Ak sa nemýlim, tretí výber z tvorby najmajstrovskejšieho majstra slovenskej poviedky Dušana Dušeka (1946) s názvom Melón sa vždy smeje (Vydavateľstvo Slovart 2013) obsahuje autorove práce z knižiek, ktoré vyšli v rokoch 1975 – 2003 (Oči a zrak, Prášky na spanie, Teplomer, Vták na jednej nohe) a dve knižne nepublikované poviedky, pričom text poviedky Násobilka z knihy Teplomer sa vsunul do textov „leporela“ Vták na jednej nohe.
Vyberať z tucta Dušekových knižiek do novej knižky Melón sa vžy smeje je však aj tak ťažké, pretože pri neodmysliteľnej kvalite každého publikovaného Dušekovho textu musí zostavovateľ nevyhnutne brať do úvahy napríklad aj frekvenciu opakujúcich sa motívov či tém, ako aj posuny v ich sémantike. Zdá sa, že tento výber si vytýčil za cieľ vystihnúť vývinovú kontinuitu štyridsaťročnej stálice nášho literárneho minivesmíru a že sa to editorom tejto edície (Zuzana Šeršeňová) do značnej miery podarilo: na čitateľskom stole máme dokument, ktorý svedčí o nevšednom talente, o jeho stálosti, ale rovnako i o jeho nepokojnej vývojaschopnosti.
Výber však s nemenšou reliéfnosťou ukazuje, že hlavným hrdinom Dušekových príbehov je čas: čas letiaci odkiaľsi kamsi inam, čas vrstviaci sa v človeku ako nedobytná hora, čas vracajúci sa v spomienkach ako bumerang schopný zabíjať i oživovať, čas uložený v pamäti ako jediná, avšak neistá istota, čas odnášajúci so sebou farebnosť osudových okamihov. To kvôli nemu Dušek vymyslel toľké sofistikované fígle, vybrúsil toľké lákavé bonmoty, nastavil rafinované pasce na slová, zvuky, farby, aby pred jeho slepým vyčíňaním zachránil hodnotu, ktorá stojí nad všetkými hodnotami – lásku. Všetko, čo je v Dušekovi pekné, tvorivé a objavné akosi samobytne súvisí s časom a jeho materializáciou v tvare zabetónovanom slovom. A nejde len o monumentalizáciu Záhoria, Piešťan či Bratislavy, ide rovnako o monumentalizáciu takých neuchopiteľných entít, ako sú cit, poézia alebo fantázia.
Ak kritika chválila Dušeka za priezračnosť, čistotu a tvarovú dokonalosť jeho prozaických textov, všetko toto nájdeme už v poviedkach z knižky Oči a zrak (príbehy so Škoricou). Dôležité je, že zo všetkého, na čom spočinú rozprávačove oči a o čo zavadí jeho zrak, sa stane udalosťou. Až táto udalosť generuje magiku, prekračujúcu reálny čas a nadobúdajúcu vlastnú časovosť.
Do textov kompozície Prášky na spanie sa dostávajú starí ľudia (Adamova manželka Škorica je lekárkou na geriatrii). K bezstarostnej mladomanželskej láske sa pridružuje šokujúca staroba a ešte šokujúcejšia smrť. Táto zložitosť sa prejavila aj tým, že autor zdvojuje hlavných rozprávačov (aspekt Adama a Škorice splývajúci do rozprávačského dialógu), ba pridáva ďalších (Škoricine pacientky). Akoby tým chcel autor vytvoriť akýsi absolútny text, v ktorom je všetko naraz a mimo času.
V poviedkach Teplomer a Trci-frci do rozprávačského objektívu („Píšem poviedku o nezachytiteľnosti sveta... o jeho mučivej nepostihnuteľnosti“ alebo „Spomínam si na spomínanie“) vstupujú prostredníctvom postáv na scénu širšie kontexty – politika a história. Čas už nie je iba časom postáv a ich príbehov, ale aj časom más. Hovorí sa tu o J. Špitzerovi, ale nemôže sa obísť holokaust, o R. Slobodovi, ale musí sa objaviť i psycho-sociálne pozadie jeho samovraždy, o nežnej revolúcii 1989, ale akosi to nejde bez vymazávania pamäti za komunizmu. Adam so Škoricou zrazu ustrnuli medzi minulosťou, ktorá stojí, a predsa sa vzďaľuje, a medzi budúcnosťou, ktorá tiež stojí, a predsa sa približuje.
Alexander Halvoník
Recenziu si môžete dočítať v Knižnej revue 22 (30. októbra)!
- reklamná správa -
