BRATISLAVA - Všetku bolesť chcel zvládnuť predovšetkým so svojimi blízkymi. Obľúbený herec Marián Zednikovič (+55) poskytoval posledné mesiace informácie len sporadicky. Mlčal, bojoval a naďalej hrával v milovanom divadle.
Týždenníku Život však v polovici marca predsa len poskytol otvorenú spoveď O ťažkej chorobe, liečbe aj ďalších snoch. Nikto vtedy netušil, že pôjde o posledný rozhovor. Ponúkame vám jeho skrátenú verziu.
Vyzerá to tak, že si užívate život plnými dúškami a využívate všetky možnosti, ktoré vám ponúka...
- Celý svoj život žijem naplno. Milujem život, veľmi mám rád deti, zrejme aj preto som bol kedysi zvolený za kráľa detí. Keby pri mne doma behala malá suknička, zbláznil by som sa od šťastia. Nedá mi, aby som nechytil dieťa za ručičku či nepoštípal do ritky. Možno keby som žil v Amerike, už sedím. Na ulici deti oslovujem, kývam im. Našťastie sa nikdy nerozplačú. Dokonca som si niekedy požičiaval deti kolegov. Obľúbená bola napríklad Kristínka Farkašová.
Vychutnávať si manželstvo v dvadsiatich troch, keď má človek malé dieťa, a v päťdesiatich štyroch, keď sú už deti dospelé, je zrejme veľký rozdiel...
- Pre mňa je v prvom rade dôležité, aby malo manželstvo v sebe humor. Chcem žiť vo veselosti. Je to manželstvo, v ktorom je pokoj a pohoda. Teším sa, že sa môžem o niekoho starať, pripraviť mu zázemie, zbytočne sa nestresovať. Mám v živote motiváciu. Rád jej kupujem kvety, šaty, chodíme spolu do kina, na výstavy. Užívame si jeden druhého. Snažíme sa, aby naše spolužitie bolo pestré. Robíme si predĺžené víkendy v zahraničí. Cez Vianoce sme boli na lyžovačke v Taliansku, najbližšie by som chcel ísť opäť do Londýna.
Vyzerá to tak, že manželka pri vás stojí v dobrom i v zlom. Je vám najväčšou oporou i v momentálnom období, keď musíte zápasiť s chorobou...
- Je rozhodne mojou najväčšou oporou. Neviem si predstaviť iného človeka po svojom boku. Ona komunikuje s lekármi, má to všetko v rukách. Prvé príznaky sa objavili pred dvoma rokmi, keď sme boli na dovolenke na Malorke. Sedel som na terase, mimovoľne som sa chytil tváre, krku a v oblasti mandlí som zacítil niečo tvrdšie. Myslel som, že mi napuchla mandľa, nevenoval som tomu pozornosť. Opuch zmizol a ja som to vyhodil z hlavy. O mesiac sa objavil na druhej strane. Začalo mi to už celé napúchať. Už som vedel, o čo ide. Nepotreboval som na to lekára. Nastal strach a návštevu ambulancie som oddialil.
Viac sa dočítate v pondelňajšom vydaní Nového Času.
Prečítajte si rozhovor s Mariánom Zednikovičom, ktorý v marci poskytol týždenníku Život >>
