LONDÝN - Korene legendárneho príbehu o zelených deťoch z Woolpitu siahajú do 12. storočia. Doteraz je opradený rôznymi špekuláciami, fámami a nevysvetliteľnými skutočnosťami. Ak by bol pravdivý, poukazoval by na kruté zanedbávanie detí a devastáciu spôsobenú vojnovým konfliktom.
Príbeh zelených detí z mestečka Woolpit v anglickom grófstve Suffolk je opísaný v dvoch historických kronikách, ale ani jedna z nich nie je z prvej ruky. Zároveň sa líšia detaily oboch správ. Podľa opisov sa odohral niekedy za vlády kráľa Štefana (1135 až 1154) alebo kráľa Henricha II (1154 až 1189). Prvú z nich napísal anglický historik Viliam z Newburghu vo svojom diele Historia rerum Anglicarum (1196 - 1998). Autorom druhej podrobnej správy je anglický kronikár Ralph z Coggeshallu, ktorý ju zahrnul do diela Chronicon Anglicanum (1200-99).
Boli zvláštne oblečené a hovorili neznámym jazykom
Legenda sa začína zhruba v roku 1150, čiže v období anglických dejín označovanom ako "Anarchia". Išlo o devätnásť rokov trvajúcu občiansku vojnu vyvolanú ženským následníkom trónu, ktorého zvrhol mužský príbuzný. Dej sa odohráva v starobylej dedine Woolpit, čo v preklade znamená "jama na chytanie vlkov". Jej názov nie je náhodný, naozaj sa tam totiž takáto jama nachádzala. Pri žatve na poliach v jej blízkosti narazili dedinčania jedného dňa na dve malé deti. Dievča a chlapec mali na sebe zvláštne oblečenie, hovorili neznámym jazykom a ich pokožka mala jasno zelenú farbu. Dvojicu odviedli do domu zemana sira Richarda de Calne, kde im ponúkli jedlo, ktoré ale odmietli. Napriek tomu, že im dávali rôznu stravu, deti niekoľko dní nič nezjedli až do chvíle, kým nenarazili na zelené fazuľky v Calneovej záhrade. Hneď si ich natrhali a surové zjedli. Dlhé mesiace prežívali len na zelenej fazuli, no nakoniec dostali chuť aj na chlieb. U zemana sa postupne preorientovali na vyváženejšiu stravu a ich zelená koža začala miznúť.
Niektoré svedectvá tvrdia, že chlapec zomrel krátko po krste. Naznačuje to na súvislosť medzi týmito dvoma udalosťami, ale ani tá nie je podložená faktami. Podľa iných teórií chlapec zomrel ešte pred krstom či dokonca krátko po nájdení. Ako dievča rástlo, naučilo sa po anglicky a bolo schopné vyrozprávať príbeh o tom, odkiaľ ona a jej brat prišli. "Sme obyvatelia krajiny svätého Martina, ktorý sa teší zvláštnej úcte," povedalo. Jeho domov bol vraj úplne odlišný od Anglicka napriek tomu, že tiež bolo kresťansky založené a boli tam kostoly. "Nevieme o tom, ako sme sa sem dostali. Pamätám si len toľko, že v istý deň, keď sme pásli otcove stáda na poliach, začuli sme veľký hluk, aký teraz bežne počujeme v kostole svätého Edmunda, keď sa rozozvučia zvony. A kým sme ho s obdivom počúvali, zrazu sme boli akoby uchvátení a ocitli sme sa medzi vami na poliach, kde ste kosili," priblížila dievčina.
Ocitli sa na dne vlčej jamy
Deti sa vraj potom vybrali do jaskyne za zvukom zvonov a skončili vo Woolpite. Iný zdroj uvádza, že nasledovali svoje stádo do jaskýň, zostali dezorientované, povráva sa aj to, že deti počuli hlasný zvuk a zrazu sa ocitli na dne vlčej jamy. "Slnko nevychádza nad našimi krajanmi, naša krajina je málo rozveselená jeho lúčmi, sme spokojní so súmrakom, ktorý u vás predchádza východu slnka alebo nasleduje po jeho západe. Okrem toho vidno istú svetlú krajinu, ktorá nie je ďaleko od našej a oddeľuje ju od nej veľmi veľká rieka," opísali svoj domov. Dievčina tvrdila, že táto krajina je pod zemou a všetci obyvatelia majú rovnakú zelenú pokožku. Potom ešte dlho pracovala u zemana a údajne prijala meno Agnes Barreová. Neskôr sa vydala za arcidiakona Richarda Barreho z neďalekého mesta King's Lynn. Mala údajne jedno dieťa, ale opäť to nie je doložené faktami.
Napriek tomu, že stále nie je jasné, či je niečo z tohto príbehu pravdivé, existuje niekoľko pravdepodobných teórií o pôvode detí a ich zelenej pokožke. Mohli byť napríklad potomkami flámskych prisťahovalcov. Do neďalekého Fornham St. Martin ich prišlo v priebehu 12. storočia niekoľko. Toto mesto oddeľovala od Woolpitu rieka Lark, a práve to by mohla byť rieka, ktorú spomínalo dievča. Za vlády kráľa Henricha II. v bitke o Fornham zahynulo mnoho flámskych prisťahovalcov. Podľa tejto teórie mohli deti vo vojne osirieť a ak zostali v lese samé, trpeli podvýživou a ochoreli. To by vysvetľovalo, prečo hovorili nezrozumiteľným jazykom. Mohlo totiž ísť o holandčinu a ich nezvyčajné oblečenie mohlo byť v skutočnosti flámske. Útočisko mohli súrodenci nájsť v neďalekom Thetfordskom lese, kde sa vďaka hustému porastu mohlo zdať, že je stále súmrak. Ak by vstúpili do jednej z mnohých podzemných banských chodieb v tejto oblasti, mohli sa ocitnúť práve vo Woolpite.
Prečo bola ich koža zelená?
Nevynechajme však najzvláštnejšiu časť príbehu - ich zelenú pokožku. Hoci je to nezvyčajné, v skutočnosti existuje niekoľko faktorov, ktoré môžu spôsobiť zelenanie kože. Ide o hypochrómnu anémiu, známu aj ako chloróza alebo zelená choroba. Spôsobená je ťažkou podvýživou, ktorá ovplyvňuje farbu červených krviniek a pokožka získava zelený odtieň. Túto teóriu podporuje skutočnosť, že deťom sa vrátila prirodzená farba pokožky po tom, ako začali konzumovať vyváženú stravu. O niečo nepríjemnejšou príčinou zazelenania pokožky by mohla byť otrava arzénom. V príbehu sa špekuluje nad tým, že kým boli deti pod dozorom grófa z Norfolku, mohli byť otrávené a ponechané v lese neďaleko hranice Norfolku a Susfolku, kde mali zomrieť.
Najneuveriteľnejšia teória je tá o mimozemšťanoch. Niektorí vzali slovné spojenie "malí zelení mužíčkovia" až príliš doslovne a tvrdia, že dievčenské rozprávanie o ich domove znie ako z iného sveta. V knihe Anatómia melanchólie od Roberta Burtona z roku 1621 sa uvádza, že deti spadli z neba. Duncan Lunan podporil túto teóriu v článku v časopise Analog v roku 1996. O domove detí hovorí ako o planéte, ktorá je uväznená na synchrónnej obežnej dráhe okolo svojho slnka, takže je možné obývať len úzku súmračnú zónu vtesnanú medzi horúci a zamrznutý povrch. Zdanlivé vynorenie sa detí zvnútra jamy alebo jaskyne spolu s interpretáciou slov dievčatka podnietilo špekulácie, že pochádzajú z podzemného sveta. Legenda o Agarthe opisuje starobylú ríšu, ktorá existuje v jadre Zeme. Napriek tomu, že príbeh je čisto špekulatívny, zelené deti z Woolpitu inšpirovali nespočetné množstvo románov, básní a divadelných hier, ktoré obstáli v skúške času a pretrvali viac ako osem storočí.