POVAŽSKÁ BYSTRICA - Boj o život. Gymnazistka Petra Károlyiová (18) z Považskej Bystrice ho vedie s pomocou lekárov a svojich najbližších už vyše roka.
"Popoludní vždy prišli učiteľky a vychovávateľky a zamestnávali nás hrami. Zdobili sme oddelenie, maľovali sme si, alebo sme navliekali koráliky. Robili sme veci, ktoré by mi inak vôbec nenapadlo robiť, a tak sme o zábavu mali postarané," spomína gymnazistka Petra na činnosti, ktorými si krátili dlhé hodiny a dni v nemocnici, kde začala dlhodobý a ťažký zápas s rakovinou kostí.
Najhoršie sa pri hospitalizácii znášali víkendy. "Vtedy tam bolo mŕtvo. Vychovávateľky mali voľno. Všetko utíchlo. Nič sa nedialo, nemali sme sa na čo tešiť. Sobota sa strašne vliekla, aj nedeľné dopoludnie. Ale popoludní sme už s radosťou čakali na pondelok."
V nemocnici si Petra našla niekoľko kamarátok. "Vzadu na oddelení bola herňa, kde sa deti pozerali na televíziu. Tam sme ležali a hádzali do seba vankúše. Tam bývala pekná sranda," smeje sa dievča, ktoré sa odrazu z aktívneho bezstarostného života muselo učiť nekonečnej trpezlivosti. Trpezlivosti s bolesťou, s ustavičným čakaním, ba aj s vlastnou nádejou, striedavo ochabujúcou a znova silnejúcou, keď sa krôčik po krôčiku stav zlepšoval.
A v nemocnici sa mladučká a veselá Petra po prvý raz stretla aj so smrťou. S ťažkou a navyše predčasnou. Keď o tom rozpráva, úsmev jej mizne z krásnej tváre. "Vo vedľajšej izbe zomrelo jedno dievča. Nebola to moja kamarátka, ani som ju nestihla spoznať. Ale keď pred smrťou kričala, to bolo zlé. Veľmi zlé..."
Čakanie. Neprestajné, napäté i únavné čakanie. Na chemoterapiu, na pomalé zlepšovanie stavu po nej, na operáciu a potom na výsledky vyšetrení. Stále dokola. "Každé dva-tri dni som chodila na odbery krvi. A hneď potom sme s mamou tŕpli, či budú natoľko dobré, aby som aspoň na pár dní mohla ísť domov. To nekonečné čakanie, to tam bolo asi najťažšie."
