Lucia s Júliusom Satinským a Jiřím Bartoškom na filmovom festivale v Karlových Varoch. (Zdroj: Nový Čas)
BRATISLAVA - V decembri uplynie päť rokov, ako zomrel komik a spisovateľ Július Satinský († 61). Jeho dcéra Lucia (21) exkluzívne pre Nový Čas napísala spomienkový seriál. V tretej časti spomína na otca od svojho útleho detstva až do dospelosti, keď si začala slávu svojho Tata uvedomovať.
Niekedy v čase, keď som začala chodiť do školy, som si začala uvedomovať, že s mojím Tatom nie je niečo v poriadku. Všetky deti sa naňho škerili a všímali si ho oveľa viac ako iných otcov. Najprv som sa preľakla, že je príliš tučný alebo čo, ale vysvitlo, že to všetko preto, že ho vídať v televízii, či počuť v rozhlase.
Čoraz častejšie sa ma kdekto vypytoval: „Ty si tá Satinského dcéra? A aké to je mať ho doma? U vás musí byť sranda čo?“ A ja som sa len usmievala. Tato bol jednoducho Tato, niekedy bol vtipný, inokedy, keď bolo za čo, nás vyhrešil, niekedy bol mrzutý, inokedy smutný, často veselý. Proste ako iní tatkovia. A to s tým, že ho spoznávali ľudia na ulici?
Nuž, keď je niekoho otec mäsiar alebo lekár, tiež ho spoznávajú jeho zákazníci či pacienti a deti v škole si na ich deti ukazujú: „Pozri, to je ten, ktorý má otca mäsiara, jedol si už jeho debrecínku?“ Alebo: „Aha, to je dcéra pána doktora, čo mame operoval slepák...“ A na mňa si zas ukazovali Tatovi diváci a poslucháči.
Tatovu slávu som si začala vychutnávať až v posledných rokoch jeho života, keď sme začali chodiť na filmový festival do Karlových Varov. To bolo pár dní v roku, ktoré sme si s Tatom užívali. Bývali sme v hoteli, dali sme sa fotografovať, chodili do najlepších reštaurácií a denne videli niekoľko filmov. Vždy to bol krásny zážitok, Tato ma predstavoval svojim známym. Ale po tých pár hektických dňoch sme sa vždy zhodli, že raz do roka stačí, a boli sme radi, že sa môžeme vrátiť do náručia pokojnej Dunajskej ulice.
Zajtra sa dozviete, čo Lucia po svojom otcovi zdedila.
Čoraz častejšie sa ma kdekto vypytoval: „Ty si tá Satinského dcéra? A aké to je mať ho doma? U vás musí byť sranda čo?“ A ja som sa len usmievala. Tato bol jednoducho Tato, niekedy bol vtipný, inokedy, keď bolo za čo, nás vyhrešil, niekedy bol mrzutý, inokedy smutný, často veselý. Proste ako iní tatkovia. A to s tým, že ho spoznávali ľudia na ulici?
Nuž, keď je niekoho otec mäsiar alebo lekár, tiež ho spoznávajú jeho zákazníci či pacienti a deti v škole si na ich deti ukazujú: „Pozri, to je ten, ktorý má otca mäsiara, jedol si už jeho debrecínku?“ Alebo: „Aha, to je dcéra pána doktora, čo mame operoval slepák...“ A na mňa si zas ukazovali Tatovi diváci a poslucháči.
Tatovu slávu som si začala vychutnávať až v posledných rokoch jeho života, keď sme začali chodiť na filmový festival do Karlových Varov. To bolo pár dní v roku, ktoré sme si s Tatom užívali. Bývali sme v hoteli, dali sme sa fotografovať, chodili do najlepších reštaurácií a denne videli niekoľko filmov. Vždy to bol krásny zážitok, Tato ma predstavoval svojim známym. Ale po tých pár hektických dňoch sme sa vždy zhodli, že raz do roka stačí, a boli sme radi, že sa môžeme vrátiť do náručia pokojnej Dunajskej ulice.
Listy z Onoho sveta
Lucia Satinská (21), dcéra zosnulého komika Júliusa Satinského, vydala nedávno knihu s názvom Listy z Onoho sveta. Ide o zbierku hercových fejtónov, doposiaľ knižne nepublikovaných, ktoré napísal v 90. rokoch. Nájdete v nej listy, ktoré Satinskému „akože“ posielali géniovia svetovej i slovenskej vedy a umenia.Zajtra sa dozviete, čo Lucia po svojom otcovi zdedila.
