VARŠAVA - Skupina židovských vedcov a lekárov zbierala pred 80 rokmi vo varšavskom gete údaje o svojich hladujúcich pacientoch. Chceli, aby sa svet dozvedel o nacistických zverstvách a aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo. Následky nedostatku potravy zaznamenali v knihe "Madie de Famine" (Hladomor: Klinický výskum hladomoru vo Varšavskom gete v roku 1942).
Počas niekoľkých mesiacov po invázii do Poľska v roku 1939 vytvorili nacistické jednotky neslávne známe varšavské geto. Na mieste s rozlohou asi 3,5 štvorcového kilometra tu žilo vyše 400-tisíc Židov, inormuje portál The Conversation. Nemci vo Varšave dostávali denný prídel asi 2600 kalórií. Lekári v gete však odhadli, že Židia konzumovali v priemere len asi 800 kalórií denne, aj to len v kombinácii prídelu a pašovania. Bolo to menej ako tretina priemernej energetickej hodnoty pre dospelého muža. Dobrovoľníci štúdie z roku 1942 konzumovali denne dvakrát toľko kalórií ako uväznení Židia v gete.
Keď nacisti založili varšavské geto, otvorili v ňom dve nemocnice, jednu pre dospelých Židov a druhú pre židovské deti. Nemocniciam bolo umožnené pokračovať v liečbe pacientov akýmikoľvek prostriedkami, ale Židia vo všeobecnosti nemohli robiť žiadny výskum. Napriek tomu sa skupine židovských lekárov podarilo od februára 1942 tajne zhromažďovať údaje o väzniteľoch. Dokázali tak sledovať mnoho aspektov hladovania.
Nacistické sily 22. júla 1942 vtrhli do geta a zničili nemocnice a ďalšie dôležité budovy. Pacienti a niektorí lekári boli zabití priamo počas tohto masakru. Preživších následne deportovali do plynových komôr. Ich výskum, vzorky aj analýzy boli zničené. Niektorým sa však predsa len podarilo prežiť a začali zhromažďovať údaje do jednej knihy. V tej sa neskôr ukázalo, že od hladu alebo na vážne choroby zomrelo ďalších stotisíc Židov.
Výskum sa podarilo zachrániť
Lekárom sa podarilo prepašovať svoj vzácny výskum z geta k istému sympatizantovi, ktorý ho pochoval na cintoríne varšavskej nemocnice. O necelý rok neskôr boli takmer všetci z 23 autorov knihy mŕtvi. Hneď po vojne bol rukopis vykopaný a odovzdaný jednému z mála žijúcich autorov, doktorovi Emilovi Apfelbaumovi a Americkému spoločnému distribučnému výboru vo Varšave, charitatívnej organizácii, ktorej hlavným účelom bolo v tom čase pomáhať preživším Židom.
Spoločnými silami sa im podarilo spraviť ešte posledné úpravy a napokon vytlačili šesť zachovaných článkov. Zviazali ich do zväzku spolu s fotografiami z geta. Apfelbaum zomrel na následky utrpenia z geta, len pár mesiacov pred finálnou tlačou. V rokoch 1948 a 1949 Americký spoločný distribučný výbor vydal tisíc kópií tejto knihy vo francúzskom preklade do nemocníc, lekárskych fakúlt, knižníc a univerzít po celých Spojených štátoch.
Kľúčom bola energia
Výskum z varšavského geta, založený na pozorovaniach tisícok úmrtí v dôsledku nedostatku jedla, poskytuje pohľad na biologickú progresiu hladovania, ktorému vedci postupne začínajú rozumieť. Mnohí obyvatelia, ktorí zomreli od hladu, neboli chorí. Výskumníci z geta zaznamenali viacero prípadov skorbutu (nedostatok vitamínu C), slepoty (nedostatok vitamínu A) alebo krivice (nedostatok vitamínu D).
Všimli si však výrazné mäknutie kostí, telo ťažila zásoba minerálov. "Keď lekári poskytli podvyživeným väzňom cukor, ich energeticky vyhladované bunky ho rýchlo absorbovali. To naznačuje, že jediným najdôležitejším faktorom pri hladovaní je energia," uvádza autor článku, emeritný profesor výživy a medicíny na Tufts University v Massachusetts. V dôsledku skúseností z varšavského geta definovali Ženevské konvencie úmyselné hromadné hladovanie ako zločin, ktorý ešte viac posilnila rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN z roku 2018. Napriek tomu tento neľudský aspekt vojny pretrváva dodnes.
