Július Satinský a jeho dcéra Lucia boli správna dvojka.
BRATISLAVA - Onedlho uplynie päť rokov od smrti obľúbeného komika a spisovateľa Júliusa Satinského († 61). To, aký bol herec, vieme všetci. Ale to, aký bol otec a človek, vedia len jeho najbližší.
Lucia (21), jedna zo Satinského dcér, napísala exkluzívne pre Nový Čas spoveď, v ktorej spomína na svojho slávneho otca. Dnes vám prinášame jej prvú časť. Prečo Lucii nezabudnuteľný Tato tak veľmi chýba?
Ťažko človek uverí tomu, že v decembri uplynie už päť rokov od Tatovej smrti. Na jednej strane sa za tých päť rokov strašne veľa udialo – našla som novú sestru Júliu, zmaturovala som, študujem už tretí rok na vysokej škole – na druhej strane Tato z môjho života stále nemizne. Byt sme po jeho smrti priestorovo nemenili a tak je stále jeho súčasťou. Mne Tata najviac pripomína jeho knižnica. Ešte keď žil a bol zdravý, často mi hovorieval, že ju raz zdedím. Vtedy sa mi to zdalo strašne vzdialené.
Dnes často sedím v jeho knižnici a myslím na to, čo všetko som v nej s ním zažila. Ako ma tam učil rozprávať, ako mi spieval, ako sme sa hrali na školu, ako ma naučil hrať šach. Ako sme debatovali o svetovej politike, o Churchillovi a Margaret Thatcherovej, ako si močil nohy v lavóre, ako si lúpal jabĺčka a jedol s nimi Karičku... Málokto si vie predstaviť, koľko z jeho osobnosti a života tá knižnica skrýva.
Myslím, že mi na Tatovi chýbajú veci, ktoré chýbajú každému, ako jeho žlté šnúrky či montérky (na ktoré, mimochodom, mama dosť nadávala, ale uznajte, nenadávali by ste, keby v nich váš manžel šiel aj na audienciu k premiérovi?!), ale aj veci, o ktorých málokto vie, napríklad jeho poriadkumilovnosť. Samozrejme najviac mi chýba to, že sa s ním už nemôžem rozprávať. Našťastie som však nezostala sama a s Mamou a bratom Jankom si často predstavujeme, čo by na to či ono povedal. Vtipné je, že sa málokedy zhodneme. Tato mal asi pravdu, keď hovorieval: „Vy ste šiši rodina!“
Ťažko človek uverí tomu, že v decembri uplynie už päť rokov od Tatovej smrti. Na jednej strane sa za tých päť rokov strašne veľa udialo – našla som novú sestru Júliu, zmaturovala som, študujem už tretí rok na vysokej škole – na druhej strane Tato z môjho života stále nemizne. Byt sme po jeho smrti priestorovo nemenili a tak je stále jeho súčasťou. Mne Tata najviac pripomína jeho knižnica. Ešte keď žil a bol zdravý, často mi hovorieval, že ju raz zdedím. Vtedy sa mi to zdalo strašne vzdialené.
Dnes často sedím v jeho knižnici a myslím na to, čo všetko som v nej s ním zažila. Ako ma tam učil rozprávať, ako mi spieval, ako sme sa hrali na školu, ako ma naučil hrať šach. Ako sme debatovali o svetovej politike, o Churchillovi a Margaret Thatcherovej, ako si močil nohy v lavóre, ako si lúpal jabĺčka a jedol s nimi Karičku... Málokto si vie predstaviť, koľko z jeho osobnosti a života tá knižnica skrýva.
Myslím, že mi na Tatovi chýbajú veci, ktoré chýbajú každému, ako jeho žlté šnúrky či montérky (na ktoré, mimochodom, mama dosť nadávala, ale uznajte, nenadávali by ste, keby v nich váš manžel šiel aj na audienciu k premiérovi?!), ale aj veci, o ktorých málokto vie, napríklad jeho poriadkumilovnosť. Samozrejme najviac mi chýba to, že sa s ním už nemôžem rozprávať. Našťastie som však nezostala sama a s Mamou a bratom Jankom si často predstavujeme, čo by na to či ono povedal. Vtipné je, že sa málokedy zhodneme. Tato mal asi pravdu, keď hovorieval: „Vy ste šiši rodina!“
