BRATISLAVA - Martin Navrátil, spoluzakladateľ cestovateľského portálu Travelistan, sa prednedávnom vrátil z úspešnej expedície na južnom póle. Cesta v desiatkach stupňov pod nulou, zato s batožinou ťažkou desiatky kilogramov, trvala 47 dní. Omrzliny v tejto oblasti hrozili každý deň. No napriek všetkým nástrahám to bol zážitok na celý život.
Travelistan vznikol v roku 2015 ako cestovateľský blog s radami ohľadom exotických destinácií. Dnes je z neho populárny portál ponúkajúci rôzne služby pre slovenských cestovateľov. Jeho spoluzakladateľ Martin Navrátil ako druhý Slovák v histórii navštívil južný pól. Topkám prezradil detaily z expedície v mrazivej Antarktíde.
Ako prebieha príprava na expedíciu na južný pól?
Prípravy na južný pól prebiehali v niekoľkých fázach. Fyzická, psychická a materiálna. Najdlhšia bola fyzická, ktorá zahrňovala hlavne navodzovanie diskomfortu pri veľkej záťaži. Psychická príprava bola bez odbornej pomoci, keďže tu sa človek musí viac-menej pripraviť na kruté mrazy a predstaviť si všetky tie aspekty. Materiálna bola najkratšia aj vďaka tomu, že už mám veľa vecí z predchádzajúcich výprav na Sibír, Čukotku či Kamčatku.
Prečo ste túžili vidieť južný pól?
Asi odpoviem tak klasicky podľa slávneho výroku "Lebo tam je". Ale teraz vážne. Južný pól som mal dlho v merku, ale reálne som začal nad ním rozmýšľať, keď sme boli na výprave pri prechode cez Beringovu úžinu. Vtedy som si povedal, že by som to mal skúsiť. Ono človek ide na južný pól až vtedy, keď získa polárne skúsenosti, bez nich to nejde. Kto by išiel na južný pól spôsobom ako ja, čiže bez skúseností, je veľká pravdepodobnosť, že expedíciu nedokončí.
Čo si človek musí obliecť v mrazoch viac ako - 30 stupňov Celzia?
Keď sme šliapali, mali sme na sebe väčšinou dve až tri vrstvy plus ľahkú bundu, ktorú neprefúkalo (ak len trochu prefúkalo, hrozili omrzliny). Nad fotkami, ktoré som zverejnil na Instagrame, sa ľudia pozastavovali nad tým, že som oblečený veľmi naľahko. Keď sme sa hýbali a ťahali sane, pekne sme sa zahriali aj zapotili. Ak sme však zastali, do minúty som si musel obliecť kvalitnú páperovú bundu. Naše tempo nesmelo byť príliš rýchle, lebo keby sme sa veľmi spotili, tak by sa pot zmenil na ľad a pri -40 stupňoch by sme razom prechladli. Čiže bolo treba veľmi vnímavo hodnotiť všetky aspekty počasia, tempa, vetra atď.
Čo všetko ste si museli so sebou zbaliť?
Výpravy do polárnych oblastí si vyžadujú veľmi dôkladnú prípravu nielen po fyzickej a psychickej stránke. Musíte sa zamerať aj na kvalitné odevy. Tu nejde len o poriadnu páperovú bundu či rukavice. Počas cesty musíte veľmi pozorne sledovať počasie a rýchlo pridávať či uberať vrstvy oblečenia. To, čo platilo včera, dnes nemusí platiť a zajtra to bude určite inak. Nikdy si nemôžete povedať, že sa v tom už vyznáte a nič vás neprekvapí. Niekoľkokrát za deň sa nám stalo, že vietor, ktorý do nás udieral zľava, sa obrátil proti našim chrbtom. Musel som teda zmeniť taktiku vrstvenia odevu. Nikdy som nečakal na prestávku, radšej som si ihneď vymenil veci. Niekedy som si pripadal ako v počítačovej hre, kde musím rýchlo reagovať na vzniknutú situáciu. Ak by som sa ale pomýlil, namiesto počítačovej straty života by som v realite mohol vyfasovať omrzlinu. A verte, že omrzliny tu hrozili každý deň. Zlé na nich bolo, že sa neohlasovali nijakou bolesťou. Jednoducho prišli a ťažko sa liečili. Preto som rád, že som dostal nielen cenné rady od Nórov, ktorí patria medzi svetovú polárnu špičku, ale aj ruskú školu, ktorá je v mnohom zvláštna, ale reálna. Ruská škola ma naučila kombinovať a byť kreatívnejší.
Vysoké mrazy sú pre ľudské telo veľmi vyčerpávajúce, ako vyzerala vaša strava?
Počas dňa sme spálili okolo 8000 kalórií. Stravu sme si niesli, pozostávala z raňajok - jedli sme ovsenú kašu, ktorú sme zaliali vriacou vodou. Počas dňa sme sa zastavovali v hodinových intervaloch a jedli čokoládu, sušené ovocie, rôzne výživové tyčinky a podobne, čo nám dodávalo energiu. Na večeru sme mávali dehydrovanú stravu, ktorú sme zaliali vriacou vodou a instantnú polievku. K tomu syr a saláma. Voda bola všade okolo nás v podobe snehu a ľadu. Takže keď sme postavili stan, nakopali sme si sneh a ten roztopili. A teraz si predstavte, že pijete vodu, ktorá má vyše milión rokov.
Ako prebieha hygiena v takýchto extrémnych podmienkach?
Tam, kde sme kempovali, sme si vykopali jamu a vykonali všetko potrebné. V noci sme všetci mali fľaše, do ktorých sme sa vymočili. V polárnej noci sa ti vážne nechce ísť na záchod. Od stupňa 89 sme už vykonávali veľkú potrebu do vrecúšok. Je to všeobecné nariadenie. Samozrejme, sprcha tam nebola, a preto sme mali hygienické vreckovky, ktoré sme roztopili a ako-tak sa poutierali. Základom je podpazušie, nohy, rozkrok a sem-tam tvár. A jasné, mal som pocit, že už smrdím ako opičí pavilón v pekinskej zoo.
Ako ste spomenuli, expedícia v takejto oblasti vyžaduje nielen mimoriadne fyzické, ale aj psychické schopnosti. Ako ste to zvládali po psychickej stránke?
Mojou veľkou výhodou je, že takéto expedície som už neraz zažil a viem, ako na nich pracuje moja hlava. Ak by sem niekto prišiel z našej civilizácie len tak, po chvíli sa zblázni. Dôvod? Vysvetlím na situácii, ktorú sme zažili len nedávno na Slovensku. Keď udrela korona v plnej sile a my sme museli ostať zavretí doma, prvý týždeň sme sa možno tešili. Lenže po pár dňoch nám chýbali všetky tie krásne činnosti, na ktoré sme boli zvyknutí. Nejeden z nás sa začal nudiť a nevedel, čo so sebou. Začali sme frflať, sťažovať sa, obviňovali sme všetkých a všetko. A teraz si predstavte, že by ste nemali ani mobil, knihu, Netflix či televíziu. Boli by ste len vy a vaša hlava.
S tým ste už ale skúsenosti v minulosti mali.
Presne to som zažil pred pár rokmi počas dvojmesačnej plavby cez Atlantik popri Antarktíde. Musel som sa naučiť narábať so svojimi pocitmi. Vtedy mi pomohli príbehy od prvých polárnikov, ktorí dobýjali tento biely kontinent. Boli pár rokov mimo domova a nemali správy od svojich blízkych. Práve Nóri prišli na to, že treba nejakú pravidelnosť, že treba zamestnať hlavu. Preto som si počas korony vytvoril presný harmonogram činností, ktoré som dodržiaval. Neváľal som sa len tak na gauči. A niečo podobné som spravil aj počas expedície. Aby som to nemal ľahké, odmietol som si zobrať hudbu a knihy, ktoré tak milujem. Chcel som prežívať pocity prvých polárnikov. S čím bojovali? Ako to celé zvládli v tom agresívnom prostredí?
Nejdem sa hrať na hrdinu. Priznám sa hneď na začiatku, že v prvých dňoch som mal v hlave pretlak myšlienok, ktoré bojovali o moju pozornosť. Nevedel som sa sústrediť na jednu vec. Bol som z toho unavený. Dokonca som zúril sám na seba, prečo som si nezobral hudbu. V tie dni sa mi aj horšie šliapalo. Našťastie som to na siedmy či desiaty deň prekonal a už som sa sústreďoval nielen na výkon, ale aj na tému, ktorú som si vybral na konkrétny deň. Postupne som preberal v hlave všetky otázky, ktoré som mal pred cestou ohľadom vzťahov, biznisu, kamarátov a podobne. Sem-tam som to prekryl peknými spomienkami z bývalých ciest, na rodinu a podobne. Od tohto momentu, keď bola hlava zamestnaná jasnou témou, sa mi išlo skvele. Vôbec som nemyslel na to, že už chcem byť na póle, zakázal som si premýšľať nad ďalšími cestami. Veď to poznáte. Sme niekde na ceste a už plánujeme ďalšie. Lenže ja som tu a potrebujem sa sústrediť na výkon, ktorý je predo mnou.
Mali ste nejaké rituály, ktoré vám pomáhali?
Prijal som radu od Nórky Kathinky, ktorá bola naším lídrom. "Vieš, prečo sme my Nóri takí úspešní v polárnych oblastiach?" spýtala sa. "Každý deň začneme smiechom!" Preto sme si každé ráno povedali: "Ďalší nádherný deň pred nami!" Bolo jedno, či svietilo slnko alebo fúkal silný vietor, jednoducho sme si to nahlas povedali. Nie, nie som ezoterik, som klasický chlap z východnej Európy, ktorý je šťastný, keď je šťastný a keď ho niečo hnevá, tak aj tak vyzerá. Odmietal som prekrývať svoje pocity nejakým výrokom. Ale skúsil som a ono to fungovalo. Hlava dostala pozitívny signál a nakoniec išla ako dobre namazaný stroj. Až vtedy možno pochopíte, že bez psychiky to nejde.
Čo vám najviac chýbalo z bežného každodenného života?
Sprcha, pečivo, domáca strava a moji blízki.
S kým ste na expedícii boli a poznali ste sa už predtým?
Boli sme trojčlenná medzinárodná expedícia. Rob z Anglicka, Kathinka z Nórska, ktorá bola líderkou, a ja. Spoznali sme sa až v Punta Arenas v Chile.
Čo vás na celej expedícii prekvapilo najviac?
Myslel som si, že ma tá neskutočná rovina jemne ubije, ale nestalo sa to a každý deň som si krásne užil. Z toho som asi najviac prekvapený.
Absolvovali by ste expedíciu na južný pól znovu?
Áno, ale už inou trasou. V hlave niečo mám a trošku ma pošteklil aj kamarát Paľo Barabáš, ktorý len tak nadhodil, či neskúsim prejsť od pobrežia k pobrežiu cez pól.
