Chvíľu sa ukrýval v Adelinom tieni, no keď z neho vystúpil, bolo jasné, že Slovensko našlo svoj nový sexsymbol. Martin Pyco Rausch (27) dnes vie, aké je to byť členom chlapčenskej kapely, no tvrdí, že s jeho egom to nič nerobí.
Do Fun Rádia ste si prišli vypýtať prácu v pätnástich. Čo viedlo takéto dieťa, aby sa dobrovoľne zaviazalo k zodpovednosti?
- Zodpovednosť som mal v sebe zakódovanú od malička. Aspoň teda dúfam..., a tu vylieza na povrch ďalšia z mojich vlastností - pochybovačnosť. (smiech) Do rádia som nešiel s tým, že chcem pracovať. Kupoval som si zahraničné časopisy, v ktorých ma veľmi bavilo sledovať hitparády. Tak som sa do Fun Rádia ponúkol s tým, že viem vyrobiť podobné štatistické údaje, aké sa robia pre britský rebríček.
Možno u vás hovoriť o predčasnej dospelosti?
- Určite. Dospievanie som ani nejako veľmi nevnímal. Ako 10-ročný som chodil von s o štyri roky staršou sestrou a jej kamarátmi. Bol som zvyknutý na to, že som všade najmladší. Keď som prišiel do rádia medzi ľudí, čo už dávno študovali na vysokej, každý mi hovoril sopliak a pýtali sa, či už zarastám. Aká bola vlastne otázka?
Zistili sme vašu ďalšiu zaujímavú črtu...
- Áno, často sa zarozprávam... Už viem, predčasná dospelosť. Vynechal som v podstate jednu etapu, v záverečnej fáze puberty som žil úplne inak ako moji rovesníci.
Zrejme ste sa veľmi skoro stali finančne nezávislým...
- V rádiu som robil dva roky bez nároku na jedinú korunu, z čistej lásky k hudbe. Až zrazu mi povedali, že mi dajú štyristo korún za mesiac a skoro som odpadol. Pochádzam z robotníckej rodiny, nikdy sme nepatrili medzi bohatšiu vrstvu. Rodičia sa mali čo obracať a aj ja som sa tiež snažil makať. Hovorím si, že som narodený pod šťastnou hviezdou, lebo nie som ambiciózny typ, no vždy mi všetko vyšlo. Najprv práca v rádiu, potom prišla ponuka ísť robiť reláciu o varení do STV, po čom som vždy túžil. Robil som ju tri roky a zrazu som mal možnosť robiť vlastný program o cestovaní. A nakoniec SuperStar...
Bavili sme sa o peniazoch...
- Aha... Nikdy som nejako veľmi neutrácal, mojou životnou investíciou bol maličký byt, aj ten budem splácať do roku 2013. Všetky peniaze som investoval do cestovania a plánujem to tak robiť aj v budúcnosti.
S kým cestujete?
- Najviac som prešiel so štábom štúdia AKIS. Vtedy som nadviazal viaceré kontakty po Európe a teraz ak niekam chcem ísť na dva-tri dni, tak skúsim zavolať tým ľuďom, či by mi nemohli poskytnúť nocľah. Snívam o tom, že jedného dňa sa štyria-piati zoberieme a autom prejdeme Európou bez plánu. Ale dokážem cestovať aj sám.
Zdá sa, že po prvých častiach SuperStar, kde ste pôsobili zakríknutejšie, ste sa rozbehli, uvoľnili... Čo vás naštartovalo?
- Ako som spomínal, nie som veľmi ambiciózny a nie som ani veľký exhibicionista... Keď vstúpim do niečoho nového, potrebujem si najprv zvyknúť. Až keď zistím, čo ako funguje, mám šancu byť prirodzenejší. Vyhovuje mi, že už poznám podľa mena všetkých súťažiacich a nemusím robiť ankety dvanásť hodín denne medzi tisíckami ľudí na castingoch.
Veľa sa hovorí o tom, že súťažiacich čakajú mediálne peklo a rýchla sláva. Niečo podobné ale prežívate aj vy moderátori...
- Ja zatiaľ vnímam reakciu médií na moju osobu veľmi pozitívne. Ak by sa písalo, že brbtám, hovorím z cesty a rozprávam o sebe namiesto o súťažiacich, tak to by ma nepotešilo. To, že niekto komentuje moje účesy, oblečenie a vyjadrenia, je úplne prirodzené. Každý sa ma pýta, čo si myslím o bulvári. Ja im na to: ,Myslím, že bulvár potrebuje takúto šou a takáto šou potrebuje bulvár.` Keď som mal pred sebou zmluvu na SuperStar, snažil som sa rozmýšľať nad všetkým, čo bude nasledovať. Bolo mi jasné, že sa bude písať o tom, kedy som sa narodil až po to, kedy zomriem.
Stúpla vďaka SuperStar vaša trhová cena?
- Teraz rozhodne nebudem moderovať firemné akcie za rovnaké peniaze ako predtým.
Kedy ste v SuperStar prežívali najťažšie chvíle?
- Na spomínaných castingoch. To obdobie bolo pre mňa veľkou psychologickou skúškou. Ráno som musel vstávať o šiestej, lebo som sa po prvýkrát v živote snažil dávať kontaktné šošovky. Potom nás čakal unavený dav, s ktorým sme museli robiť veselé rozhovory. Niekedy som ani nevedel, či sa usmievam, alebo vyzerám znudený. A k tomu všetky tie reakcie. Jeden obrovská veselosť, druhý strašný smútok, tretí apatia... Keď chcete urobiť dobrý rozhovor, treba sa do toho človeka vcítiť a keď sa v jednej minúte vciťujete do šťastia a o desať minút s niekým plačete... Objavil som v sebe veľmi silnú emotívnu stránku a zistil som, že nie som až taký chladný profesionál, ako som si o sebe myslel.
Na internete máte svoj fanklub a pre ženy ste sa stali doslova novým sexidolom...
...ak hovoríte o fankluboch, tak treba hovoriť o dievčatách. (smiech)
Ženy či dievčatá... Čo musia mať, aby vás upútali?
- Ďaleko pred všetkými fyzickými proporciami je pre mňa dôležité - nech to znie ako najväčšie klišé - aby mali v očiach iskru. Nikdy som nebol na bábiky, no zároveň sa mi niekedy páčili prehnane dokonalé ženy. Neviem to definovať opisom. Mám rád ženy, nie dievčatá, pri ktorých mám pocit, že sa s nimi môžem rozprávať a nemusím myslieť na to, o čom sa rozprávame.
Čím vás ženy zaručene odpudia?
- Asi vulgárnosťou. Na známych ženách - kvázi celebritách - ma ale niekedy vulgárnosť oslovuje. Ak vidím, že je to kalkulácia, súčasť balíka, ktorý ony predávajú, tak prečo nie?
Čo robí s vaším egom zvýšený záujem opačného pohlavia?
- Skôr sa triezvo snažím vcítiť do pozície člena chlapčenskej kapely, ktoré som nikdy nemal rád. Nepovažujem sa za veľmi esteticky vzhľadného muža, v minulosti som nevyzeral inak ako teraz a ani som sa inak nesprával. Dúfam, že som si dvanásť rokov robil prácu v rádiu dobre, no až teraz mi začali chodiť stovky reakcií od dievčat, že počúvajú môj program, pretože si predstavujú, že to moderujem. Beriem to všetko triezvo a myslím, že ktokoľvek by bol na mojom mieste, tak ho dievčatá budú milovať.
Ste skôr typ tichého hanblivého...
...áno...
...alebo otvoreného suveréna, čo nemá problém zbaliť babu, ktorá sa mu páči?
- To závisí od situácie. Len čo cítim iskru, samozrejme, že mám záujem prejaviť sa. Nie som ale ten typický kohút, ktorý skočí do stredu smetiska a začne sa predvádzať. Ak sa mi niektorá žena páčila, snažil som sa s ňou komunikovať, aby som zistil, čo je zač. Teraz však, keď mi chodia stovky mailov a každý ma "má rád", menej verím ľuďom.
Odkedy ste sa s Adelou stali moderátorskými partnermi, všetci by z vás najradšej videli partnerov aj v reálnom živote. Ak by ste mali napísať slohovú prácu na tému: Prečo Adela nie je a nemôže byť mojou frajerkou, čo by v nej bolo?
- Hmmm. Pretože profesionálny rešpekt medzi nami - a to myslím smrteľne vážne - prevyšuje nejakú náklonnosť, ktorú by sme k sebe mohli mať. Fyzické sympatie tam sú, máme sa radi ako kolegovia. Je tam aj iskra a máme sa o čom rozprávať, ale to nie je taká iskra, ktorá by sa premenila na partnerstvo. Toto je podľa mňa omnoho lepšia pozícia pre spoluprácu, lebo ľúbostné vzťahy medzi kolegami, to nie je dobré. V mojom prípade mi to bolo vždy na škodu. Ale, nič nie je nemožné...
Ste absolventom hotelovej akadémie a k vašim najväčším koníčkom patrí varenie. Tu je dôležité spomenúť, že ste vegetarián. Nie je to hriech, takto sa obmedzovať ?
- Toto môže povedať len človek, ktorý nikdy vegetariánom nebol. Pýtajú sa ma na to aj mnohí priatelia a ja netuším, ako im to mám objasniť, tak ich rovno pozývam ku mne na obed. Mäso som nejedol dvanásť rokov, neviem si spomenúť, ako chutí, navyše mi smrdí. Zhnusilo sa mi v hotelovej škole, keď som bol známkovaný za jeho odšľachovanie. Hneď som si predstavil pitvu a to, ako vyzerá nakrájané moje mäso. Ako sa niekto bojí pavúkov, tak mne sú nesympatické mäsá. Neprekáža mi, že ľudia jedia mäso, ale ja ho pre nikoho pripravovať nebudem. Za celých tých dvanásť rokov som urobil len jedno kura pre mamu.
Vraj si varíte sám.
- Dá sa vymyslieť množstvo jedál iba zo zeleniny a rýb - tie neodmietam. Vymýšľam slano-sladké veci, ryžu karí s lososom poliatym kôprovou omáčkou... Do roka sa mi niektoré jedlo zopakuje možno trikrát. Ja napríklad vôbec nejem v reštauráciách.
Ozaj, ako vznikla vaša prezývka? Má nejaký súvis so známou nadávkou?
- Nie. Keď som prišiel do rádia, bol tam už jeden Martin - Nikodým. Keďže sme sa predstavovali krstným menom, potreboval som prezývku, aby si nás ľudia nemýlili. Peter Kočiš to dal ako súťažnú úlohu pre poslucháčov a nakoniec vybral práve Pyca. Najskôr sa to písalo dokonca Pizzo.
