Pre verejnosť bude výstava sprístupnená od 6. apríla do 30. júna 2007.
BRATISLAVA - Od 6. apríla bude v priestoroch Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží 2 v Bratislave prístupná výstava Život bobra, ktorá potrvá do 30. júna 2007.
Výstava 30 veľkoformátových fotografií (90 x 60 cm), doplnená a 30 fotografií formátu A3+ mapuje život rodinky bobrice „Ráchel“. Autori Tomáš Hulík, Fedor Čiampor a Andy Šutek strávili pozorovaním bobrov vo voľnej prírode na rieke Morava neďaleko Devínskej Novej Vsi viac než 1000 nocí resp. 8 rokov (od 1997). Za tento čas sa im podarilo stať sa členmi bobrej rodinky, a tak zaznamenať nezvyčajné situácie, zriedkakedy pozorované vo voľnej prírode, ako napr. výchovu piatich mláďat a ich tragický osud, ktorý im pripravili povodne v roku 2002. Výstava zachytáva všetky ďalšie bežné súčasti bobrieho života.
Autori v spolupráci s Prírodovedným múzeom predstavia bobrov aj formou diorámy, ktorá znázorňuje azda najznámejšiu a najviac viditeľnú činnosť bobrov – rúbanie stromov. Súčasťou výstavy je i jeden z filmov, ktorí autori nakrútili pre rakúsku televíziu ORF v cykle UNIVERSUM – Hulik und die Biber.
Bobria rodinka sa „zúčastnila“ aj nakrúcania ďalších filmov: Invázia bobrov pre televíziu ARTE v cykle GEO report a Návrat bobrov pre Bayerische Rundfunk. Autori svoje fotografie prezentovali aj na stránkach známych magazínov, akými sú National Geographic (CZ), GEO (SK) alebo Universum (AT).
Bobor eurázijský (Castor fiber)
Bobor po dlhých 130 rokoch, kedy bol na Slovensku a v Čechách vyhubený, sa začal koncom sedemdesiatych a počas osemdesiatych rokov postupne vracať na naše územie. Príčin jeho vyhubenia bolo niekoľko: rozhodnutie cirkvi povoliť konzumovať bobra aj v období pôstu, pretože ho v 18. storočí na parížskej Sorbone vyhlásili za rybu, záujem o jeho kožušinu (12 000 chlpov/cm2) a v neposlednom rade o castoreum alebo „bobrí stroj“ – výlučky žliaz, v minulosti považované za všeliek a afrodiziakum.
Našťastie, bobor sa úspešne vrátil do našej prírody, a tak sa ho dá na potulkách prírodou pri potokoch, riekach, rybníkoch a jazerách s veľkou dávkou šťastia stretnúť. Skôr však nájdete porúbané stromy a ich typicky do špicata ohlodané kmene.
Bobor eurázijský je našim najväčším hlodavcom a druhým najťažším hlodavcom na Zemi. Dospelé exempláre dosahujú dĺžku tela 80 – 120 cm, v kohútiku môžu dosahovať 30 – 60 cm a vážiť 11 – 30 kg. Dĺžka šupinatého chvosta je 25 – 50 cm a šírka 13 – 20 cm.
Životu vo vode sú veľmi dobre prispôsobené torpédovitým tvarom tela, plávacími blanami na zadných labkách a plochým chvostom, používaným ako kormidlo. Potápajú sa obvykle na 2 – 3 minúty, maximálne až na 20 minút. Srsť je zafarbená od svetlohnedej cez tmavohnedú až k čiernej, pričom najbežnejšie je červenkastohnedé zafarbenie.
Bobor sa živí v zime najmä kôrou stromov alebo jemnými halúzkami, počas leta sa pasie na tráve a iných zelených rastlinách. Je to však striktný vegetarián: rýb, slimákov a iných živočíchov sa ani len nedotkne.
Bobry žijú monogamne v usporiadaných rodinách, ktorú tvoria rodičia, mláďatá a o rok starší súrodenci. Tento systém je medzi hlodavcami jedinečný. Samica po 104 – 107 dňoch gravidity privádza na svet v máji 2 – 5 potomkov. O mláďatá sa okrem rodičov starajú aj starší súrodenci. Doslova fungujú „škôlky“, v ktorých sa malí bobríci učia základným schopnostiam.
Autori v spolupráci s Prírodovedným múzeom predstavia bobrov aj formou diorámy, ktorá znázorňuje azda najznámejšiu a najviac viditeľnú činnosť bobrov – rúbanie stromov. Súčasťou výstavy je i jeden z filmov, ktorí autori nakrútili pre rakúsku televíziu ORF v cykle UNIVERSUM – Hulik und die Biber.
Bobria rodinka sa „zúčastnila“ aj nakrúcania ďalších filmov: Invázia bobrov pre televíziu ARTE v cykle GEO report a Návrat bobrov pre Bayerische Rundfunk. Autori svoje fotografie prezentovali aj na stránkach známych magazínov, akými sú National Geographic (CZ), GEO (SK) alebo Universum (AT).
Bobor eurázijský (Castor fiber)
Bobor po dlhých 130 rokoch, kedy bol na Slovensku a v Čechách vyhubený, sa začal koncom sedemdesiatych a počas osemdesiatych rokov postupne vracať na naše územie. Príčin jeho vyhubenia bolo niekoľko: rozhodnutie cirkvi povoliť konzumovať bobra aj v období pôstu, pretože ho v 18. storočí na parížskej Sorbone vyhlásili za rybu, záujem o jeho kožušinu (12 000 chlpov/cm2) a v neposlednom rade o castoreum alebo „bobrí stroj“ – výlučky žliaz, v minulosti považované za všeliek a afrodiziakum.
Našťastie, bobor sa úspešne vrátil do našej prírody, a tak sa ho dá na potulkách prírodou pri potokoch, riekach, rybníkoch a jazerách s veľkou dávkou šťastia stretnúť. Skôr však nájdete porúbané stromy a ich typicky do špicata ohlodané kmene.
Bobor eurázijský je našim najväčším hlodavcom a druhým najťažším hlodavcom na Zemi. Dospelé exempláre dosahujú dĺžku tela 80 – 120 cm, v kohútiku môžu dosahovať 30 – 60 cm a vážiť 11 – 30 kg. Dĺžka šupinatého chvosta je 25 – 50 cm a šírka 13 – 20 cm.
Životu vo vode sú veľmi dobre prispôsobené torpédovitým tvarom tela, plávacími blanami na zadných labkách a plochým chvostom, používaným ako kormidlo. Potápajú sa obvykle na 2 – 3 minúty, maximálne až na 20 minút. Srsť je zafarbená od svetlohnedej cez tmavohnedú až k čiernej, pričom najbežnejšie je červenkastohnedé zafarbenie.
Bobor sa živí v zime najmä kôrou stromov alebo jemnými halúzkami, počas leta sa pasie na tráve a iných zelených rastlinách. Je to však striktný vegetarián: rýb, slimákov a iných živočíchov sa ani len nedotkne.
Bobry žijú monogamne v usporiadaných rodinách, ktorú tvoria rodičia, mláďatá a o rok starší súrodenci. Tento systém je medzi hlodavcami jedinečný. Samica po 104 – 107 dňoch gravidity privádza na svet v máji 2 – 5 potomkov. O mláďatá sa okrem rodičov starajú aj starší súrodenci. Doslova fungujú „škôlky“, v ktorých sa malí bobríci učia základným schopnostiam.
