Herec trávi väčšinu dňa na gauči.
BRATISLAVA - Naposledy bol medzi ľuďmi v septembri minulého roka. Nechce svetu ukázať svoju bolesť a trápenie. Nestojí o ľútosť.
Len s ťažkosťami vyjde
na priedomie, trápia ho závraty a choroby... A tak sa
legendárny herec Elo Romančík (84) radšej uzatvára
do samoty svojho rodinného domu.
V domčeku - v ťažko prístupnom teréne na bratislavskej Kolibe - žije umelec už temer štyridsať rokov. Odkázaný je len na pomoc svojej manželky Zlatice a stráži ho poľovný pes Tari. Väčšiu časť dňa trávi na gauči v pracovni. Do spoločnosti ani medzi ľudí už nechodí...
„Nechcem sa ukazovať v takom stave. Nebol by na mňa pekný pohľad,“ priznáva so smútkom v hlase Elo Romančík. „Stále mám problémy s krvným tlakom, občas mi je na odpadnutie a navyše ledva chodím,“ netají zdravotné problémy, ktoré umelca neraz privádzajú k pochmúrnym myšlienkam: „Mám pocit clivoty a bezmocnosti. Ešteže existujú telefóny, takže sa môžem aspoň občas pozhovárať, napríklad s kolegami. Naposledy som volal s Lacom Chudíkom. Vždy pritom obaja trochu pookrejeme.“
Staručkého - len s ťažkosťami chodiaceho herca mohli jeho fanúšikovia zazrieť ostatný raz pred rokom. „Áno, vtedy som si bol prevziať ocenenie mestskej časti Nové Mesto. Prišli po mňa dvaja mocní chlapi, odniesli ma do auta, odviezli na ceremoniál a potom i nazad domov,“ opisuje Romančík komplikovaný presun spôsobený jeho zdravotnými ťažkosťami.
To bol aj dôvod, prečo sa nezúčastnil ani na otvorení novej budovy SND. A tak veľmi po tom túžil... „Mrzí ma, že som nemohol ísť. No niečo tam zo mňa predsa len bolo - obrazy slávnych hercov, ktoré som sám maľoval, zdobia priestory divadla,“ pochvaľuje si Romančík. Medzi vravou sa neraz odmlčí, dlho rozmýšľa, hovorí pomaly, ale rozvážne.
Známy partizánsky veliteľ Pavol Gabaj z filmu Kapitán Dabač si dnes rád zaspomína na svoju bohatú hereckú minulosť. Veď má na čo. Rodák z Ružomberka začínal s herectvom v martinskom divadle a v roku 1956 prišiel do Činohry SND v Bratislave. Stvárnil desiatky filmových a divadelných postáv.
„Ostatnýkrát som bol na javisku pred dvoma rokmi, keď ma zavolali na výjazd s predstavením Na skle maľované, kde som účinkoval 23 rokov,“ poznamenáva umelec, ktorého v roku 1922 pokrstil sám Andrej Hlinka a v detstve ho volali Milan. O jeho slávne meno Elo sa postarala učiteľka, keď ho prihlasovala do recitačnej súťaže...
Boj sa končí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Previerka lásky (1956), Kapitán Dabač (1959), Dom na rázcestí (1959), Na pochode sa vždy nespieva (1960), Pokorené rieky (1961), Volanie démonov (1967), Kamarátka Šuška (1977), Smrť šitá na mieru (1979), Pomocník (1981), Skleníková Venuša (1985), Šiesta veta (1986).
O najsmutnejšom okamihu v živote Ela Romančíka a jeho vzťahu s rodinou čítajte v pondelkovom vydaní Nového Času.
V domčeku - v ťažko prístupnom teréne na bratislavskej Kolibe - žije umelec už temer štyridsať rokov. Odkázaný je len na pomoc svojej manželky Zlatice a stráži ho poľovný pes Tari. Väčšiu časť dňa trávi na gauči v pracovni. Do spoločnosti ani medzi ľudí už nechodí...
„Nechcem sa ukazovať v takom stave. Nebol by na mňa pekný pohľad,“ priznáva so smútkom v hlase Elo Romančík. „Stále mám problémy s krvným tlakom, občas mi je na odpadnutie a navyše ledva chodím,“ netají zdravotné problémy, ktoré umelca neraz privádzajú k pochmúrnym myšlienkam: „Mám pocit clivoty a bezmocnosti. Ešteže existujú telefóny, takže sa môžem aspoň občas pozhovárať, napríklad s kolegami. Naposledy som volal s Lacom Chudíkom. Vždy pritom obaja trochu pookrejeme.“
Staručkého - len s ťažkosťami chodiaceho herca mohli jeho fanúšikovia zazrieť ostatný raz pred rokom. „Áno, vtedy som si bol prevziať ocenenie mestskej časti Nové Mesto. Prišli po mňa dvaja mocní chlapi, odniesli ma do auta, odviezli na ceremoniál a potom i nazad domov,“ opisuje Romančík komplikovaný presun spôsobený jeho zdravotnými ťažkosťami.
To bol aj dôvod, prečo sa nezúčastnil ani na otvorení novej budovy SND. A tak veľmi po tom túžil... „Mrzí ma, že som nemohol ísť. No niečo tam zo mňa predsa len bolo - obrazy slávnych hercov, ktoré som sám maľoval, zdobia priestory divadla,“ pochvaľuje si Romančík. Medzi vravou sa neraz odmlčí, dlho rozmýšľa, hovorí pomaly, ale rozvážne.
Známy partizánsky veliteľ Pavol Gabaj z filmu Kapitán Dabač si dnes rád zaspomína na svoju bohatú hereckú minulosť. Veď má na čo. Rodák z Ružomberka začínal s herectvom v martinskom divadle a v roku 1956 prišiel do Činohry SND v Bratislave. Stvárnil desiatky filmových a divadelných postáv.
„Ostatnýkrát som bol na javisku pred dvoma rokmi, keď ma zavolali na výjazd s predstavením Na skle maľované, kde som účinkoval 23 rokov,“ poznamenáva umelec, ktorého v roku 1922 pokrstil sám Andrej Hlinka a v detstve ho volali Milan. O jeho slávne meno Elo sa postarala učiteľka, keď ho prihlasovala do recitačnej súťaže...
Romančík vo filme
Boj sa končí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Previerka lásky (1956), Kapitán Dabač (1959), Dom na rázcestí (1959), Na pochode sa vždy nespieva (1960), Pokorené rieky (1961), Volanie démonov (1967), Kamarátka Šuška (1977), Smrť šitá na mieru (1979), Pomocník (1981), Skleníková Venuša (1985), Šiesta veta (1986).
O najsmutnejšom okamihu v živote Ela Romančíka a jeho vzťahu s rodinou čítajte v pondelkovom vydaní Nového Času.
