Ľubomír Karásek
Obľúbený markizácky moderátor Televíznych novín by sa po dopravnej nehode rád vrátil na obrazovku. S blížiacou sa jesennou sezónou sa čoraz viac vynára otázka, kedy to bude.
Ľubomír sa ešte stále zotavuje po nehode, ale do televízie Markíza chodí pravidelne už dva mesiace. Pod vedením hlasovej pedagogičky pani Macháčovej tu usilovne cvičí techniku reči, pretože mu majitelia aj vedenie televízie dali najavo, že s jeho návratom na obrazovku počítajú. Kedy to bude? Jednoznačná odpoveď zatiaľ ešte neodznela. Je to vraj otázka správneho načasovania. Dlhoročný a úspešný moderátor Televíznych novín priznáva, že pri výslovnosti mu sem-tam ešte robí niektorá hláska šarapatu, ale nevzdáva sa, pretože v práci chce opäť podávať profesionálne výkony.
V kóme a trojtýždňovom umelom spánku sa zrejme v jeho zranenej hlave odohrávalo mnoho nevysvetliteľného. „Odborníci tvrdia, že hlava sa fixuje na niečo, čo nemusí byť pravda. Ani ja som zo začiatku nerozoznával, čo je iracionálne a čo skutočné. Spomínam si, že som nevedel, kto som. Potom som spoznal nemocnicu, ale nevedel som, prečo som v nej. Manželka Lucia chodila za mnou každý deň, a to bol jediný človek, na ktorého som si, aj to len podľa hlasu, spomínal. Venovala sa mi a trpezlivo vysvetľovala kto som a ako sa volám... Stávalo sa, že päť minút potom, ako odo mňa odišla, som jej telefonoval, či v ten deň za mnou nepríde. Ak môžem niekomu ďakovať za svoj pomerne rýchly návrat do spoločenského života, tak určite jej,“ vyznáva sa dnes Ľubomír. S Luciou žijú spolu pätnásť rokov. Ako vraví, ich vzťah sa po autonehode nezmenil, iba sa ďalej vyvíjal, možno určitým spôsobom dozrel. „Pochopili sme, že aj taká situácia, akú sme prežili, môže byť súčasťou života. Vo svojej žene som objavil veľkú solidaritu, takže biblické slová v dobrom aj zlom u nás platili a ja si to nesmierne vážim.“
Ľubomíra Karáska považovalo mnoho ľudí pred autonehodou za cholerika a impulzívneho človeka. „Pravdepodobne som taký bol a správal som sa tak roky. Dokonca som si myslel, že je to v práci do istej miery nutné. Byť rýchly, pohotový, neznášal som diletantov a tých, ktorí nato nemali. Teraz zisťujem, že sa neoplatí rozčuľovať, pretože to človeka oberá o energiu. Ak mi niekto nevyhovuje, vyhnem sa mu. V opačnom prípade sa držím hesla, kto ma nemá rád, nemá vkus,“ dodáva so smiechom.
Jeho postoj k životu sa po nehode vraj vôbec nezmenil. „Vedome som nikdy nikomu neublížil a nežil som tak, aby som musel svoj život teraz zásadne prehodnocovať a vylepšovať. To, čo sa zmenilo je, že si viac uvedomujem svoj vek, prístup k času a tiež postoj k práci.“ Za posledné dva roky v Markíze sa Ľubomír sústredil predovšetkým na prácu. Dnes vie, že čas, ktorý žije, si musí rovnomerne rozložiť, aby ho mohol prežiť intenzívnejšie, a najmä s tými, ktorých má rád.
Šťastie v nešťastí
Sychravý a mrazivý februárový deň mal na svojom konte viac dopravných nehôd. Jedna z nich sa stala aj Ľubomírovi Karáskovi - jeho auto dostalo na diaľnici šmyk a skončilo na betónových zvodidlách. Z obdobia, ktoré potom nasledovalo, si veľa nepamätá. Bol v kóme a lekári mu dávali 4O-percentnú šancu na život. V prípade prežitia sa očakávalo, že zostane ochrnutý. Ľubo je však bojovník a hrozivé prognózy sa v jeho prípade, našťastie, nenaplnili.
V dobrom aj v zlom
V kóme a trojtýždňovom umelom spánku sa zrejme v jeho zranenej hlave odohrávalo mnoho nevysvetliteľného. „Odborníci tvrdia, že hlava sa fixuje na niečo, čo nemusí byť pravda. Ani ja som zo začiatku nerozoznával, čo je iracionálne a čo skutočné. Spomínam si, že som nevedel, kto som. Potom som spoznal nemocnicu, ale nevedel som, prečo som v nej. Manželka Lucia chodila za mnou každý deň, a to bol jediný človek, na ktorého som si, aj to len podľa hlasu, spomínal. Venovala sa mi a trpezlivo vysvetľovala kto som a ako sa volám... Stávalo sa, že päť minút potom, ako odo mňa odišla, som jej telefonoval, či v ten deň za mnou nepríde. Ak môžem niekomu ďakovať za svoj pomerne rýchly návrat do spoločenského života, tak určite jej,“ vyznáva sa dnes Ľubomír. S Luciou žijú spolu pätnásť rokov. Ako vraví, ich vzťah sa po autonehode nezmenil, iba sa ďalej vyvíjal, možno určitým spôsobom dozrel. „Pochopili sme, že aj taká situácia, akú sme prežili, môže byť súčasťou života. Vo svojej žene som objavil veľkú solidaritu, takže biblické slová v dobrom aj zlom u nás platili a ja si to nesmierne vážim.“
Postoj k životu nezmenil
Ľubomíra Karáska považovalo mnoho ľudí pred autonehodou za cholerika a impulzívneho človeka. „Pravdepodobne som taký bol a správal som sa tak roky. Dokonca som si myslel, že je to v práci do istej miery nutné. Byť rýchly, pohotový, neznášal som diletantov a tých, ktorí nato nemali. Teraz zisťujem, že sa neoplatí rozčuľovať, pretože to človeka oberá o energiu. Ak mi niekto nevyhovuje, vyhnem sa mu. V opačnom prípade sa držím hesla, kto ma nemá rád, nemá vkus,“ dodáva so smiechom.
Jeho postoj k životu sa po nehode vraj vôbec nezmenil. „Vedome som nikdy nikomu neublížil a nežil som tak, aby som musel svoj život teraz zásadne prehodnocovať a vylepšovať. To, čo sa zmenilo je, že si viac uvedomujem svoj vek, prístup k času a tiež postoj k práci.“ Za posledné dva roky v Markíze sa Ľubomír sústredil predovšetkým na prácu. Dnes vie, že čas, ktorý žije, si musí rovnomerne rozložiť, aby ho mohol prežiť intenzívnejšie, a najmä s tými, ktorých má rád.
