TOKIO - Je to už viac ako sto rokov, no správy o tých, ktorí prežili plavbu Titanicu, ľudí stále fascinujú. Japonský pasažier Masabumi Hosono rozhodne nepatril medzi tých, ktorých oslavovala verejnosť po tom, ako prežil námornú katastrofu. Byrokrat bol, naopak, vystavený verejnej hanbe za to, že sa na zaoceánskom parníku neutopil.
Dodnes zostáva potopenie Titanicu jednou z najfascinujúcejších udalostí v histórii námorných katastrof. Čo však ľudí fascinuje ešte viac, sú strhujúce príbehy tých, ktorí prežili, dokonca aj také smutné, ako ten Masabumiho Hosona. Vtedy 42-ročný japonský byrokrat pred vyplávaním parníka pracoval v Rusku ako zástupca rady pre železnice na japonskom ministerstve dopravy, informovali noviny Japan Times. Potom sa ale rozhodol vrátiť domov a nalodil sa na Titanic v anglickom Southamptone.
Svoju šancu prežiť nepremrhal
Bol pasažierom druhej triedy a bol považovaný za jediného japonského cestovateľa na palube. V chladný večer 14. apríla 1912 však loď narazila do ľadovca. Hosono bol pripravený zomrieť, no potom mu dôstojník oznámil, že na záchrannom člne je miesto. Podľa jeho správy o katastrofe, ktorú napísal na záchrannej lodi RMS Carpathia krátko po potopení a ktorú jeho rodina verejne zdieľala v roku 1997, ho zobudilo klopanie na dvere jeho kajuty. Keďže však Masabumiho považovali za cudzinca, poslali ho do dolnej paluby, preč od záchranných člnov.
Počas príprav na svoje posledné chvíle sa vyskytla šanca prežiť, keď námorník nakladajúci záchranný čln povedal, že sú k dispozícii dve voľné miesta. Jeden muž využil príležitosť a vykročil vpred. Hosono spočiatku váhal. "Ja sám som bol ponorený do pustatiny pri myšlienke, že už nebudem môcť vidieť svoju milovanú manželku a deti, pretože pre mňa neexistovalo iné riešenie, ako zdieľať rovnaký osud ako Titanic," napísal v liste adresovanom svojej žene po lodnom nešťastí. Napokon sa rozhodol nastúpiť do záchranného člna. Stal sa tak jedným zo 700 preživších Titanicu, pričom 1500 zahynulo.
Desiatky rokov trpel za to, že prežil
Na rozdiel od Violet Jessopovej, letušky, ktorá prežila potopenie Titanicu, alebo "Nepotopiteľnej" Molly Brownovej, Hosona v jeho rodnej krajine nečakalo vrelé privítanie. Stretol sa s tvrdou kritikou japonskej tlače, ktorá odsudzovala mužov, ktorí zbabelo prežili a chválila statočnosť tých, ktorí zomreli. Podľa Metropolis Japan bol kritizovaný za to, že nedodržal zásadu "ženy a deti na prvom mieste" a vyhol sa čestnej smrti. Preto bol následne vystavený tomu, čo Japonci označujú ako "mura hachibu", čiže sociálnemu ostrakizmu.
Masabumi v roku 1914 prišiel podľa agentúry AP o prácu. Napriek tomu, že sa mu neskôr podarilo znovu sa zamestnať na čiastočný úväzok, stigma ho sprevádzala po zvyšok jeho života. Žil v tichej hanbe ako samotár až do svojej smrti v roku 1939. Dokonca aj potom bola v jeho dome zakázaná zmienka o Titanicu. Poníženie okolo Hosonovho prežitia pretrvávalo až do 90. rokov 20. storočia, kedy ho ešte viac zosilnila negatívna publicita japonských médií v dôsledku filmu Titanic od Jamesa Camerona.
Všetko zmenila jeho správa
V roku 1997 Hosonovi potomkovia zverejnili jeho spisy o posledných hodinách Titanicu, čím mu navrátili stratenú česť. Boli v rozpore s inými správami v tom čase, ktoré si ho mýlili s iným Ázijčanom na inom záchrannom člne, ktorý bol obvinený z nehanebného konania. Ukázalo sa, že Masabumi pomohol veslovať záchranný čln preč od potápajúcej sa lode, čím zachránil spolucestujúcich. Toto zistenie ukázalo Hosona v inom svetle a vrátilo mu dôveryhodnosť, povedal pre AP Matt Taylor, americký výskumník, ktorý študoval Hosonove spisy. Jeho správa sa dodnes považuje za jednu z najpodrobnejších spomienok na to, čo sa stalo na palube lode uprostred paniky.
