Prsty jednej ruky zrejme postačia, ak by sme mali vymenovať našich spisovateľov schopných kompetentne reflektovať svoju i cudziu tvorbu. V móde je skôr, a nielen na Slovensku, proklamovaná antiintelektuálnosť. Medzi výnimky, ktoré vylučujú paušalizovanie, patrí Stanislav Rakús: práve teoretická vybavenosť mu dovoľuje zaujať odstup, bráni nekritickej identifikácii s textom, v jeho prípade premyslene konštruovaným, pritom priebežne oceňovaným.
Najnovší produkt jeho literárnoteoretických úvah pred-stavuje súbor prepracovaných textov, publikovaných už inde, v literárnych periodikách a zborníkoch. Čo majú spoločné, prezrádza titul – očividne si opätovný návrat či prehodnotenie vyžiadal ambivalentný vzťah medzi látkou a témou. Látka sa chápe ako „vonkajšia skutočnosť, nielen životná, ale aj literárna, arteficiálna“, zatiaľ čo téma je „vnútorná literárna skutočnosť konkrétneho sujetového útvaru“.
Rakús stavia čitateľa takmer na roveň autorovi, ráta s jeho poučenosťou, schopnosťou dotvoriť dielo, totiž také, ktoré sa nevyčerpáva príbehom a ktorého recepcia sa ani nekončí vo chvíli, keď sa rozprávanie zavŕši. Umeleckú literatúru, ktorá „spája osobitosť s hodnovernosťou, autenticitou“, príkro vymedzuje vo vzťahu k populárnej (vhodnejší by bol azda iný atribút), totiž „povrchnej, lineárnej literatúre zábavného typu“. Neznamená to, že sa musí dať priamo, empiricky overiť. V Rakúsovom uvažovaní má miesto i rozprávka – tá síce skutočnosť zdanlivo deformuje, nemôže však s ňou pretrhnúť väzby. Riadi sa zákonitosťami logiky, akokoľvek špecifickými, práve tak ako utópia, ktorá anticipuje jej možné transformácie.
Svoje premisy a postuláty demonštruje Rakús na prózach domácej i cudzej proveniencie: Záborský, Tajovský, Twain, Salinger, Urban, Márquez, Calvino. Keďže sa vyhýba súdom, nemusí ísť ani o texty nespochybniteľnej hodnoty ako v prípade daktorých čŕt či poviedok inak uctievaného M. Urbana alebo Tajovského. Rovnaké prostriedky uplatňuje i na literatúru pre mládež, analyzuje nimi povedzme fenomén nerovnocenných partnerov na ceste (inak označovaných ako „buddies“), jeho prototyp nachádza v Huckovi Finnovi a černochovi Jimovi, v klasickom diele M. Twaina.
Keďže pre Rakúsa je čitateľ rovnocenný partner, nemusí brať ohľad na jeho intelektuálnu vybavenosť, recepciu mu teda neuľahčuje. Práve prienik hlboko pod povrch umožňuje dospieť k poznatkom prínosným aj pre aktivity jeho kolegov, ktorí sa realizujú výlučne umeleckou tvorbou. Okrem iného svedčí o tom, že ani nadpriemerná znalosť fines a grifov nemusí obmedzovať spontánnosť, zdôvodňovať použité prostriedky, brániť intuícii pri hľadaní optimálneho tvaru.
Ľudovít Petraško
Recenzie aj ďalších titulov pôvodnej a prekladovej literatúry si môžete prečítať v Knižnej revue 2 (25. januára)
