USA – Nekontrolovateľná túžba konzumovať ľudské mäso sa zvyčajne považuje za znak šialenstva. Autori novej štúdie však naznačujú, že kanibalistické nutkania môžu byť v skutočnosti vyvolané aj inými faktormi. Bližšie sa pozreli na Wendigo psychózu, ktorá desí ľudí po celom svete.
Výskumníci vo svojej štúdii publikovanej v časopise Cureus odhalili, ako môžu kultúrne podmienky, výchova a iné vplyvy súvisieť s kanibalizmom. Zdôraznili pritom Wendigo psychózu, ktorá je rozšírená medzi niektorými indiánskymi komunitami. „Wendigo psychóza je fascinujúci a záhadný syndróm viazaný na kultúru zakorenený v mytológiách algonkiánskych kmeňov, najmä tých v severných oblastiach Severnej Ameriky,“ píšu autori.
Korisťou môžu byť aj blízki rodinní príslušníci
Tento fenomén je poznačený ohromujúcou vierou a klamom, že jednotlivci sa premieňajú na Wendigov, zlomyseľných duchov poháňaných neukojiteľnou túžbou po ľudskom tele. Wendigo má podobu vysokej, vychudnutej postavy vyžarujúcej zápach rozkladajúceho sa mäsa s ohnivými očami a srdcom z ľadu. Jednotlivci, ktorí trpia Wendigo psychózou, začínajú veriť, že sú posadnutí Wendigom, čo vedie k zvýšenej úrovni paranoje a násilným halucináciám.
„Ďalej sa u postihnutých môže vyvinúť alarmujúci posun vo vnímaní, keď sa na ostatných, dokonca aj na blízkych rodinných príslušníkov, pozerajú ako na potenciálnu korisť,“ vysvetľujú autori. „Akonáhle skonzumujú ľudské mäso, transformácia na Wendigo sa považuje za úplnú a nezvratnú,“ dodávajú. Hoci prípady tejto maniakálnej poruchy sú zriedkavé, historické záznamy staré 300 dokazujú, že nie sú žiadnou novinkou. Príkladom je muž, ktorý zabil a zjedol svojich príbuzných počas hladomoru v roku 1786.
Wendigo ako obranný mechanizmus
Výskumníci tvrdia, že Wendigo psychóza by mohla predstavovať kultúrne relevantný psychologický obranný mechanizmus pochádzajúci z algonquijskej mytológie. Tieto kmene pochádzajúce z Kanady žili v krutých zimách plných hladomoru. V extrémnych scenároch pre nich mohol byť kanibalizmus nevyhnutnosťou a existencia mýtu o Wendigovi im mohla poskytnúť nástroj na dištancovanie sa od svojich nevysloviteľných činov.
Inými slovami, kanibalizmus a nepriamo aj Wendigo psychóza sa môže stať maladaptívnou a individualistickou stratégiou prežitia v časoch extrémneho nedostatku, kde viera v premenu na Wendiga slúži ako východisko na vyjadrenie vnútorného utrpenia. Pri analýze psychologickej funkcie mýtu experti vysvetľujú, že nenásytný apetít Wendiga odzrkadľuje zúfalstvo, ktoré sa objavuje uprostred nedostatku, zatiaľ čo jeho premena z človeka na monštruóznu entitu znamená riziko straty ľudskosti v hrozných situáciách.
V tomto prípade nie je prekvapujúce, že Wendigo psychóza a kanibalizmus boli historicky rozšírenejšie v obdobiach extrémneho hladomoru. Našťastie stabilnejší prísun potravy a lepšia psychiatrická liečba v modernej dobe Wendiga takmer úplne zlikvidovali.
