Hoci sa reportér Novín JOJ ocitol na prahu smrti, už dnes pripravuje ďalšie „adrenalínové“ reportáže.
Čo sa vlastne stalo v ten osudný deň, keď ste sa pri nakrúcaní reportáže o neexistujúcom moste takmer utopili v Dunajci?
- Bola to nehoda, aká sa môže stať kedykoľvek. Pokúšal som sa prebrodiť Dunajec, ale narazil som na prah, kde sa prúd zrýchľuje. O chvíľu mi bolo jasné, že sa na druhú stranu nedostanem, začal som preto plávať k brehu. Dostal som sa však do prúdu, kde ma obrátilo na chrbát a napil som sa veľa vody. Potom som stratil vedomie.
Mnohí vám vyčítajú, že ste podstúpili zbytočné riziko...
- Nemyslím si to. Oveľa viac sa napríklad bojím, keď nastupujem do auta. Je omnoho väčšia šanca, že sa s niekým zrazíme na ceste, než že sa nám niečo stane v horách. Na reportáž sa vždy dobre pripravíme a nikdy nejdeme do zbytočného rizika. Ale čo sa má stať, to sa aj stane.
Ako nehodu prežívali vaši blízki?
- Moji rodičia, snúbenica i kameraman Stanko za mnou prišli okamžite, ako sa dalo. Boli pri mne aj v noci, keď som ležal v bezvedomí, a presviedčali ma, aby som ožil. Za celý život som nedostal toľko SMS ako za posledné dni. Samozrejme, veľmi ma mrzelo, že som svojim blízkym narobil starosti, ale taká je moja robota.
Myslíte si, že vás táto nehoda zmenila?
- Hoci vo mne nenastal nijaký zásadný prelom, táto skúsenosť ma naučila väčšej zodpovednosti voči svojmu okoliu. Uvedomil som si tiež, aké pekné je byť na svete. Pocítil som to hneď, keď som sa dostal z nemocnice – hoci bolo vonku škaredé počasie, aj tak mi bolo krásne.
Rozmýšľate už nad námetom ďalšej dobrodružnej reportáže?
- Chcem sa vrátiť na miesto, kde sa to celé udialo, a vyhľadať pána, čo ma vytiahol z rieky a zachránil mi tak život. Potom sa chystáme vystúpiť s družstvom horských vodcov na najvyšší vrch Švajčiarska.
