Pavel Bruchala
Horúci držiteľ TOM-a je šťastný, keď sa naňho pozerajú desiatky očí. Hoci má strach a hrču v hrdle.
Vyhrať anketu TOM a „vyfúknuť“ ocenenie kolegom z večerného vysielania, to už je čo povedať. Ako reagovali?
- Stretol som sa len s príjemnými reakciami, tešili sa spolu so mnou. Patrik Švajda, ktorý TOM-a získal už niekoľkokrát, povedal, že sa rád so mnou o tento pocit podelil. Postarali ste sa o najväčšiu senzáciu večera. Po prvý raz za osem rokov vyhral vašu kategóriu niekto iný, ako moderátor spravodajstva. Čomu pripisujete tento úspech? - Nikto to zrejme nečakal a bolo to naozaj prekvapenie aj pre mňa. Ani v kútiku duše som si nepripúšťal, že by som mohol vyhrať. Nepripravoval som si žiadnu ďakovnú reč, pretože keď si človek niečo vysníva, zvyčajne to skončí inak a potom je sklamaný. Ocenenie si veľmi vážim a verím, že som ho získal nie vďaka vizáži, ale predovšetkým za moderátorskú prácu. Ste vždy taký skromný? - Som skromný, pretože som bol tak vychovávaný, ale paradoxom je, že na ľudí vraj pôsobím arogantne a príliš sebaisto. Nemôžem však byť ku každému úprimný, otvorený, lebo ľudia to dokážu zneužiť. Tak ako každý, aj ja mám svoje problémy a neviem ich skrývať. Nedá sa vždy iba usmievať. Opačne je to pred kamerou. Diváci sa nechcú pozerať na zachmúreného, ale na zábavného moderátora a o to som sa vždy snažil. Mnoho obdivovateliek neodolá vašim zvodným modrým očiam. Aké máte s nimi skúsenosti? - Už nechcem, aby vychádzali články o tom, aké má Bruchala úžasné modré oči a biele zuby. To nie je meradlom hodnôt človeka, aj keď na druhej strane je to veľmi príjemné, že som ženám sympatický. Dávajú to najavo listami alebo e-mailami a priznám sa, že na niektoré som zareagoval. Súhlasil som aj v prípade, keď istý mladý muž chcel prekvapiť svoju priateľku a žiadal ma o stretnutie. Stali sa z nás dokonca dobrí priatelia, stretávame sa a chodievame spolu na dovolenky. Ale nedá sa reagovať na všetko a odpovedať každému. Pri ďakovaní ste nezabudli na svoju mamu. Mimochodom, povedali ste, že Eňa Vacvalová sa na ňu podobá. Bol to fór? - Výzorovo sa podobajú a pani Vacvalová mi ju veľmi pripomína. Keď som po TOM-ovi volal s maminou, veľmi plakala a s otcom boli na mňa hrdí. Odišli ste z Telerána a budete moderovať finančnú reláciu Zlaté vajce. Čo očakávate od projektu, ktorý vám ponúkli? - Urobím ľudí šťastných za peniaze iných. (smiech) Možno ma zato budú viacej milovať a nenávidieť zároveň, keď nevyhrajú. Mám rád emócie a kontakt s ľuďmi. Viem byť veľmi empatický, a tak sa obávam, že keď niekto vyhrá tri milióny, budem s ním plakať od šťastia. Máte predstavu, kam by ste to chceli v živote dotiahnuť? - Chcem robiť prácu, ktorá ma baví, a nie jednu. Moderujem, dabujem, hrám v absolventskom predstavení Platonov, s ktorým sme získali niekoľko ocenení na medzinárodných festivaloch. Rád by som pri divadle zostal a dúfam, že naň budem mať aj viacej času. Chcem mať istý príjem peňazí, aby som si udržal svoj štandard, ale vôbec netúžim po nereálnych veciach. Nechcem byť nikomu za nič zaviazaný, nemám rád pôžičky a úvery. Aj byt si kúpim až vtedy, keď naň budem mať peniaze. Vyštudovali ste herectvo. Prečo ste uplatnenie hľadali skôr v televízii ako v divadle? - Bol to prirodzený proces. Na vysokej škole som sa živil sám. Najskôr som začínal v automobilke, robil som klampiara, predavača, kopal som kanály na bratislavskej pešej zóne a dostal som sa aj k moderovaniu Telerána. Býval som na internáte, potreboval som peniaze a rodičia mi toľko prispievať nemohli. Vyštudoval som síce strednú ekonomickú školu, ale herectvo niekde vo mne „driemalo“. Najskôr som dva roky študoval v Banskej Bystrici herectvo a réžiu, potom už len herectvo v Bratislave u profesora Martina Hubu a Milky Vášáryovej. Pochopil som, že viacej túžim stáť na javisku, ako byť skrytý v zákulisí. Som šťastný, keď sa na mňa pozerá niekoľko desiatok očí aj napriek tomu, že mám strach, hrču v hrdle a stiahnutý žalúdok. Som rád, keď môžem niečo dobré ľuďom odovzdávať, či je to už na televíznej obrazovke alebo na divadelných doskách. Väčšiu časť detstva ste prežili v Banskej Bystrici. Ako si naň spomínate? - Bol som dosť aktívne dieťa a rodičom som narobil, ako sa hovorí, dosť „lopoty“. Nezabudnem na príhodu, keď sme so sesternicami spúšťali z kopca medzi ľudí narezané metrové guľatiny. Vôbec som si neuvedomil, že dole sú chaty. Keď sme začuli krik a rev, utekali sme na opačnú stranu lesa. Veľmi som sa bál, čo bude nasledovať. Neďaleko si môj brat niečo sekerkou osekával a všetci si mysleli, že to urobil on. A tak dostal bitku za mňa. Zopárkrát som rodičov aj oklamal, pretože som sa bál výprasku, ktorý nám z času na čas otec uštedril. Keď dolámal na mne všetky varechy z jarmoku, dostávali sme výchovné lekcie remeňom. A „schytal“ som to už aj ako 20-ročný, keď som domov prišiel po polnoci. Teraz som už u rodičov pečený-varený... (smiech) Ste citlivý človek a pri odovzdávaní TOM-a ste takmer plakali. Čo znamenajú pre vás city? - Za slzy sa nehanbím, často plačem. Najmä pri filmoch, či už v kine alebo doma. Pre mňa je to istý druh očisty, potrebujem takéto uvoľnenie. Neplačem len z nešťasia alebo zo zúfalstva, vtedy sa skôr zatnem. K slzám ma dojme aj pohľad na krásne veci. Niektorí by si mohli myslieť, že ste trochu zženštený... - Je to mylný názor, že muži neplačú. To nie je detinské, ani zženštené. Azda práve preto si niektorí myslia, že som gay. Keby tomu tak bolo, priznali by ste to, alebo by ste sa obávali diskriminácie či zatratenia zo strany verejnosti? - Túto otázku neriešim, lebo to nie je môj problém. Skôr ma trápi to, že Slováci vo všeobecnosti nevedia akceptovať niečo, čo je „nezvyčajné”. Mám na mysli hlavne rasovú diskrimináciu. Otvorili sme sa svetu, a tak si budeme musieť zvyknúť na to, že tu začnú žiť aj ľudia s inou farbou pleti a iným vierovyznaním, na aké sme zvyknutí. Choďte sa pozrieť do Paríža, kde vedľa seba žijú všetky typy ľudí a vedia sa akceptovať. Každá známa osobnosť si chráni súkromie, ale časom sa im to aj tak z ruky vyšmykne. Myslíte si, že vy si ho ustrážite? - Uvidíme, myslím si, že sa to dá. Ľudia síce bažia po senzáciách, ale nie každý život ňou musí byť. Nepatrím medzi tých, ktorí na verejnosti prepierajú svoje sexuálne zážitky, aby boli na titulných stránkach za každú cenu. Sex je krásna vec, ale patrí do spálne a tam má aj zostať. Raz ste Eurotelevízii prezradili, že za svojou láskou dokážete ísť aj na opačnú stranu zemegule, a to doslovne. Paríž síce tak ďaleko nie je, ale aj tam chodievate často a rád. Je to miesto vašich horúcich objatí? - Paríž je romantické mesto stvorené na lásku. Kde inde sa z nej tešiť, ak nie tam?
- Stretol som sa len s príjemnými reakciami, tešili sa spolu so mnou. Patrik Švajda, ktorý TOM-a získal už niekoľkokrát, povedal, že sa rád so mnou o tento pocit podelil. Postarali ste sa o najväčšiu senzáciu večera. Po prvý raz za osem rokov vyhral vašu kategóriu niekto iný, ako moderátor spravodajstva. Čomu pripisujete tento úspech? - Nikto to zrejme nečakal a bolo to naozaj prekvapenie aj pre mňa. Ani v kútiku duše som si nepripúšťal, že by som mohol vyhrať. Nepripravoval som si žiadnu ďakovnú reč, pretože keď si človek niečo vysníva, zvyčajne to skončí inak a potom je sklamaný. Ocenenie si veľmi vážim a verím, že som ho získal nie vďaka vizáži, ale predovšetkým za moderátorskú prácu. Ste vždy taký skromný? - Som skromný, pretože som bol tak vychovávaný, ale paradoxom je, že na ľudí vraj pôsobím arogantne a príliš sebaisto. Nemôžem však byť ku každému úprimný, otvorený, lebo ľudia to dokážu zneužiť. Tak ako každý, aj ja mám svoje problémy a neviem ich skrývať. Nedá sa vždy iba usmievať. Opačne je to pred kamerou. Diváci sa nechcú pozerať na zachmúreného, ale na zábavného moderátora a o to som sa vždy snažil. Mnoho obdivovateliek neodolá vašim zvodným modrým očiam. Aké máte s nimi skúsenosti? - Už nechcem, aby vychádzali články o tom, aké má Bruchala úžasné modré oči a biele zuby. To nie je meradlom hodnôt človeka, aj keď na druhej strane je to veľmi príjemné, že som ženám sympatický. Dávajú to najavo listami alebo e-mailami a priznám sa, že na niektoré som zareagoval. Súhlasil som aj v prípade, keď istý mladý muž chcel prekvapiť svoju priateľku a žiadal ma o stretnutie. Stali sa z nás dokonca dobrí priatelia, stretávame sa a chodievame spolu na dovolenky. Ale nedá sa reagovať na všetko a odpovedať každému. Pri ďakovaní ste nezabudli na svoju mamu. Mimochodom, povedali ste, že Eňa Vacvalová sa na ňu podobá. Bol to fór? - Výzorovo sa podobajú a pani Vacvalová mi ju veľmi pripomína. Keď som po TOM-ovi volal s maminou, veľmi plakala a s otcom boli na mňa hrdí. Odišli ste z Telerána a budete moderovať finančnú reláciu Zlaté vajce. Čo očakávate od projektu, ktorý vám ponúkli? - Urobím ľudí šťastných za peniaze iných. (smiech) Možno ma zato budú viacej milovať a nenávidieť zároveň, keď nevyhrajú. Mám rád emócie a kontakt s ľuďmi. Viem byť veľmi empatický, a tak sa obávam, že keď niekto vyhrá tri milióny, budem s ním plakať od šťastia. Máte predstavu, kam by ste to chceli v živote dotiahnuť? - Chcem robiť prácu, ktorá ma baví, a nie jednu. Moderujem, dabujem, hrám v absolventskom predstavení Platonov, s ktorým sme získali niekoľko ocenení na medzinárodných festivaloch. Rád by som pri divadle zostal a dúfam, že naň budem mať aj viacej času. Chcem mať istý príjem peňazí, aby som si udržal svoj štandard, ale vôbec netúžim po nereálnych veciach. Nechcem byť nikomu za nič zaviazaný, nemám rád pôžičky a úvery. Aj byt si kúpim až vtedy, keď naň budem mať peniaze. Vyštudovali ste herectvo. Prečo ste uplatnenie hľadali skôr v televízii ako v divadle? - Bol to prirodzený proces. Na vysokej škole som sa živil sám. Najskôr som začínal v automobilke, robil som klampiara, predavača, kopal som kanály na bratislavskej pešej zóne a dostal som sa aj k moderovaniu Telerána. Býval som na internáte, potreboval som peniaze a rodičia mi toľko prispievať nemohli. Vyštudoval som síce strednú ekonomickú školu, ale herectvo niekde vo mne „driemalo“. Najskôr som dva roky študoval v Banskej Bystrici herectvo a réžiu, potom už len herectvo v Bratislave u profesora Martina Hubu a Milky Vášáryovej. Pochopil som, že viacej túžim stáť na javisku, ako byť skrytý v zákulisí. Som šťastný, keď sa na mňa pozerá niekoľko desiatok očí aj napriek tomu, že mám strach, hrču v hrdle a stiahnutý žalúdok. Som rád, keď môžem niečo dobré ľuďom odovzdávať, či je to už na televíznej obrazovke alebo na divadelných doskách. Väčšiu časť detstva ste prežili v Banskej Bystrici. Ako si naň spomínate? - Bol som dosť aktívne dieťa a rodičom som narobil, ako sa hovorí, dosť „lopoty“. Nezabudnem na príhodu, keď sme so sesternicami spúšťali z kopca medzi ľudí narezané metrové guľatiny. Vôbec som si neuvedomil, že dole sú chaty. Keď sme začuli krik a rev, utekali sme na opačnú stranu lesa. Veľmi som sa bál, čo bude nasledovať. Neďaleko si môj brat niečo sekerkou osekával a všetci si mysleli, že to urobil on. A tak dostal bitku za mňa. Zopárkrát som rodičov aj oklamal, pretože som sa bál výprasku, ktorý nám z času na čas otec uštedril. Keď dolámal na mne všetky varechy z jarmoku, dostávali sme výchovné lekcie remeňom. A „schytal“ som to už aj ako 20-ročný, keď som domov prišiel po polnoci. Teraz som už u rodičov pečený-varený... (smiech) Ste citlivý človek a pri odovzdávaní TOM-a ste takmer plakali. Čo znamenajú pre vás city? - Za slzy sa nehanbím, často plačem. Najmä pri filmoch, či už v kine alebo doma. Pre mňa je to istý druh očisty, potrebujem takéto uvoľnenie. Neplačem len z nešťasia alebo zo zúfalstva, vtedy sa skôr zatnem. K slzám ma dojme aj pohľad na krásne veci. Niektorí by si mohli myslieť, že ste trochu zženštený... - Je to mylný názor, že muži neplačú. To nie je detinské, ani zženštené. Azda práve preto si niektorí myslia, že som gay. Keby tomu tak bolo, priznali by ste to, alebo by ste sa obávali diskriminácie či zatratenia zo strany verejnosti? - Túto otázku neriešim, lebo to nie je môj problém. Skôr ma trápi to, že Slováci vo všeobecnosti nevedia akceptovať niečo, čo je „nezvyčajné”. Mám na mysli hlavne rasovú diskrimináciu. Otvorili sme sa svetu, a tak si budeme musieť zvyknúť na to, že tu začnú žiť aj ľudia s inou farbou pleti a iným vierovyznaním, na aké sme zvyknutí. Choďte sa pozrieť do Paríža, kde vedľa seba žijú všetky typy ľudí a vedia sa akceptovať. Každá známa osobnosť si chráni súkromie, ale časom sa im to aj tak z ruky vyšmykne. Myslíte si, že vy si ho ustrážite? - Uvidíme, myslím si, že sa to dá. Ľudia síce bažia po senzáciách, ale nie každý život ňou musí byť. Nepatrím medzi tých, ktorí na verejnosti prepierajú svoje sexuálne zážitky, aby boli na titulných stránkach za každú cenu. Sex je krásna vec, ale patrí do spálne a tam má aj zostať. Raz ste Eurotelevízii prezradili, že za svojou láskou dokážete ísť aj na opačnú stranu zemegule, a to doslovne. Paríž síce tak ďaleko nie je, ale aj tam chodievate často a rád. Je to miesto vašich horúcich objatí? - Paríž je romantické mesto stvorené na lásku. Kde inde sa z nej tešiť, ak nie tam?
