Ilja Zeljenka (†74)
BRATISLAVA - Slovenskú kultúrnu, no najmä hudobnú obec v piatok 13.7. 2007 v skorých ranných hodinách po ťažkej chorobe navždy opustil popredný hudobný skladateľ Ilja Zeljenka.
Ako ďalej agentúru SITA informovala hovorkyňa Slovenskej filharmónie Martina Tolstova, posledná rozlúčka s jedným z najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov bude pre širokú verejnosť v piatok 20. júla o 11:00 v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v bratislavskej Redute.
"Celý život som sa pokúšal odpovedať si na otázku, prečo umenie existuje. Prišiel som len na to, že je to jediný spôsob, ktorý nám umožňuje žiť svoj život ako chceme, lebo inak ho žijeme len tak, ako musíme a vieme,“ tvrdil Ilja Zeljenka. Bratislavský rodák Ilja Zeljenka (21. decembra 1932, Bratislava – 13. júla 2007, Bratislava) súkromne študoval harmóniu a kontrapunkt a hru na klavíri už počas gymnaziálnych štúdií.
V roku 1956 ukončil štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u Jána Cikkera. Bol dramaturgom Slovenskej filharmónie (1957 - 1961) a Československého rozhlasu (1961 - 1968). V roku 1973 ho vylúčili zo Zväzu slovenských skladateľov, dlho platil zákaz hrať jeho hudbu. Po novembri 1989 sa vrátil na oficiálnu scénu – bol predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos Étos (1990 - 1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu.
Skomponoval množstvo hudobných a hudobno-dramatických diel. Je tvorcom opier Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy, deviatich symfónií, klavírnych sonát, sláčikových kvartet, scénických pašií a mnohých koncertných a komorných kompozícií. Skomponoval hudbu k stovke hraných a dokumentárnych filmov, medzi ktorými sú aj v zahraničí známe tituly ako Slnko v sieti, Panna zázračnica, Drak sa vracia alebo Nylonový mesiac. Experimentoval s elektroakustickou a konkrétnou hudbou, aleatorikou. Osobitne sa inšpiroval folklórom. Zeljenka bol vedúcou osobnosťou slovenskej hudobnej avantgardy. Jeho neopakovateľný rukopis sa vykryštalizoval v 70. rokoch.
V posledných rokoch Zeljenkovu tvorbu ohodnotili viacerými cenami a vyznamenaniami: Cenou Jána Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná (1980), Cenou SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby - Musica slovaca (2001), Veľkou cenou SOZA za celoživotný prínos k slovenskej hudobnej kultúre (2001), Cenou ministra kultúry SR za celoživotnú tvorbu (2002), tiež cenou Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (2004) a v tomto roku Cenou predsedu Národnej rady SR.
"Celý život som sa pokúšal odpovedať si na otázku, prečo umenie existuje. Prišiel som len na to, že je to jediný spôsob, ktorý nám umožňuje žiť svoj život ako chceme, lebo inak ho žijeme len tak, ako musíme a vieme,“ tvrdil Ilja Zeljenka. Bratislavský rodák Ilja Zeljenka (21. decembra 1932, Bratislava – 13. júla 2007, Bratislava) súkromne študoval harmóniu a kontrapunkt a hru na klavíri už počas gymnaziálnych štúdií.
V roku 1956 ukončil štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u Jána Cikkera. Bol dramaturgom Slovenskej filharmónie (1957 - 1961) a Československého rozhlasu (1961 - 1968). V roku 1973 ho vylúčili zo Zväzu slovenských skladateľov, dlho platil zákaz hrať jeho hudbu. Po novembri 1989 sa vrátil na oficiálnu scénu – bol predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos Étos (1990 - 1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu.
Skomponoval množstvo hudobných a hudobno-dramatických diel. Je tvorcom opier Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy, deviatich symfónií, klavírnych sonát, sláčikových kvartet, scénických pašií a mnohých koncertných a komorných kompozícií. Skomponoval hudbu k stovke hraných a dokumentárnych filmov, medzi ktorými sú aj v zahraničí známe tituly ako Slnko v sieti, Panna zázračnica, Drak sa vracia alebo Nylonový mesiac. Experimentoval s elektroakustickou a konkrétnou hudbou, aleatorikou. Osobitne sa inšpiroval folklórom. Zeljenka bol vedúcou osobnosťou slovenskej hudobnej avantgardy. Jeho neopakovateľný rukopis sa vykryštalizoval v 70. rokoch.
V posledných rokoch Zeljenkovu tvorbu ohodnotili viacerými cenami a vyznamenaniami: Cenou Jána Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná (1980), Cenou SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby - Musica slovaca (2001), Veľkou cenou SOZA za celoživotný prínos k slovenskej hudobnej kultúre (2001), Cenou ministra kultúry SR za celoživotnú tvorbu (2002), tiež cenou Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (2004) a v tomto roku Cenou predsedu Národnej rady SR.
