TORONTO - Podľa výskumu kanadských vedcov môže spôsob, akým ľudia pri počúvaní pohybujú očami, poukazovať na skoré príznaky straty sluchu. Výsledky ich experimentovania zverejnené v časopise Journal of Neuroscience totiž naznačujú, že intenzita tohto pohybu odráža snahu človeka sústrediť sa na počúvanie.
Keď lekár vyšetruje pacientov s problémom sluchu, zvyčajne pomocou audiometrie testuje ich uši. Hlasitosť, pri ktorej po prvý raz vnímajú čistý tón, sa nazýva prah sluchu. V prípade, že je táto hranica príliš vysoká, môže to poukazovať na potrebu používania načúvacích prístrojov. Problémom tohto testu je však skutočnosť, že zaznamená stratu sluchu približne desať až dvadsať rokov po tom, ako sa objavia prvé príznaky.
Vedci z Univerzity v Toronte a Rotmanovho výskumného inštitútu v Kanade však objavili potenciálne lepší spôsob, ako odhaliť poruchu sluchu oveľa skôr. Psychológ Eric Cui a kognitívny neurológ Björn Herrmann pozorným sledovaním očí účastníkov ich štúdie totiž identifikovali varovný signál problémov so sluchom. Predchádzajúce štúdie priniesli dôkazy o tom, že oči sa nepohybujú tak často, keď ľudia usilovne premýšľajú. Napríklad, keď si niekto testuje pamäť, pohyby jeho očí majú tendenciu spomaliť sa, ako keby sledoval bod v priestore. Cui a Herrmann dokázali, že to platí aj pre oči poslucháčov, ktorí vynakladajú zvýšené úsilie na počúvanie.
Ich výskum zahŕňal tri experimenty, v ktorých mladí dospelí so zdravým sluchom počúvali zvuky s pohodlnou hlasitosťou, zatiaľ čo ich brady spočívali pred počítačovou obrazovkou. Počas pokusov boli zaznamenané zreničky a pohyby očí. V prvom experimente počúvalo 26 účastníkov zvuky reči striedané s nezmyselným bľabotaním. Po každom kole absolvovali rýchly test porozumenia vypočutého textu. Počas nahrávania ľudskej reči bola obrazovka pred účastníkmi buď prázdna, alebo zobrazovala pevný štvorec. Pohyby ich očí sa znížili pri najnáročnejších podmienkach počúvania a toto zníženie súviselo s lepším porozumením reči. V druhom experimente 22 účastníkov počúvalo nahraté záznamy krátkych viet, pričom sledovali bodku, ktorá sa náhodne pohybovala po obrazovke. Opäť prebehol test počúvania s porozumením a výsledky opäť poukázali na to, že pohyby očí sa znížili v okamihu, keď vznikli náročnejšie podmienky na počúvanie.
Posledný experiment sa uskutočnil medzi 23 účastníkmi, ktorí si vypočuli dva zhruba jedenásťminútové príbehy z podcastu The Moth. Jeden z nich bol zakódovaný a jeho scény boli vyrozprávané mimo poradia. Druhý bol rozprávaný v poradí, ale rušili ho zvuky ľudského bľabotania, ktoré mali rôznu hlasitosť, aby sa príbeh počúval raz ľahšie a inokedy ťažšie. Na obrazovke sa pred účastníkmi zobrazovalo šestnásť bodov, ktoré sa náhodne pohybovali počas príbehov. Potom nasledoval test porozumenia. Počas zakódovaného príbehu sa oči poslucháčov pohybovali viac ako pri počúvaní nerušeného príbehu. Táto skutočnosť je v súlade s hypotézou, že jednotlivci počas počúvania nezrozumiteľného príbehu nepremýšľajú kognitívne. Nerušený príbeh bol poznačený ľudskou rečou, čiže vznikla situácia, pri ktorej sa napríklad snažíme vypočuť si rozhovor v rušnej reštaurácii. Účastníci experimentu teda museli vynaložiť väčšie úsilie, aby počuli, čo sa hovorí. V jednoduchšom scenári, kde bol hluk v pozadí tichší, sa ich oči pohybovali viac. Keď však bola úloha náročnejšia, zostali nehybné.
Vo všetkých troch experimentoch vypovedalo rozšírenie alebo stiahnutie zreničiek účastníka len málo o tom, ako rozumie počúvanému textu. Navyše to, čo sa zobrazovalo na obrazovke, malo len malý vplyv na pohyb jeho očí. Zistenia teda naznačujú, že pohyby očí môžu odrážať skutočnosť, ako veľmi sa človek snaží počúvať. Náročné počúvanie, samozrejme, nie je vždy spôsobené poruchou sluchu, ale môže byť jedným z prvých príznakov, že človek má problémy. "Z klinického hľadiska je určite potrebné preskúmať, či pohyby očí poukazujú na námahu pri počúvaní aj u starších dospelých, pretože práve pre túto populáciu môže byť náš nový prístup najužitočnejší," povedal Herrmann. Vedci okrem toho plánujú preskúmať, či pohyby očí naznačujú zníženú námahu pri počúvaní, keď používajú jednotlivci načúvacie prístroje, pretože by to mohlo pomôcť posúdiť, do akej miery sú pre nich prospešné.
