V čase nastávajúcich letných dovoleniek každé preč znie zväčša ľahko, výletne a oddychovo. No zdvojené, zdôraznené, výkričníkmi prehĺbené preč! preč! Jany Beňovej má inú váhu. Navonok akoby aj v jej knihe išlo o jednoduché presuny, o balenie kufrov a cestovanie kamsi inam z momentálneho miesta, v princípe však dôraz zostáva na zaznamenávaní vnútorného pohybu v situáciách, v ktorých rovnako veľmi sme a v rovnakej chvíli ich aj opúšťame.
Zdvojenosť názvu sa vinie v hlbšej významovej vrstve a má aj formálnu podobu, keďže ide podľa anotácie na obálke o dvojdielny román/báseň (každý diel má z názvu jedno Preč!). Táto tvarová dvojznačnosť umožňuje zaujímavo koncipovať text, vložiť doň klasický románový horizont deja, postáv a súvislostí, no kdesi nad to a cez to povkladať lyrické pasáže prostredníctvom obrazov, asociácií a nerušeného prúdu myšlienok. Odzrkadlí sa to aj v čitateľskej projekcii, v ktorej sa tak križujú dve videnia/dilemy: čítate odseky oddelené väčšími či menšími bielymi plochami, akoby ste čítali nejaký rozopnutý román alebo čítate báseň plynúcu v rozsahom dlhých, voľných veršoch? Ak sa chytíte románovej nite, potom nájdete hlavnú protagonistku Rosu, jej partnera Sona, ktorého opustí a vyberie sa za Cormanom. Sledujete ju zhruba od 16 rokov až do jej zrelého veku („Rosa, dieťa od Hlavnej stanice, má štyridsať rokov.“), utekáte s ňou preč! preč! najprv z gymnázia, potom z práce, cestujete do Viedne, Kremsu, Paríža, Los Angeles či do Slovinska. Miesta sa striedajú v aktuálnom čase rozprávania i v spomienkach. Rosa sa postupne v texte profiluje, cítite ako sa v jej uvažovaní a konaní znovu a znovu ozýva „túžba po nezávislosti, vymedzení sa“, po objavení samej seba v samom živote, nie v práci či vzťahu. A keďže všetci veľmi dobre vieme, že ide o náročné a nikdy nekončiace činnosti, aj Rosa sa vymedzuje v rade príchodov a odchodov... Až po úplný koniec knihy, kde zistí, že jej preč! preč! nezávisia len od nej, že, a to domýšľam, odísť odniekiaľ je vždy len niekam inam prísť. Či po asfaltke, v hlave alebo v srdci. Jana Beňová však nedovoľuje imaginatívnym spôsobom rozprávania presne rekapitulovať dej, poskladať ho do kontinua, pretože ho dosýtila spomínanou lyrikou. A čítať Preč! Preč! len ako prózu asi ani nie je šťastné, pretože autorka sa rada zahráva, deformuje čas, nedovolí obsiahnuť priestor, definitívne sa zachytiť v texte. Fragmentárnosť narúša fabulačné väzby, nedopovedá, jednotlivé odseky k sebe priliehajú, no význam medzi nimi neraz skacká, stráca sa a kdesi inde sa objaví znovu, no znovu trochu iný, neuchopiteľný, presne tak ako preč!, ktoré dáva množstvo možností, ale ani jeden presný smer. V tomto kontexte nastupuje čítanie knihy ako básne, toku viac či menej uvedomovaných obrazov a myšlienok. Rosa zrazu nemusí byť postava, možno je to len jeden personalizovaný motív, hlas z viacerých, popri rozprávačke, Sonovi a ďalších... Jej preč! intenzívne a symbolicky začne v texte súvisieť s rozprávkou Snehová kráľovná...
Radoslav Matejov
Celú recenziu a ďalšie recenzie pôvodnej tvorby si prečítate v Knižnej revue 11 (30. mája)
