RÍM - Benedikt XVI., ktorý sa stal prvým dobrovoľne odstupujúcim pápežom v modernej histórii katolíckej cirkvi, sa v stredu posledný raz rozlúči s veriacimi. Svoje rozhodnutie odísť k 1. marcu z čela rímskokatolíckej cirkvi zdôvodnil pokročilým vekom, ktorý mu podľa jeho slov neumožňuje pokračovať v plnení jeho povinností.
Pápež dá veriacim posledné zbohom na audiencii na Námestí sv. Petra, nemecký rodák si však ponechá svoj titul Jeho svätosť a bude "emeritným pápežom". Na jeho stredajšej rozlúčke sa očakávajú desaťtisíce veriacich z celého sveta, hovorí sa dokonca o počte 200-tisíc. Audiencia by sa mala začať o pol jedenástej.
Benedikt XVI. ešte v pondelok oznámil zmenu cirkevných nariadení týkajúcich sa zboru kardinálov, ktorí zvolia jeho nástupcu. Po starom sa takzvané konkláve schádzalo najskôr 15 dní po oficiálnom odstúpení hlavy rímskokatolíckej cirkvi, po novom sa tak však môže stať aj skôr.
Kardináli tak môžu zvoliť nového pápeža skôr ako 15. marca, čo bol oficiálne stanovený termín, ktorý bol vzhľadom na blížiace sa veľkonočné sviatky označovaný za príliš neskorý. Za najväčších favoritov sa považujú ghanský kardinál Peter Turkson, brazílsky kardinál Odilo Scherer či Nigérijčan Francis Arinze.
Títo pápeži tiež odstúpili
Benedikt XVI. je prvým pápežom, ktorý odstúpi v modernej histórii katolíckej cirkvi. Za 2000 rokov došlo k nanajvýš piatim pápežským abdikáciám, avšak mnohých iných zvrhli alebo vyhnali do exilu, 21 sú označovaní za mučeníkov a deväť ďalších je za mučeníkov považovaných. Štyria pápeži zomreli v exile alebo vo väzení, šiestich zavraždili, dvaja zahynuli v dôsledku zranení, ktoré utrpeli pri nepokojoch a jeden neprežil pád strechy. Tu je niekoľko príkladov pápežov, ktorí sa vzdali svätopeterského stolca.
V roku 1045 Benedikt IX., známy ako jeden z najbezbožnejších pápežov, predal svoj úrad svojmu krstnému otcovi Jánovi Graciánovi. Neskôr sa však opäť dostal k moci. Pápežom bol celkovo až trikrát, pričom následne ho exkomunikovali.
V roku 1046 Gracián, ktorý vládol krátko ako pápež Gregor VI., musel odstúpiť pre obvinenia, že si svoj úrad kúpil.
V roku 1294 rezignoval Celestín V., jednoduchý pustovník, ktorého zvolenie bolo východiskom z patovej situácie a malo oddialiť voľbu nového pápeža. Po piatich mesiacoch sa však ukázal byť nekompetentný a odstúpil. Predtým vydal dekrét, ktorým schválil možnosť rezignácie pápežov a vydláždil tak cestu vlastnému odchodu.
V roku 1415 rezignoval Gregor VII. s cieľom ukončiť veľkú západnú schizmu, keď vzdoropápeži v Pise a Avignone predstavovali hrozbu rozdelenia cirkvi.
V roku 1804 Pius VII. podpísal abdikáciu, než sa vydal do Paríža korunovať Napoleona. Mala vstúpiť do platnosti, ak by ho vo Francúzsku zajali.
Počas druhej svetovej vojny Pius XII. údajne podpísal dokument, na základe ktorého sa vzdáva svojej funkcie, pokiaľ by padol do zajatia nacistov.
Profil pápeža Benedikta XVI.
Pápež Benedikt XVI., vlastným menom Jozef Ratzinger, sa narodil 16. apríla 1927 v bavorskom mestečku Marktl am Inn. Po štúdiu filozofie a teológie vo Freisingu a Mníchove prijal 29. júna 1951 vo Freisingu kňazskú vysviacku. Potom pracoval ako výpomocný kňaz vo Farnosti sv. Martina v München-Moosach a ako kaplán v München - Bogenhausen vo Farnosti Najsvätejšej Kristovej krvi. V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako docent na Arcibiskupskom kňazskom seminári vo Freisingu a potom ako docent dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu.
V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o sv. Bonaventúrovi v odbore fundamentálnej teológie. V nasledujúcich rokoch pôsobil ako mimoriadny profesor dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a ako ordinár pre fundamentálnu teológiu na univerzite v Bonne. V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) Druhého vatikánskeho koncilu. Na univerzite v Münsteri sa v roku 1963 stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogiem. Od roku 1966 vykonával ten istý úrad na univerzite v Tübingene a v rokoch 1969 až 1977 na univerzite v Regensburgu. Tam sa v roku 1976 stal viceprezidentom.
Dňa 25. marca 1977 bol Jozef Ratzinger menovaný za arcibiskupa Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho vysviacka sa konala o tri dni neskôr. Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála. V roku 1981 ho Svätý Otec Ján Pavol II. menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery v Ríme, za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie. V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu Katolíckej cirkvi. V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na kardinála biskupa suburbikarskej diecézy Velletri-Segni. Dňa 9. novembra 1998 Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana kolégia kardinálov a v r. 2002 sa stal dekanom kolégia
Kardinál Jozef Ratzinger dostal mnohé vyznamenania. Bol členom II. sekcie vatikánskeho Štátneho sekretariátu – Vzťahy so štátmi, členom Kongregácie pre východné cirkvi, Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Kongregácie pre biskupov, Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Kongregácie pre katolícku výchovu. Pôsobil aj v Pápežskej rade pre napomáhanie jednoty kresťanov, v Pápežskej rade pre kultúru, v Pápežskej komisii pre Južnú Ameriku ako aj v Pápežskej komisii Ecclesia Dei. V roku 2000 ho pápež Ján Pavol II. povolal ako čestného člena do Pápežskej akadémie vied.
Dňa 19. apríla 2005 bol zvolený za pápeža. Stal sa tak v poradí 265. pápežom v histórii Katolíckej cirkvi.
