stál a dumal nad ríšou, ktorú si chcel nárokovať, mal ju na dosah, a predsa tak ďaleko. „Dnes budem večerať so svojimi banderiálmi, nech sú, akí sú. Celtigar, Velaryon, Bar Emmon, s celou tou zberbou. Žalostná skupinka, aby som pravdu povedal, ale nič viac mi moji bratia nenechali. Bude tam aj ten lysský pirát Salladhor Saan s najnovším zoznamom, čo všetko mu dlhujem, a Morosh z Myru bude viesť varovné reči o prílivoch a jesenných víchriciach, zatiaľ čo lord Sunglass bude nábožne mrmlať o vôli Sedmy. Celtigar bude chcieť vedieť, ktorí búrkoví páni sa k nám pridajú. Velaryon sa bude vyhrážať, že odvedie svojich vazalov domov, ak okamžite nevytiahneme do boja. Čo mu mám povedať? Čo mám teraz robiť?“

„Vaši skutoční nepriatelia sú Lannisterovci, pán môj,“ odpovedal majster Cressen. „Keby ste sa s bratom spojili proti nim…“

„Ja sa s Renlym dohadovať nebudem,“ vyhlásil Stannis tónom, ktorý nepripúšťal námietky. „Nie kým sa bude vyhlasovať za kráľa.“

„Tak s Renlym nie,“ ustúpil majster. Jeho pán bol tvrdohlavý a hrdý, keď sa raz rozhodol, nedalo sa ním pohnúť. „Aj iní by mohli poslúžiť vašim zámerom. Syn Eddarda Starka bol vyhlásený za kráľa severu a má za sebou všetku silu Zimovresu a Riavokrutu.“

„Zelenáč,“ utrúsil Stannis, „a ďalší falošný kráľ. Mám prijať roztrieštenú ríšu?“

„Polovica kráľovstva je určite lepšia ako nič,“ tvrdil Cressen, „a keby ste tomu chlapcovi pomohli pomstiť smrť jeho otca…“

„Prečo by som mal pomstiť Eddarda Starka? Ten muž pre mňa nič neznamenal. Ach áno, Robert ho miloval, to je isté. Miloval ho ako vlastného brata, počúval som to donekonečna. Ja som jeho brat, nie Ned Stark, ale z toho, ako sa ku mne správal, by to nik nepoznal. Ja som preňho držal Búrkový koniec, pozeral som sa, ako moji muži hladujú, kým rovno za našimi hradbami hodoval Mace Tyrell a Paxter Redwyne. Poďakoval sa mi za to Robert? Nie. Poďakoval sa Starkovi za to, že prelomil obliehanie, keď sme my už prežívali na krysách a korienkoch. Na Robertov príkaz som vystaval flotilu, zabral som v jeho mene Dračí kameň. Zobral ma hádam za ruku a povedal, Skvelá práca, braček, čo by som si bez teba počal? Nie, vynadal mi, že sa Willemovi Darrymu podarilo odniesť Viserysa a to nemluvňa, ako keby som tomu mohol zabrániť. Pätnásť rokov som sedával v rade, pomáhal som Jonovi Arrynovi spravovať ríšu, kým sa Robert ožieral a kurvil, ale keď Jon zomrel, vymenoval ma vari brat za svoju Pravú ruku? Kdeže, hneď cválal za svojím drahým priateľom Nedom Starkom a ponúkol túto poctu jemu. A ani jednému z nich to nebolo na osoh.“

„Nech je, ako chce, pán môj,“ povedal milo Cressen. „Stali sa vám veľké krivdy, ale minulosť je minulosť. V budúcnosti by ste mohli vyhrať, keby ste sa spojili so Starkovcami. Sú aj ďalší, ktorých by ste mohli osloviť. Čo lady Arrynová? Ak jej kráľovná zavraždila manžela, určite bude chcieť spravodlivosť. Má malého syna, dediča Jona Arryna. Ak by ste mu prisľúbili Shireen…“

„Ten chlapec je slabý a chorľavý,“ namietol lord Stannis. „Aj jeho otec to videl, keď ma požiadal, aby som ho zobral do výchovy na Dračí kameň. Pážacia služba by mu bola iba prospela, ale tá prekliata Lannisterka otrávila lorda Arryna, skôr ako sa to stihlo dohodnúť, a Lysa ho teraz ukrýva v Orľom hniezde. Môžem vás ubezpečiť, že sa od toho chlapca nikdy neodlúči.“

Kniha Súboj kráľov sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>