Srnček Bambi príde na svet v lesnej húštine na jar. Straka ho obdivuje: „Aké podivné, že vie hneď aj stáť, aj chodiť! ...vidí sa mi to veľkolepé...Myslím, že je to vznešené. Vôbec, vidí sami, že pri vás, srnách, je všetko veľmi vznešené. A vie hneď aj behať...?“ Slniečko svieti, maličký pod vedením matky spoznáva lúku, zajaca, motýľa, vrstovníkov Goba a Felinku. Lenže onedlho prichádza On s hromom a bleskom a mama zmizne navždy. Hrdina rastie, mocnie, vybojuje si družku...
Prehovory zvierat sa odvíjajú vo vozvýšenom štýle. Kultivovanosť navodzuje atmosféru nostalgie, smútku, krehkosti a krásy slov v kontraste ku krutosti udalostí. Andersenovsky pôsobiaci filozofickopoetický dialóg listov pred opadnutím umocňuje úzkosť a predtuchu odchodu. Salten, nemeckojazyčný autor židovského pôvodu, napísal knižku pre deti roku 1923 pod dojmom výletu do Álp.
Salten je majstrom dojímavosti – nič väčšmi nevystihuje tento pojem než vzťah Bambiho ku kuvikovi. Srnček sa usiluje vtákovi urobiť radosť tým, že sa zľakne, aby sa vtáčik cítil dôležitý. Isteže, hranica so smiešnym je jemná. Klamstvo lieči, pravda ráňa.
„Musím byť sám,“ odvetil. A hoci jej to chcel povedať šetrne, znelo to tvrdo. Sám to počul.
Felina na neho pozrela a celkom ticho sa spýtala: „Máš ma ešte rád?“
Bambi rovnako ticho odpovedal: „Neviem.“
Tu od neho mlčky odišla a nechala ho samého.
Podobne silne pôsobí výlučne myslený dialóg Bambiho s jeleňom. Zvieratá sa na seba mlčky dívajú, vďaka autorskému rozprávačovi my vidíme dovnútra hláv na myšlienky vzájomného obdivu, ktorý však ustupuje pred ostychom, hrdosťou, plachosťou, výjav sa skončí tak, ako sa začal – bez slova... Veľmi poučná pasáž o (ne)schopnosti komunikovať, nabáda na opatrnosť pri preceňovaní zázračného slovíčka dialóg, v súčasnosti používaného ako čarovný prútik na riešenie problémov, pretože veci sú niekedy priveľmi zložité a odlišnosť priveľká.
Bambiho svet plachosti je aj alegóriou odcudzenia, odstupu, osamelosti. City sa menia, väzby slabnú, vzťahy sú dobré, ak sú „bezpečné“. Príbuzní nikdy nie sú takí ako priatelia. ,,Vidíte, my dvaja vôbec nie sme príbuzní, ale sme dobrí priatelia, a to je veľmi príjemné,“ vraví kuvik srnčekovi. Nad závan útešnej lži je posunutý kontakt Bambiho so Starým. Hlavný hrdina však nikdy cit nevyjaví navonok: ,,Rád by zvolal: Lebo vás mám rád! Ale odpovedal: „Neviem.“
Starý zachráni Bambimu život, nikdy ho nenazve synom, avšak poskytne mu všetko, čo vie.
Odhalí mu tajomstvo smrteľnosti človeka, odovzdáva posolstvo: On nie je Boh, iba človek, pretože v Saltenovom svete zvierat nieto boha okrem rozprávača. Viera je odhalená ako ilúzia, jediná viera je ilúzia, všetko je kolobehom poriadku prírody, vraví Starý, odchádza a Bambi nachádza obraz svojho mladšieho ja (možno aj syna) volať mamu v lese. Napomenie ho slovami, ktoré počul od svojho učiteľa – a zrejme i otca. Cyklus sa uzavrel, aby začal odznova. Smútok nádherného textu napokon predsa nemá tragické vyústenie, pretože ponúka východisko – život. Príroda prerastá osud plynutím.
Miloš Ferko
Ďalšie informácie o nových knihách nájdete v Knižnej revue 23 (14. novembra)!
- reklamná správa -
