Ladislav Chudík
BRATISLAVA - Legendárny divadelný a filmový herec Ladislav Chudík dnes sfúkne 85 sviečok na narodeninovej torte.
Tento rok má však právo ešte na jednu oslavu. Už 65 rokov účinkuje na scéne Slovenského národného divadla. Po roku 2005, keď bol vážne chorý, ďakuje za všetky dary, ktoré mu osud dožičil. Patrí medzi ne otvorenie novej budovy SND, nakrútenie dokumentu o jeho živote, vydanie životopisnej knihy a ďalšie udalosti, ktoré prežíva v "nadstavenom čase".
Ladislav Chudík sa narodil 27. mája v Hronci neďaleko Banskej Bystrice. "Chodievali sme na Hájny Grúň. Robiť na úzke políčka na strmine. Pamätám sa, ako mi potom chutil chlieb s maslom a medom a voda zo studničky pod lipou. A ako som sa kochal pohľadom na panorámu Nízkych Tatier a Hron. Hájny Grúň sa pre mňa stal symbolom túžby vyjsť z doliny na kopec a rozhliadnuť sa. To je niečo, čo si nesiete po celý život so sebou a nikto vám to nemôže vziať," prezradil o rodnom mieste, kam sa vrátil vrtuľníkom pred pár rokmi pri príležitosti nakrúcania dokumentárneho filmu Ladislav Chudík. Keď mal päť rokov, otec ho naučil prvú básničku - Chalupkovho Valibuka. V jedenástich rokoch odišiel študovať na gymnázium do Kremnice. Už v štrnástich rokoch si začal písať denníky, v ktorých zachytával často kľukaté cesty svojho života. "Sú tam zaznamenané všetky naivnosti od predpubertálneho a pubertálneho stavu študenta gymnázia v Kremnici," prezradil Chudík.
Postupne zaplnil desiatky zápisníkov, z ktorých čerpala aj Ľubica Krénová pri písaní knihy Ladislav Chudík (2009), ktorá sa onedlho objaví v kníhkupectvách. V staršom veku bral písanie denníkov ako cvičenie vôle. "Bol som v takých štádiách, že sa mi nechcelo dotknúť ani hocijakého predmetu, ale musel som sa donútiť, a tak som si cvičil vôľu tak, ako si herec musí cvičiť pamäť, pretože moja pamäť je dosť deravá," vysvetlil s tým, že neskôr si zapísal, že je odvaha stať sa s takou pamäťou hercom. V Kremnici navštevoval Hviezdoslavov samovzdelávací krúžok a účinkoval v ochotníckom divadle. Po maturite odišiel do Bratislavy, kde študoval slovenčinu a ruštinu, a zároveň herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii.
V roku 1944 nastúpil ako elév do Slovenského národného divadla a na jeho doskách sa už ako uznávaná autorita objavuje dodnes. Ako najstarší člen Činohry účinkuje v Tančiarni - v predstavení, v ktorom sa odrážajú životy všetkých, ktorí sa narodili v minulom storočí. "Všetci, ktorí si to odžili, si ťahajú pri vnímaní tohto predstavenia svoje životné zážitky,“ povedal Chudík. Ako dodal, v Tančiarni ide o históriu krutého storočia. "Keď si človek uvedomí tie dve svetové vojny... otec sa budil zo sna, kričal a budil mamu aj mňa. Cez zážitky otca, cez ten sen som vedel, aké to bolo ťažké a škrabali sme sa do ďalších a ešte ťažších rokov,“ uviedol. Tri roky po príchode do SND mal za sebou už vyše 20 postáv. V rokoch 1946 až 1951 pôsobil na Novej scéne Národného divadla. Na doskách SND stvárnil významné postavy v hrách ako Macbeth, Herodes a Herodias, Henrich IV., John Gabriel Borkmann, Višňový sad, Biela nemoc, Diplomati, Bačova žena, Hamlet, Po páde, Zlatí chlapci a mnohých ďalších.
Vo filme sa začal Ladislav Chudík objavovať v druhej polovici 60. rokov. Medzi jeho prvé filmy patria najmä diela Paľa Bielika ako napríklad prvý slovenský celovečerný Váruj! (1946, réžia spoločne s Martinom Fričom a Jánom Jamnickým), Vlčie diery (1948), Priehrada (1950) či Lazy sa pohli (1952). Prvú hlavnú úlohu mu Bielik zveril vo filme Kapitán Dabač (1959). Spolu s doktorom Sovom z Nemocnice na kraji města (1977) ide o Chudíkove najznámejšie postavy. Ako kapitána Dabača ho pozvali v roku 1960 na filmový festival do írskeho Corku, kde ho nominovali na hereckú cenu. Ako nedávno uviedol, vtedy sedel po prvý aj posledný raz v Rolls-Royce. "Postava kapitána Dabača je napísaná ako silná individualita, ktorá sa v konkrétnych situáciách nespráva predvídateľne, ale skôr individualisticky, možno až nepravdepodobne. Po svojom obhajuje vojenskú česť i svoju pravdu v súkromnom živote," píše o Chudíkovej postave v knihe Ladislav Chudík Ľubica Krénová.
Ešte pred emigráciou do Viedne si na Slovensku zahral vo filmoch Pieseň o sivom holubovi (1961), Polnočná omša (1962) či Tvár v okne (1963). "Na piaty deň po vstupe spojeneckých vojsk, teda 26. augusta 1968, sme odišli. Bol to môj prejav protestu proti okupácii Československa," prezradil Chudík o odchode do Rakúska, kde pôsobil krátko vo Volkstheatri. Na Slovensku pôsobil ešte pred emigráciou ako vysokoškolský pedagóg. Jeho študenti ho mali natoľko radi, že sa ho vydali hľadať do Viedne, aby sa vrátil späť. V tom čase Chudíkovi dokonca z Ameriky volal režisér Ján Kadár, ktorý mal pre neho pracovnú ponuku v Hollywoode. "Ďakujem veľmi pekne, ale keby som hral sovietskeho dôstojníka v šesťdesiatom ôsmom roku v americkom filme, tak by som sa nemohol vrátiť ani po revolúcii,“ reagoval v tom čase Chudík. Po návrate na Slovensko hral vo filmoch ako Kým kohút nezaspieva (1972), Do zbrane, kuruci! (1974), Sůl nad zlato (1982), Putování Jana Amose (1983) a ďalšie.
Azda najznámejšou Chudíkovou postavou aj za hranicami bývalého Československa je primár Sova zo seriálu Nemocnice na kraji města. Túto úlohu mal pôvodne hrať český herec Karel Höger, ktorý nečakane zomrel po nakrútení pätiny obrazov s doktorom Sovom. "Bol som úplne šokovaný a hovorím si, bože môj ako je to rýchlo. Bolo mi to ľúto, bolo to také náhle," spomína si na smrť svojho priateľa Chudík. Stratu priateľa si uvedomil až v šatni pred predstavením Zlatí chlapci, kde sa sediac pred zrkadlom rozplakal. Následne dostal príležitosť Högera nahradiť. "Boli tí, ktorí sa ponúkali a bol ten, ktorého si vybrali. To bola moja najväčšia skúška," dodal s tým, že si musel dokonale osvojiť češtinu, pretože v tom čase sa všetko nakrúcalo synchrónne a nič sa už nedalo upraviť.
Veľmi bohatá je i Chudíkova televízna a rozhlasová tvorba. Bol neoddeliteľnou súčasťou tzv. bratislavských pondelkov a Nedeľných chvíľok poézie. V archívoch Slovenskej televízie existuje približne 600 záznamov, na ktorých sa Ladislav Chudík tvorivo podieľal. Z jeho televíznej tvorby možno spomenúť Bačovu ženu (1972), Buddenbrookovcov (1974), Straty a nálezy (1975), Demeterovcov (1976), Louisa Pasteura (1977), Rodinnú anamnézu (1983), Tiene v raji (1986) a mnohé ďalšie. Diváci si ho pamätajú aj ako dvorného recitátora Milana Rúfusa, ktorý mu k 75. narodeninám napísal báseň Kto berie tým, že dáva Ladislavovi Chudíkovi. K Chudíkovým obľúbeným autorom však patria aj Jaroslav Seifert, Ján Kostra či Miroslav Válek.
Okrem divadelnej a filmovej kariéry sa Ladislav Chudík venoval politike. Po revolúcii sa totiž stal ministrom kultúry. Po krátkom čase sa však znova vrátil na javisko a za katedru na VŠMU v Bratislave. Ladislav Chudík bol dva razy ženatý, dcéra jeho druhej ženy Aleny mu porodila vnuka Stanka.
V roku 2005 mal Ladislav Chudík vážne zdravotné problémy a prekonal niekoľko operácií. Dokázal sa však postaviť z postele, rozlúčiť s Divadlom P. O. Hviezdoslava priamo na jeho doskách a stáť pri otvorení novej budovy SND. "Nemyslel som si, že sa z toho vystrábim, prišli však za mnou a povedali, že to skúsime. Bol som v tom čase ešte rekonvalescent. Ak je vôľa, katapultuje to človeka z postele, aj z nedostatkov vo vlastnom tele. Vystriete sa a idete,“ vysvetlil. Ako dodal, "chrbtová kosť môjho života, čo sa týka hereckej dráhy, to je slalom okolo mojich chorôb, operácií, ťažkostí". Počas tohto obdobia nakrútil slovenský režisér Patrik Lančarič o žijúcej legende dokument Ladislav Chudík. "To je mimoriadne, viete, tam sa často hovorí bol a on, to všetko je navyše, to som dostal darom. Je to velikánsky dar, ďakujem,“ poďakoval sa pred rokom Chudík. Roky po vážnych zdravotných problémoch berie totiž ako nadstavený čas. "Mám pocit, že žijem už v nadstavenom čase, ako keď sa na futbale blíži 90. minúta a komentátori napínavo informujú o tom, koľko predĺžiť. Akurát, že sa bojím, kedy mi to odpíska definitívne," vysvetlil Chudík s tým, že každý rok pokladá za jednu nadstavenú minútu. "Päť minút sa nadstavuje v úplne mimoriadnych situáciách a nechcem to nevyužiť. Pokiaľ vládzem, ženiem sa do Tančiarne, udržujem kontakt aj s divákom," dodal. Ladislav Chudík rozpráva v Lančaričovom dokumente svoj životný príbeh priamo na scéne Tančiarne, kde ho podľa kolegov stále len zastupuje herec Martin Huba. Zaspomínal si v ňom na rodný Hronec, kde prišiel na svet za svetla petrolejovej lampy, ako aj na kremnické gymnázium, účinkovanie v divadle a filme. Vyjadril svoju lásku k poézii i vzťah k ženám. Poctu mu vzdali hereckí kolegovia ako Eliška Balzerová, Michaela Čobejová, Martin Huba, Dušan Jamrich, Dušan Tarageľ, Emília Vášáryová a mnohí ďalší.
V roku 2007 dostal príležitosť zahrať si v jednej časti pokračovania Nemocnice na kraji města. Rád by si však ako 85-ročný zahral ešte vo filme. Český režisér Jan Hřebejk mu totiž ponúkol úlohu prokurátora vo svojom novom filme. Jedinou podmienkou, aby sa postavil pred kameru, je jeho dobrý zdravotný stav. "Nemám tam veľa textu, ale je to náročný text a musím ho ovládať, aby som to jednoducho zvládol," vysvetlil Chudík s tým, že to bude veľká drina a už si začal znova trénovať češtinu. S Hřebejkom už dokonca absolvoval prvú skúšku v Hlohovci pri moravskom meste Břeclav. Ladislav Chudík sa stal v roku 1999 prvým držiteľom Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo, v roku 1998 mu prezident Michal Kováč udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Informácie pochádzajú z archívu agentúry SITA, knihy Ladislav Chudík (Ľubica Krenová, Slovart, 2009), internetových portálov www.csfd.cz a www.osobnosti.sk.
Počuli ste horúce „pikošky“ o osobnostiach či udalostiach nášho šoubiznisu? Podeľte sa s nami o ne! Posielajte SMS a MMS na 0910 177 023 alebo nám napíšte e-mail na tipy@topky.sk!
Ladislav Chudík sa narodil 27. mája v Hronci neďaleko Banskej Bystrice. "Chodievali sme na Hájny Grúň. Robiť na úzke políčka na strmine. Pamätám sa, ako mi potom chutil chlieb s maslom a medom a voda zo studničky pod lipou. A ako som sa kochal pohľadom na panorámu Nízkych Tatier a Hron. Hájny Grúň sa pre mňa stal symbolom túžby vyjsť z doliny na kopec a rozhliadnuť sa. To je niečo, čo si nesiete po celý život so sebou a nikto vám to nemôže vziať," prezradil o rodnom mieste, kam sa vrátil vrtuľníkom pred pár rokmi pri príležitosti nakrúcania dokumentárneho filmu Ladislav Chudík. Keď mal päť rokov, otec ho naučil prvú básničku - Chalupkovho Valibuka. V jedenástich rokoch odišiel študovať na gymnázium do Kremnice. Už v štrnástich rokoch si začal písať denníky, v ktorých zachytával často kľukaté cesty svojho života. "Sú tam zaznamenané všetky naivnosti od predpubertálneho a pubertálneho stavu študenta gymnázia v Kremnici," prezradil Chudík.
Postupne zaplnil desiatky zápisníkov, z ktorých čerpala aj Ľubica Krénová pri písaní knihy Ladislav Chudík (2009), ktorá sa onedlho objaví v kníhkupectvách. V staršom veku bral písanie denníkov ako cvičenie vôle. "Bol som v takých štádiách, že sa mi nechcelo dotknúť ani hocijakého predmetu, ale musel som sa donútiť, a tak som si cvičil vôľu tak, ako si herec musí cvičiť pamäť, pretože moja pamäť je dosť deravá," vysvetlil s tým, že neskôr si zapísal, že je odvaha stať sa s takou pamäťou hercom. V Kremnici navštevoval Hviezdoslavov samovzdelávací krúžok a účinkoval v ochotníckom divadle. Po maturite odišiel do Bratislavy, kde študoval slovenčinu a ruštinu, a zároveň herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii.
V roku 1944 nastúpil ako elév do Slovenského národného divadla a na jeho doskách sa už ako uznávaná autorita objavuje dodnes. Ako najstarší člen Činohry účinkuje v Tančiarni - v predstavení, v ktorom sa odrážajú životy všetkých, ktorí sa narodili v minulom storočí. "Všetci, ktorí si to odžili, si ťahajú pri vnímaní tohto predstavenia svoje životné zážitky,“ povedal Chudík. Ako dodal, v Tančiarni ide o históriu krutého storočia. "Keď si človek uvedomí tie dve svetové vojny... otec sa budil zo sna, kričal a budil mamu aj mňa. Cez zážitky otca, cez ten sen som vedel, aké to bolo ťažké a škrabali sme sa do ďalších a ešte ťažších rokov,“ uviedol. Tri roky po príchode do SND mal za sebou už vyše 20 postáv. V rokoch 1946 až 1951 pôsobil na Novej scéne Národného divadla. Na doskách SND stvárnil významné postavy v hrách ako Macbeth, Herodes a Herodias, Henrich IV., John Gabriel Borkmann, Višňový sad, Biela nemoc, Diplomati, Bačova žena, Hamlet, Po páde, Zlatí chlapci a mnohých ďalších.
Vo filme sa začal Ladislav Chudík objavovať v druhej polovici 60. rokov. Medzi jeho prvé filmy patria najmä diela Paľa Bielika ako napríklad prvý slovenský celovečerný Váruj! (1946, réžia spoločne s Martinom Fričom a Jánom Jamnickým), Vlčie diery (1948), Priehrada (1950) či Lazy sa pohli (1952). Prvú hlavnú úlohu mu Bielik zveril vo filme Kapitán Dabač (1959). Spolu s doktorom Sovom z Nemocnice na kraji města (1977) ide o Chudíkove najznámejšie postavy. Ako kapitána Dabača ho pozvali v roku 1960 na filmový festival do írskeho Corku, kde ho nominovali na hereckú cenu. Ako nedávno uviedol, vtedy sedel po prvý aj posledný raz v Rolls-Royce. "Postava kapitána Dabača je napísaná ako silná individualita, ktorá sa v konkrétnych situáciách nespráva predvídateľne, ale skôr individualisticky, možno až nepravdepodobne. Po svojom obhajuje vojenskú česť i svoju pravdu v súkromnom živote," píše o Chudíkovej postave v knihe Ladislav Chudík Ľubica Krénová.
Ešte pred emigráciou do Viedne si na Slovensku zahral vo filmoch Pieseň o sivom holubovi (1961), Polnočná omša (1962) či Tvár v okne (1963). "Na piaty deň po vstupe spojeneckých vojsk, teda 26. augusta 1968, sme odišli. Bol to môj prejav protestu proti okupácii Československa," prezradil Chudík o odchode do Rakúska, kde pôsobil krátko vo Volkstheatri. Na Slovensku pôsobil ešte pred emigráciou ako vysokoškolský pedagóg. Jeho študenti ho mali natoľko radi, že sa ho vydali hľadať do Viedne, aby sa vrátil späť. V tom čase Chudíkovi dokonca z Ameriky volal režisér Ján Kadár, ktorý mal pre neho pracovnú ponuku v Hollywoode. "Ďakujem veľmi pekne, ale keby som hral sovietskeho dôstojníka v šesťdesiatom ôsmom roku v americkom filme, tak by som sa nemohol vrátiť ani po revolúcii,“ reagoval v tom čase Chudík. Po návrate na Slovensko hral vo filmoch ako Kým kohút nezaspieva (1972), Do zbrane, kuruci! (1974), Sůl nad zlato (1982), Putování Jana Amose (1983) a ďalšie.
Azda najznámejšou Chudíkovou postavou aj za hranicami bývalého Československa je primár Sova zo seriálu Nemocnice na kraji města. Túto úlohu mal pôvodne hrať český herec Karel Höger, ktorý nečakane zomrel po nakrútení pätiny obrazov s doktorom Sovom. "Bol som úplne šokovaný a hovorím si, bože môj ako je to rýchlo. Bolo mi to ľúto, bolo to také náhle," spomína si na smrť svojho priateľa Chudík. Stratu priateľa si uvedomil až v šatni pred predstavením Zlatí chlapci, kde sa sediac pred zrkadlom rozplakal. Následne dostal príležitosť Högera nahradiť. "Boli tí, ktorí sa ponúkali a bol ten, ktorého si vybrali. To bola moja najväčšia skúška," dodal s tým, že si musel dokonale osvojiť češtinu, pretože v tom čase sa všetko nakrúcalo synchrónne a nič sa už nedalo upraviť.
Veľmi bohatá je i Chudíkova televízna a rozhlasová tvorba. Bol neoddeliteľnou súčasťou tzv. bratislavských pondelkov a Nedeľných chvíľok poézie. V archívoch Slovenskej televízie existuje približne 600 záznamov, na ktorých sa Ladislav Chudík tvorivo podieľal. Z jeho televíznej tvorby možno spomenúť Bačovu ženu (1972), Buddenbrookovcov (1974), Straty a nálezy (1975), Demeterovcov (1976), Louisa Pasteura (1977), Rodinnú anamnézu (1983), Tiene v raji (1986) a mnohé ďalšie. Diváci si ho pamätajú aj ako dvorného recitátora Milana Rúfusa, ktorý mu k 75. narodeninám napísal báseň Kto berie tým, že dáva Ladislavovi Chudíkovi. K Chudíkovým obľúbeným autorom však patria aj Jaroslav Seifert, Ján Kostra či Miroslav Válek.
Okrem divadelnej a filmovej kariéry sa Ladislav Chudík venoval politike. Po revolúcii sa totiž stal ministrom kultúry. Po krátkom čase sa však znova vrátil na javisko a za katedru na VŠMU v Bratislave. Ladislav Chudík bol dva razy ženatý, dcéra jeho druhej ženy Aleny mu porodila vnuka Stanka.
V roku 2005 mal Ladislav Chudík vážne zdravotné problémy a prekonal niekoľko operácií. Dokázal sa však postaviť z postele, rozlúčiť s Divadlom P. O. Hviezdoslava priamo na jeho doskách a stáť pri otvorení novej budovy SND. "Nemyslel som si, že sa z toho vystrábim, prišli však za mnou a povedali, že to skúsime. Bol som v tom čase ešte rekonvalescent. Ak je vôľa, katapultuje to človeka z postele, aj z nedostatkov vo vlastnom tele. Vystriete sa a idete,“ vysvetlil. Ako dodal, "chrbtová kosť môjho života, čo sa týka hereckej dráhy, to je slalom okolo mojich chorôb, operácií, ťažkostí". Počas tohto obdobia nakrútil slovenský režisér Patrik Lančarič o žijúcej legende dokument Ladislav Chudík. "To je mimoriadne, viete, tam sa často hovorí bol a on, to všetko je navyše, to som dostal darom. Je to velikánsky dar, ďakujem,“ poďakoval sa pred rokom Chudík. Roky po vážnych zdravotných problémoch berie totiž ako nadstavený čas. "Mám pocit, že žijem už v nadstavenom čase, ako keď sa na futbale blíži 90. minúta a komentátori napínavo informujú o tom, koľko predĺžiť. Akurát, že sa bojím, kedy mi to odpíska definitívne," vysvetlil Chudík s tým, že každý rok pokladá za jednu nadstavenú minútu. "Päť minút sa nadstavuje v úplne mimoriadnych situáciách a nechcem to nevyužiť. Pokiaľ vládzem, ženiem sa do Tančiarne, udržujem kontakt aj s divákom," dodal. Ladislav Chudík rozpráva v Lančaričovom dokumente svoj životný príbeh priamo na scéne Tančiarne, kde ho podľa kolegov stále len zastupuje herec Martin Huba. Zaspomínal si v ňom na rodný Hronec, kde prišiel na svet za svetla petrolejovej lampy, ako aj na kremnické gymnázium, účinkovanie v divadle a filme. Vyjadril svoju lásku k poézii i vzťah k ženám. Poctu mu vzdali hereckí kolegovia ako Eliška Balzerová, Michaela Čobejová, Martin Huba, Dušan Jamrich, Dušan Tarageľ, Emília Vášáryová a mnohí ďalší.
V roku 2007 dostal príležitosť zahrať si v jednej časti pokračovania Nemocnice na kraji města. Rád by si však ako 85-ročný zahral ešte vo filme. Český režisér Jan Hřebejk mu totiž ponúkol úlohu prokurátora vo svojom novom filme. Jedinou podmienkou, aby sa postavil pred kameru, je jeho dobrý zdravotný stav. "Nemám tam veľa textu, ale je to náročný text a musím ho ovládať, aby som to jednoducho zvládol," vysvetlil Chudík s tým, že to bude veľká drina a už si začal znova trénovať češtinu. S Hřebejkom už dokonca absolvoval prvú skúšku v Hlohovci pri moravskom meste Břeclav. Ladislav Chudík sa stal v roku 1999 prvým držiteľom Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo, v roku 1998 mu prezident Michal Kováč udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Informácie pochádzajú z archívu agentúry SITA, knihy Ladislav Chudík (Ľubica Krenová, Slovart, 2009), internetových portálov www.csfd.cz a www.osobnosti.sk.
Počuli ste horúce „pikošky“ o osobnostiach či udalostiach nášho šoubiznisu? Podeľte sa s nami o ne! Posielajte SMS a MMS na 0910 177 023 alebo nám napíšte e-mail na tipy@topky.sk!
