Ako vníma kontroverzného Roba Miklu jeho otec? MICHAL MIKLA nám o vzťahu k synovi porozprával priamo v hostinci v Ladomerskej Vieske, kde pracuje ako vedúci.
Už skôr, ako vypukla horúčka zvaná SuperStar, sa Robo mienil uchytiť v hudobnom šoubiznise. „O súťaž mal záujem a podporovala ho v tom najmä manželka. Vedela, že hudba je jeho svet a ani dnes to neľutuje. Ja som nemal až takú vôľu tlačiť ho do toho, pretože som v tom nevidel budúcnosť, ktorá by ho uživila. Hoci Robo nie je až taký dobrý spevák, hudobník je vynikajúci. Má vrodený talent. Hrá na klasickej a elektronickej gitare, dychových nástrojoch, na bicích a na klavíri. Naň sa učil hrať viac ako desať rokov,“ spomína pán Michal.
Trampoty s alkoholom
Ťažko povedať, kedy začal mať problémy s alkoholom, zamýšľa sa Robov otec. „V našej rodine nefajčíme a alkohol pijeme len výnimočne. Po revolúcii v 90. rokoch sa uvoľnila spoločenská atmosféra a medzi mládežou sa požíval alkohol i drogy. Tým Robo neholdoval, ale v partii si vypil, najmä keď sa dostal z domu do školy v Leviciach.“ Prečo sa tento jeho neduh vyostril počas SuperStar, sa rodičia len domnievajú.
„Uznávam Roba tak, ako otec svojho rodeného syna. Jeho správanie je určité rebelantstvo voči okoliu. Lomcuje ním oneskorená puberta, ale verím, že ho časom prejde ako každého. Môj vzťah sa k nemu ani po škandalóch nezmenil, aj keď ma to niekedy trochu hnevalo. Niektoré publikované veci urobil asi z recesie. Má rád ľudí, ale nemá rád, keď naňho niekto tlačí. Pri našich rozhovoroch som zistil, že mnohé sa zvrtlo úplne inak, ako si predstavoval. Nemyslel si, že v SuperStar bude taký zošnurovaný. Potrebuje voľnosť, a preto asi súťaž nezvládol. Možno Slovensko naozaj ešte nie je pripravené mať za SuperStar takého rebelanta, ako je Robo. On si nedáva servítku pred ústa, povie, čo si myslí. Čiastočne vždy uzná moje výhrady, ale končí tým, že aj tak si spraví po svojom. Napriek drsnému prejavu je vo svojom vnútri veľmi citlivý, dokáže sa rozplakať, keď vie, že niekomu neprávom ublížil. Hovorím to preto, lebo viem, čo sme s ním za 23 rokov ako rodičia prežili. Aj deti, ktoré učil v Žarnovici, poslali listy, že neveria tomu, čo sa o ňom popísalo, lebo Robo sa k nim nikdy tak nesprával.“
Jeho svet je hudba
Keď sa Robo prihlásil do SuperStar, mal už remeslo v rukách. Hoci si jeho rodičia priali, aby išiel študovať techniku do Košíc, on si vybral pedagogiku v Leviciach, pretože má deti rád. Už počas štúdia na gymnáziu sa angažoval v divadle, venoval sa deťom a s kamarátmi založil kapelu, s ktorou koncertovali a nahrávali punkrockovú hudbu. Mame povedal, že keď budú s otcom chcieť, urobí si aj dve vysoké školy, nemá s tým problém, ale jednoducho ho to nebaví. Má rád hudbu.
Robko mal byť Alenka
Všeobecne je známe, že si manželia Miklovci Roba osvojili. Nie je však pravda, že si ho vzali z detského domova, ale z dojčenského ústavu z Martina, a v tom je rozdiel. „Nemali sme s manželkou šťastie na deti, zomreli nám, a tak sme sa rozhodli, že si dieťatko osvojíme. Pôvodne sme chceli dievčatko a chcel som jej dať meno Alenka. Ale keď sme zbadali Robka, hneď nám prirástol k srdcu a povedali sme si, že toto bude náš syn. Mal vtedy trinásť mesiacov. Dali sme mu priezvisko i meno, ktoré zasa vybrala manželka.“ Kedysi Robo povedal, že v živote uznáva troch mužov. Jedným z nich bol aj jeho otec Michal.
„Ako dieťa bol Robko dosť chorľavý. Manželka pracovala v Zdroji a nemohla si dovoliť byť stále doma, a tak som ju zastúpil. Pracoval som v Datasystéme ako mechanik a skôr som sa mohol z práce uvoľniť. Do jeho školského veku som s ním prežil veľa času, a tak asi viac ku mne prilipol.“
Pupok sveta
Pán Michal dal synovi vždy najavo svoj názor. Neuznával jeho úlety a snažil sa ho držať pri zemi. „Chcel som, aby v živote niečo dosiahol poctivou prácou. Robo nebol vynikajúci žiak, ale dobrý. Veľmi rýchlo sa učil, a tak sa na hodinách nudil. Ak nebol zaujatý, vyrušoval a dostával poznámky. Zrejme má vrodený egocentrizmus, pretože vždy chcel byť stredobodom pozornosti. Mal svojský životný štýl a v určitom čase ‚vďaka‘ škole, poznámkam a trestom, zatrpkol. V puberte sme s ním mali aj ťažkosti. Čo si vtĺkol do hlavy, za tým si šiel a neobzeral sa na nič a na nikoho. Niekedy si narazil ústa, život ho častoval fackami a kopancami, ale dosiahol svoje. Napriek neplechám, čo vyviedol, je to stále môj syn, moje dieťa a som na neho hrdý. Prial by som si, aby sa uchytil na ceste, ktorú si vybral, a aby nesklamal ľudí, ktorí mu veria.“
