Tvorba Parfumu

Úvod

„Občas to bolo dosť šialené, napríklad keď sme stáli po kolená ponorení v rybích vnútornostiach, dávali inštrukcie v štyroch jazykoch a mali okolo seba takmer 100 komparzistov,“ smeje sa Tykwer. „Človek musí uznať, že všetko závisí od veľmi dobrej organizácie práce,“ dodáva. „Organizácia“ sa stala počas tohto nakrúcania takmer magickým slovom. Nakrúcalo sa v Mníchove (Bavaria Studios) a Španielsku (Barcelona, Girona a Figueres). Všetko odštartovalo na konci júna trojdňovým výletom do Provensálska, kde sa nakrútilo niekoľko záberov krajiny (napríklad pole s levanduľou, ktorá je dôležitá na výrobu parfumu). Tykwer riadil štáb približne 350 ľudí a viac než 5 200 komparzistov. Tento projekt bol pre hercov i štáb skutočným road movie, lebo hlavný hrdina Grenouille je stále v pohybe a cestuje od mesta slávy Paríža na juh do Grassu blízko Azúrového pobrežia.
„Rozhodne neuvidíte klasický kostýmový film,“ uvádza producent Bernd Eichinger. „Tento film vyzerá draho. Diváci uvidia zábery, ktoré neboli ešte nikdy zachytené takýmto spôsobom. Ale najväčším nebezpečenstvom je upadnúť do konvenčného kostýmového filmu. Aj keď je to moderný film, musia herci nosiť svoje kostýmy, akoby ich mali na sebe každý deň. Autentickosť je jedna vec, ale potrebujete aj moderný prístup. Trochu ako Meno ruže, ktoré je takisto zasadené do stredoveku, ale vôbec to nie je kostýmový film. Tá snímka musí pôsobiť ako nezávislé umelecké dielo, a aby sa to dosiahlo, musí autor nájsť nový prístup. Krstný otec sa stal filmovou klasikou nie preto, že zostal absolútne verný knihe, ale vďaka tomu, že to bol novátorský kus filmárčiny.“
Príprava scenára trvala dva roky, samotné narkúcanie sa začalo 12. júla 2005 a skončilo 16. októbra 2005, potom nasledovala postprodukcia. Iste nie je bez zauímavosti, že na kompletné spracovanie vizuálnych efektov Parfumu bolo vybraté pražské štúdio.

Ručná práca

„Od začiatku sme príbeh zasadili do napätej reality, ktorá okamžite prekoná priepasť medzi súčasnosťou a ,neznámym‘ prostredím 18. storočia. Chceli sme nakrútiť film, ktorý by mal maximum možných pohonov; diváci sa musia sústrediť na príbeh hneď od začiatku bez toho, aby ich rušilo pozadie, nech je akékoľvek pôsobivé,“ uvádza Tykwer.
Dvaja ľudia zodpovední za toto nádherné, „nenápadné“ pozadie boli vedúci výroby Uli Hanisch a kostýmový výtvarník Pierre-Yves Gayraud. „Na začiatku sme trávili všetok čas štúdiom kresieb, literatúry a vedeckých prác týkajúcich sa Francúzska 18. storočia za vlády Ľudovíta XV.,“ hovorí Hanisch. „Naším zámerom bolo natoľko sa zžiť s týmto konkrétnym obdobím rokoka, aby sme boli schopní použiť ho bez problémov ako podklad príbehovej línie. Z hľadiska histórie poznáme 18. storočie menej než 19. storočie, priemyselný vek, keď životu začala pomaly dominovať elektrina a veľké stroje.“ Okrem toho sa filmári museli podrobne zoznámiť s tajnými metódami tvorby parfumov, ktoré sa používali v preindustriálnom období, skôr ako vznikli moderné, dokonale vybavené laboratóriá, i s garbiarskym remeslom, ktoré takmer zničilo Grenouilla tak v knihe, ako aj vo filme.

Výlet do 18. storočia

Príbeh je situovaný do Paríža a južného Francúzska 30. – 60. rokov 18. storočia. Filmári potrebovali o tejto ére zistiť, čo znamenal „Louis-quinze“ (umelecký štýl Francúzska 18. storočia, pomenovaný podľa Ľudovíta XV.), čo riadilo spoločenské mechanizmy, ako sa ľudia správali a v čo verili. „Na knihe bolo najzaujímavejšie to, že autor neopisuje vtedajší život z pohľadu vyššej spoločnosti. Je tam, samozrejme, bohatý a noblesný život obchodníka Richisa s nádhernými odevmi a veľkými spoločenskými akciami, ale tento svet, opisovaný väčšinou z pohľadu Grenouilla, tvorí len asi päť percent filmu. Kniha i film sa oveľa viac zameriavajú na historickú realitu ,spodiny‘, t. j. nižšej a strednej triedy polovice 18. storočia,“ rekapituluje Tykwer.
Počas prieskumu sa v hlavách Hanischa, Tykwera a kameramana Franka Griebeho toto predindustriálne obdobie 18. storočia premenilo skôr na temný stredovek – na jednej strane preto, že v tej dobe neexistoval adekvátny zdroj svetla, a na druhej strane pre samotnú dejovú líniu. „Náš film má temnú estetiku a rozpráva príbeh temnej postavy. Zamerali sme sa na maliarov, ktorí sa špecializovali na tieň len s niekoľkými zdrojmi svetla, ako boli Caravaggio, Joseph Wright a Rembrandt. Títo ľudia mali poruke len sviečku, aby osvetlila ich svet. Mimo tohto zdroja svetla bola všade úplná tma,“ hovorí Tykwer. Pokiaľ ide o dobové kostýmy najmä nižšej triedy, bolo by nemysliteľné, aby boli svetlé a žiarivé. „Kládli sme veľký dôraz na to, aby sa Parfum nestal sterilným filmom. Chceli sme, aby nadaný krajčír ušil s ohromnou precíznosťou kostýmy, ktoré by si herci obliekli pred začiatkom natáčania za päť minút,“ hovorí Tykwer.
„Asi tak rok predtým, ako sa začalo nakrúcanie, som strávil 15 týždňov prieskumom,“ uvádza kostýmový výtvarník Pierre-Yves Gayraud. „Prelistoval som obrovské množstvo kníh, esejí a ilustrácií z tej doby. Pripravil som kostýmové storyboardy na všetky zábery. Ak sme chceli ukázať Grenouilla ako tieň, chameleóna, nesmeli sme vôbec použiť bielu a strih jeho oblečenia sa musel zachovať po celý film. To mu zároveň uľahčilo zostať ,neviditeľným‘ na ponurej periférii jeho sveta.“ Rachel Hurdovú-Woodovú, ktorá hrá Lauru, obchodníkovu dcéru, sa Gayraud rozhodol obliecť nie do farebných šiat, aké sa v tej dobe tradične nosili v jej kraji, ale skôr do menej nápadných tónov parížskych slečien, ktoré viac podčiarkli jej spoločenské postavenie rovnako ako jej nádherné ryšavé vlasy.

Deštrukcia šiat

Potom pripadla Gayraudovi nezávideniahodná úloha – získať správne látky a nájsť miesto na ušitie kostýmov. Vyrábali sa v Rumunsku, kde sa kúpila aj väčšina potrebného materiálu. V priebehu troch mesiacov bolo v dielňach v Bukurešti a jej okolí pripravených vyše 1 400 kostýmov (spolu s topánkami, klobúkmi a ďalšími doplnkami), ktoré potom poslali na miesta natáčania. Žiadny z týchto kúskov oblečenia však nevyzeral ako nový: „Naše odevy museli vyzerať ufúľané a upotené, pretože postavy, ktoré ich nosili, aj páchli. Len čo boli kostýmy hotové, museli sme z nich urobiť obnosené a špinavé šaty. Tento ,deštruktívny proces‘ bol bezpochyby najťažšou časťou tvorby kostýmov,“ usmieva sa Tykwer. Navyše si ich herci museli obliecť a viac-menej v nich aj žiť ešte pred začiatkom natáčania. Tykwer dodáva: „Takto sa herci mohli dokonale zoznámiť s každým stehom svojho kostýmu.“
„Demolovanie“ kostýmov malo zároveň pomôcť vytvoriť „arómu“ 18. storočia (základnú zložku pôvodného románu) „viditeľnú“ pre filmové médium. „Literatúra musí, samozrejme, vždy pracovať s prevedením zmyslov, lebo kniha bežne nevonia.“ Ale pre Tykwera „má film rovnako platný jazyk ako literatúra. Preto musí byť náš filmový svet zreteľný a hmatateľný. To znamená, že diváci musia prežiť všetko, čo prežíva Grenouille, od okamihu jeho narodenia v špine parížskeho rybieho trhu,“ hovorí Tykwer.

Vôňa vo filme

Ako znázorniť Grenouillov geniálny čuch? Na túto najčastejšiu otázku odpovedá producent Eichinger: „Vo filme nemôžete urobiť vôňu viditeľnou. Ani kniha nevonia. Süskindov dar spočíva v jeho schopnosti umožniť svojim čitateľom prežiť Grenouillov svet, ktorý on objavuje iba prostredníctvom svojho čuchu. Urobili sme to aj my, avšak iným jazykom, ktorý sa skladal zo zvukov, hudby, dialógov a, samozrejme, obrazov. Zoberte si napríklad lúku v rannom jarnom slnku. Keď ju nakrútite a všetko správne zostriháte, máte nielen atmosféru a zážitok, ale ju aj ,cítite‘. Iným príkladom sú každodenné reklamy na kávu. Ani tu sa takmer nepoužívajú zvláštne efekty – väčšinou ide o šálku horúcej kávy. No v určitom bode podvedomie v divákovi navodí dojem, že tá káva naozaj vonia. Takže sme sa pustili do tohto ohromného kšeftu, aby sme podporili svoju ideu. Keď nakrúcate lúku v slnečnom svetle alebo jednotlivé kvety, vyžaduje obrovskú optickú presnosť, aby ste správne preniesli ich vôňu do obrazu.“

Stavby, lokácie, incest

Ďalším krokom bolo pre Tykwera a Eichingera rozhodnutie, kde vybudovať viac než 100 kulís potrebných na zobrazenie celej zápletky. Škála týchto požiadaviek siahala od tých najšpinavších miest (parížsky trh roku 1750) až po tie najčarovnejšie miesta na svete (Grasse, slnečné a voňajúce mesto na juhu Francúzska).
Najprv sa uvažovalo o Chorvátsku pre jeho krajinnú scenériu a starodávne mestá. Tvorcovia, samozrejme, diskutovali aj o variante nakrúcať film na pôvodných miestach, ale moderný Paríž a Grasse sú už príliš vzdialené minulosti, aby tvorcom umožňovali rýchle zmeny lokácií. Zato v Španielsku našli úplné eldorádo. Množstvo ulíc a námestí Barcelony, Girony a Figueras nebolo síce celkom autentických, ale dali sa celkom dobre premeniť na „Louis-quinze“.
Pri scéne, v ktorej sa Grenouille objaví pred davom, čo sa prišiel pozrieť na jeho popravu, strávil štáb i herci celý víkend. Pueblo Espaňol, populárne múzeum vo voľnej prírode, predstavovalo dokonalú lokáciu na túto neobyčajnú scénu, v ktorej sa o 750 komparzistov staralo 40 vizážistov a 35 kostymérov.
Je to okázalé finále filmu: tisícky ľudí plných nenávisti čakajú na Grenouillovu popravu, ale keď Grenouille konečne vystúpi z voza a objaví sa pred nimi, ich pocity sa vďaka Grenouillovmu parfumu zmenia najprv na prekvapené sympatie, ďalej na lásku, potom na obdiv a nakoniec na neviazanú oddanosť. Tato scéna sa končí v extatickej milostnej búrke, v ktorej sa všetci ľudia na námestí milujú, strhávajú zo seba odev a splynú v jednom obrovskom erotickom objatí.
„Táto úloha sa zdala nesplniteľná. Vývoj pocitov, ktoré sa tu mali presvedčivo ukázať, závisel od stovky neskúsených komparzistov. Tí by museli túto neuveriteľnú premenu vierohodne stvárniť vo svojich tvárach i pohyboch tiel. Takže otázka znela: ‚Ako to urobíme?‘“ hovorí Tom Tykwer. „Vždy som si túto scénu predstavoval ako určitý druh choreografie, niečo ako emocionálne tanečné vystúpenie – ale zároveň veľmi prirodzené.“ Potom Tykwerovi zišiel na um jeden z najznámejších európskych tanečných divadelných súborov La Fura dels Baus, ktorý sídli v Barcelone. Už dlhé roky je ich obdivovateľom, a tak im na mieste zavolal – a okamžite ho prijali s nadšením. Projektový manažér súboru Jürgen Müller a jeho asistent Lluis Fuster dali zo svojho ansámblu dokopy asi 50 „kľúčových hráčov“ a doplnili ich takmer stovkou talentov – mladých hercov a skúsených komparzistov. Tak vzniklo jadro tohto mohutného davu. Zvyšných 600 komparzistov nakoniec naaranžovali okolo tohto stredu a spoločne tak vytvorili scénu, v ktorej nielenže prejavovali silné emócie, ale aj si navzájom vyzliekali šaty a objímali jeden druhého. Ani nemusíme hovoriť o tom, aká to bola výzva, zúčastniť sa na tom, čo nasledovalo…

Špina

Na konci leta 2005 sa Barri Gotic, historické centrum Barcelony, premenilo na to „najšpinavšie miesto v najšpinavšej metropole Európy 18. storočia“ –rybí trh v Paríži. Tristopäťdesiat členov štábu strávilo v Barcelone 29 dní „tvorbou“ ulíc a cestičiek Paríža, ako aj Pelissierovej parfumérie, kde sa Grenouille po prvý raz stretáva s vôňou uzavretou vo fľaši. Toto mesto sa stalo aj zástupcom Grassu vrátane Richisovej vily, katedrály a obrovského námestia, kde mal byť Grenouille popravený. Stavbou týchto scén bolo poverených okolo 100 ľudí. Všetko moderné na barcelonskom gotickom námestí bolo zahalené masívnymi latexovými konštrukciami natiahnutými cez domy, aby zakryli nevhodné prvky ako elektrické káble alebo moderné rámy okien. Tento latex vyzeral veľmi staro a ošumelo (rovnako ako prostredie 18. storočia), ale bol prispôsobený existujúcim starým budovám Barcelony.
Ale všetky tieto mamutie snahy z hľadiska ľudskej sily a vybavenia neboli ničím v porovnaní s tým, čo chcel Tom Tykwer dosiahnuť. Založil skutočnú „špinavú jednotku“ zloženú zo 60 mladých pomocníkov, ktorí pomocou kýblov a hadíc rozmiestňovali po celom meste rôzne druhy odpadkov – a ktorí museli na konci dňa všetko opäť upratať tak, aby po nich nezostala ani najmenšia stopa. Keď sa obzrieme späť, Tykwer mal pre svoju „špinavú prácu“ veľké sympatie: „Tie bláznivé dni, keď sme premenili krásne barcelonské námestie na špinavý, páchnuci parížsky rybí trh, boli nádherné.“ Aby sa mohlo začať nakrúcať, muselo sa po námestí rozmiestniť 2,5 tony rýb a 1 tona mäsa – zanechávali zápach, ktorý bolo cítiť na kilometre ďaleko. Produkcia tak zamorila celé ulice, ale mohla nakrúcať len od 8. hodiny ráno do poludnia. Komparzisti sa museli hlásiť na svoje roly u maskérov a kostymérov (parochne, skazené zuby a pod.) už o jednej hodine po polnoci, lebo tento proces zabral viac než šesť hodín.

Nádherné scenérie Španielska

Okrem 29 dní v Barcelone strávil štáb aj 8 dní blízko Girony a 15 dní v Dalího meste Figueras. Obe lokácie sa nachádzajú v severozápadnom cípe Španielska neďaleko pyrenejskej hranice s Francúzskom. Niekoľko scén z hôr a lesov sa natáčalo v okolí Girony, ktorá poskytla okrem iného priestor na domov a štúdio madam Arnufi, kde sa Grenouille učí zložitému umeniu „enfleurage“, získavania vzácnych éterických olejov z kvetov. Malebný Castell de San Ferran vo Figueras poskytol scény napríklad pre Grimalovu neblahú garbiareň a parížske mestské brány. Jeho žalár poslúžil svojmu pôvodnému účelu pri scénach so zadržaným Grenouillom. Dokonca aj jaskyňa vo francúzskom Centrálnom masíve, v ktorej Grenouille zistí, že nemá žiadný osobný pach, bola vytvorená vo Figueras.
Tykwer s Eichingerom hneď od začiatku vedeli, že nakrúcať celý film v štúdiu nie je riešenie. „Vytvoriť v štúdiu okolo 100 scén by nám trvalo desaťkrát dlhšie ako teraz. Mali sme ich hodne: 65 exteriérov a nespočetné množstvo interiérov. To všetko by bolo príliš nákladné. Okrem toho som chcel na exteriéry využiť skutočné lokácie, aby som zachytil realitu, ktorú sme hľadali,“ sumarizuje Tykwer.