WASHINGTON - Teraz spočíva v hĺbke dva a pol kilometra v severnom Atlantiku, pred pol storočím to ale bola pýcha amerického námorníctva. Jadrová ponorka Thresher bola vo svojej dobe najmodernejším podmorským plavidlom a prvým plavidlom rovnomennej triedy nukleárnych útočných ponoriek, jej kariéra ale trvala len pár rokov. Pri najhoršej katastrofe ponoriek v histórii zahynulo pred 50 rokmi, 10. apríla 1963, pri pobreží Nového Anglicka asi 350 kilometrov východne od mysu Cod za nie celkom jasných okolností 129 ľudí. Druhou najtragickejšou podobnou udalosťou sa stala havária ruskej jadrovej ponorky Kursk v auguste 2000 v Barentsovom mori, ktorú neprežilo 118 osôb.
Ponorka Thresher uzrela svetlo sveta v lodeniciach v Portsmouthe, na vodu ju prvýkrát spustili v júli 1960 a do výzbroje zaradili v auguste 1961. Jej hlavnými prednosťami boli na tú dobu veľmi tichý pohonný systém, schopnosť ponoriť sa do hĺbky až 400 metrov a nový nízkofrekvenčný sonar. Na palube mala popri jadrovom reaktore aj protiponorkové strely s jadrovými hlavicami.
Prevádzka ponorky sa nezaobišla bez problémov. Už v novembri 1961 sa jej pri San Juane v Portoriku zastavil reaktor. Všetku energiu musel zabezpečovať dieselový generátor, ktorý to však nevydržal. Tak sa ponorka ocitla bez energie a bez vetrania. Posádku museli evakuovať, pretože vo vnútri sa teplota vyšplhala do neznesiteľnej výšky.
V marci 1962 sa mala ponorka na Floride podrobiť ďalšiemu zo série testov, ale pri ťahaní do prístavu Port Canaveral narazil na trup ponorky prívesný remorkér a poškodil jednu z jej balastných nádrží. Thresher tak putoval na opravu, do služby sa vrátil v marci 1963. Hneď pri prvej plavbe po oprave však zmizla ponorka v hlbinách.
V sprievode lode Skylark sa 9. apríla 1963 vydala na testovaciu plavbu, pri ktorej mala absolvovať aj ponory do maximálnej hĺbky. Na palube bolo 112 námorníkov a 17 civilných odborníkov. Druhý deň ráno podnikla asi 350 kilometrov východne od mysu Cod prvý a osudný ponor. Komunikácia medzi loďou a ponorkou prebiehala cez podvodný telefón a len podľa komunikácie a zvukov z neho sa neskôr usudzovalo, čo sa vlastne stalo. Ponor začal pred ôsmou ráno a 9:14 stratila posádka Skylark s ponorkou kontakt. Predtým sa z telefónu ozvalo hlásenie, že ponorka má "menšie problémy". A potom už boli zreteľné len zvuky praskajúceho kovu.
Podľa všetkého došlo k tomu, že ponorke vysadil reaktor, zrejme kvôli priesaku morskej vody a následnému elektrickému skratu. Uviesť reaktor znovu do chodu vtedy trvalo asi trištvrte hodiny, na čo posádka nemala čas. Preto sa podľa všetkých indícií pokúsila naplniť balastné nádrže stlačeným vzduchom, čo malo ponorku vyniesť na hladinu, pretože nemohla použiť vlastný pohon. To sa ale nepodarilo, pravdepodobne preto, že boli zmrazené rúrky vháňajúce vzduch do nádrží. Ponorku s dĺžkou 84 metrov potom rozdrvil tlak vody a plavidlo kleslo 2560 metrov pod hladinu severného Atlantiku.
Hneď po havárii vyslali celú flotilu záchranných lodí, a to nielen vojenských, ale aj rôznych oceánografických inštitúcií, ktoré disponovali prieskumnými hlbokovodnými zariadeniami a batyskafmi. Trosky ponorky sa podarilo objaviť až v júni 1963 legendárnemu batyskafu Trieste švajčiarskeho vedca Augusta Piccarda.
Po havárii tiež došlo k revízii rozostavaných a chystaných ponoriek triedy Thresher. Inžinieri potom vymysleli systém rýchleho vytlačenia vodnej záťaže v prípade havárie a tiež okrem iného rozšírili strojovňu.
