Románová séria Pieseň ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina sa stala nielen kultovým dielom skalných fanúšikov žánru fantasy, ale upútala aj čitateľov na celom svete. Prvý diel Hra o tróny (Vyd. Tatran, preklad A. Ostrihoňová a L. Halová) vyšiel v slovenčine v peknom obale a poctivom preklade. Zatiaľ sedemdielna sága obohatila Wikipédiu, rozpútala vášnivé diskusie na internetových fórach, inšpirovala autorov kresleného humoru a na jej motívy vznikol populárny seriál.
Čitatelia označujúci román za najlepšiu knihu všetkých čias spievajú ódy na pútavý príbeh, ktorý ich drží v napätí až do poslednej 650. strany. Dej sa odohráva v krajine Siedmich kráľovstiev, v období pripomínajúcom náš stredovek. Príslušníci šľachtických rodov bojujú, trénujú alebo sa venujú rôznym telesným slastiam a popritom splietajú intrigy. Hoci je prvých sto strán chaotickou zmesou postáv a predmetov bez referencií na reálny svet, ktoré sa rozprávač v záujme zachovania autentickosti nenamáha objasňovať, po čase si čitateľ ako-tak ujasní pravidlá fantastického sveta a ponorí sa do majstrovsky skomponovaného príbehu. Bojové scény, politické intrigy a rýchle akčné pasáže sa striedajú s obrázkami harmonického rodinného života, lyrickými opismi úchvatnej prírody, nádhernými róbami a pompéznymi hostinami. Každá kapitola je rozprávaná z perspektívy jednej z hlavných postáv, čo do hlučného rinčania zbraní a súperenia o kráľovský trón vnáša sviežosť subjektívneho pohľadu. Postavy sú dráždivo ambivalentné: kladní hrdinovia majú na svedomí vždy aj nejaké hriechy, tí záporní obhajujú svoje konanie dobrými úmyslami.
Martinova technická bravúra má však jeden háčik: motívy, postavy i štýl rozprávania pripomínajú výpravné filmy americkej produkcie aj s ich hodnotami a obrazovými a motivickými klišé. Napríklad protiklad krutého, no ľudsky ušľachtilého severu a príjemného, ale prehnitého juhu; dve sestry, z ktorých staršia je krásna, ale hlúpa, a mladšia škaredá, ale inteligentná, nadovšetko túžiaca vymeniť vyšívanie za šerm... Autor všemožne napomáha porozumenie, natíska sa teda otázka, či to celé nepatrí k jeho dômyselnej stratégii. Zároveň totiž narúša istú literárnu konvenciu.
„Don’t talk to me. My favorite character just died. Again,“ hlása nápis na tričku inšpirovanom Hrou o tróny. Ako vysvetlil sám autor, zabíjanie hlavných postáv je účinnou metódou, ako vniesť do deja nečakané zvraty a rozvíjať príbeh novými smermi. Funguje to relatívne dobre proti nude, ale keď autor rozhoduje aj o živote a smrti obľúbených postáv, čitateľ to vníma skôr ako cynizmus a výsmech staromódnej potrebe nadviazať vzťah s postavou, ukončiť po jej smrti čítanie a poplakať si nad prchavosťou (vlastného) bytia. Lenže vďaka tej smrti je príbeh vskutku ešte pútavejší, čitateľ napriek svojej frustrácii číta ďalej a po čase mu zostáva len zľahostajnieť a prijať fakt, že nie je dobré trvalo sa pripútať k niečomu jedinečnému a pominuteľnému.
George R. R. Martin napísal knihu podľa vkusu väčšinového západného konzumenta populárnej kultúry. Je to dobré zrkadlo pre našu spoločnosť, či ho už autor nastavil zámerne, alebo nie. Je však ukryté hlboko pod monumentálnym príbehom s dračími vajcami a fialovookými ľuďmi, a ten dostal v Hre o tróny najvyššie karty. Druhý diel Súboj kráľov by mal vyjsť vo Vydavateľstve Tatran začiatkom decembra.
Eva Palkovičová
Názory na nové knihy nájdete v Knižnej revue 22 (29. októbra)!
-reklamná správa-
