LONDÝN - Pre niektorých ľudí je život v dodávke životným štýlom a vyjadrujú tak postoj k hodnotám a životu. V mnohých prípadoch však ide o nevyhnutnosť, reakciu na narastajúcu bytovú krízu a bolestivý dopad súčasnej pandémie.
V Británii neexistuje žiadny oficiálny štatistický údaj, podľa ktorého by bolo možné presne určiť, koľko ľudí žije aktuálne v dodávkach. V decembri 2018 charitatívna organizácia Crisis odhadovala, že v tejto ostrovnej krajine žije v autách, stanoch alebo prostriedkoch hromadnej dopravy 12 000 osôb, čo je dvojnásobne viac ako v roku 2012. Túto nelichotivú situáciu v súčasnosti navyše zhoršuje dopad pandémie. „Je absolútne neprijateľné, že ľudia sú nútení žiť vo svojich vozidlách len preto, lebo nemajú kam ísť, iba do ulíc,“ uviedol šéf organizácie Jon Sparkes. O strastiach, ale aj radostiach života sa rozrozprávali tí, pre ktorých sa život na kolesách stal každodennou realitou.
Hudobné festivaly dostali červenú a Stef nemal na bývanie
Pre Stefa (29) mal život v dodávke dokonalý zmysel. Neustále bol na cestách, cestoval na z jedného hudobného festivalu na ďalší a nadšencov ponúkal svojou domácou pizzou. Čoskoro našetril dosť peňazí a kúpil si ojazdený LDV Convoy. Presťahoval sa doň v decembri 2019, ale začiatkom roka 2020 sa začala pandémia, prišiel lockdown a hudobné festivaly dostali červenú. Stef nemal dosť peňazí, aby si prenajal nejaké bývanie. Má úver a na živobytie mu zostáva 490 libier (560 eur) mesačne. „Polovica z toho ide na údržbu a poistenie dodávky. Takže veľa mi nezostane,“ vysvetľuje. Možno už predtým sníval o živote v dodávke, ale teraz je to jediná jeho možnosť. LDV nahradil v marci veľkým ojazdeným Mercedesom typu Sprinter Luton. Nemá tečúcu vodu a s praním mu pomáhajú priatelia. „Mám pár nádob plných vody a vystačím si s tým,“ hovorí. „Dodávka nemá toaletu a ani sprchu, takže využívam verejné zariadenia a niekedy je to skutočne ťažké. Telocvične sú zatvorené, takže sa musím sprchovať na čerpacích staniciach.“
Má to však aj isté výhody. „Dostal som príležitosť nebyť uviaznutý v mestách a tráviť čas v prírode.“ Ale pri jeho rozprávaní je ťažké nedôjsť k záveru, že negatíva prevažujú nad pozitívami. Do minulej zimy si už nemohol dovoliť palivo na vykurovanie svojej dodávky, pretože mu to zvýšilo náklady v prepočte o ďalšie dve alebo tri eurá na noc. Nakoniec bol nútený hľadať si jedlo v kontajneroch pred supermarketmi. „Niekedy nájdem chlieb, trochu mäsa, cestoviny. Ale iba ak nezamkli kontajnery a nenaliali na ne bielidlo. Robia to preto, aby ľuďom zabránili otvárať kontajnery, čo je podľa mňa ohavné.“
Stef je srdečný samotár a zvykol si žiť sám so sebou. Rovnako ako ostatní ľudia s podobným osudom, aj on si váži svoje súkromie a požiadal, aby zostalo jeho priezvisko v anonymite. A mal už nejaký kontakt s políciou? „Nie, fakt nie. Došlo k niekoľkým kontrolám, ale naozaj ma to príliš neobťažovalo.“ Priťahuje vraj pozornosť, ale nemyslí si, že by to malo niečo spoločné s dodávkou. „Som tmavý a napoly singapurský Číňan a vyzerám ako z Blízkeho východu.“
Väčšinu dní sa venuje stolárstvu a výrobe nábytku. Spolu so svojím šéfom festivalovej cateringovej spoločnosti s tým začali ako s koníčkom a dúfajú, že sa z toho stane obchod. „Zatiaľ je to však iba niečo na využitie času, ale nie zdroj príjmu.“ To, čo skutočne potrebujú, je dostať sa späť do festivalového tempa. Keď vypukla pandémia, bol by sa smial nad tým, keby mu niekto povedal, že bude z neho bezdomovec. „Je to pre mňa trochu neznáma oblasť. Môj život mi celkom vyhovuje a prispôsobil som sa v rámci možností, ktoré mám. V skutočnosti som sa nedostal k charitatívnym organizáciám bez domova, pretože viem, že sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc oveľa viac ako ja. Takí, čo nemajú ani vozidlo, v ktorom by žili.“
Jeremy si život v dodávke pochvaľuje
Jeremy Flynn (46) ukazuje vo svojej dodávke manželskú posteľ, sporák, chladničku s mrazničkou, riad, pár skriniek, počítač a gitaru. Potom si spomenie na svoje cenné vlastníctvo - okuliare na virtuálnu realitu. Nasťahoval sa do svojej dodávky, aby ušetril peniaze a unikol z každodenného kolotoča. „Môžem uniknúť realite, keď si nasadím tie okuliare.“
Muž hovorí, že si celý život pripadal ako mzdový otrok. Mal päť detí, rozviedol sa a neustále pracoval. „Každý deň práca, jedlo, spánok. Chodil som do práce, len aby som mohol platiť nájom.“ Dva roky trávil voľný čas doma sledovaním videí ľudí, ktorí žili v dodávkach a hovoril svojim deťom, že urobí to isté. Začal v prenájme prístavby domu staršieho páru. Potom okolo Vianoc 2019 pár zomrel, Flynnovi sa podarilo ušetriť 2 000 libier a mal možnosť žiť v ďalšom prenájme. Položil si otázku, prečo splácať hypotéku niekoho iného a radšej minul 1 500 libier (1700 eur) na 18-ročný Peugeot Boxer a nasťahoval sa doň. Pre tento krok sa rozhodol zhruba na začiatku pandémie. Nakoniec ani neodcestoval z Christchurch v Dorsete a zostal na parkovisku hneď pri ceste.
Čítajte aj: VIDEO Turistka provokovala medveďa v národnom parku: Odborníci varujú, toto nikdy nerobte!
Hovorí však, že jeho život sa zmenil: žiadne finančné starosti, žiadne problémy a nový pocit slobody. Rozpráva o tom, ako sa s jeho priateľmi stretáva raz týždenne v krčme a každý stoná nad svojím údelom. On však nemá starosti, stále pracuje v tlačiarni ako predtým, privyrába si ako osobný tréner a zatiaľ čo iní riešia pandémiu, on spokojne oddychuje. A čo jeho deti? „Myslia si, že som sa zbláznil. Mysleli si predtým, že je blázon? Áno, mysleli. Nič sa nezmenilo.“
Jednou z najoslobodzujúcejších vecí je vraj fakt, že nemá veľa majetku. „Teraz som položil svoju tašku na sedadlo spolujazdca a idem.“ Veľa ľudí zrejme predpokladá, že je v kríze a zúfalo sa snaží nájsť si miesto na prenájom, ale nie je to tak. Jeremy hovorí, že ak by vyhral v lotérii, kúpil by si trochu väčšiu dodávku.
Sarah sa vzdala práce kvôli chorej matke, nakoniec z domu utiekla
Sarah (nie je to jej skutočné meno) si vraj nikdy nepredstavovala, že by nakoniec žila v dodávke. Žije na severe Anglicka, má 50 rokov a po ukončení vzťahu žila istý čas na ulici. Mnoho rokov mala prácu v manažmente. „Nebol to najlepší plat, ale mohla som si dovoliť z toho žiť,“ hovorí. Potom jej matka ochorela a potrebovala celodennú starostlivosť. Preto sa vzdala svojej práce a nasťahovala sa k nej. Niektorým príbuzným sa to však nepáčilo, vyhrážali sa jej a vyháňali ju z domu. „Neustále od mamy pýtali peniaze. Opakovala som jej, že to nemôže robiť a nakoniec to dopadlo zle.“ Napadli ju a zbili a ona utiekla z matkinho domu. Krátko na to jej matka zomrela a Sarah si to vyčítala. „Stále ju nechávali samu a ona spadla z invalidného vozíka, pretože nebola pripútaná.“
Pred dvoma rokmi vzala svoje úspory a odišla do svojej 14-ročnej dodávky Ford Transit. Milovala ju a v minulosti v nej občas prespávala na jednodňových výletoch, takže si ju spájala so slobodou a dobrými časmi. Ale zrazu to bol jej domov a ona zistila, že jednoducho nie je vybavená na bývanie. Mestskému zastupiteľstvu oznámila, že bola fyzicky týraná a vyhrážajú sa jej a potrebuje sociálne bývanie. Poslanci jej odpovedali, že bude zaradená na koniec zoznamu a pri troche šťastia bude čakať tri roky. Ponúkli jej sociálnu ubytovňu, čo bolo pre ňu ešte horšie ako život v dodávke. „Bola som tam terčom sexuálnych poznámok, všetci boli závislí.“
Nasťahovala sa späť do dodávky a žila bez vody, toalety a elektriny. „Bolo to strašné. Spávala som oblečená v spacáku s paplónom a stále mi bolo chladno. V lete to bol často druhý extrém a bolo tam pekelne horúco.“ Svoje deti a vnúčatá nevidela dva roky, pretože nechcela, aby poznali realitu jej situácie. Pokiaľ ide o starých priateľov, považovala za príliš ponižujúce, aby im povedala o svojej situácii a tak jednoducho zmizla z ich života. „Nikdy som si nemyslela, že v mojom veku budem musieť žiť takto.“ Sarah sa pokúsila nájsť si prácu, ale nebola v takom stave, aby sa mohla prezentovať na pohovoroch. „Ľudia ma posielajú hľadať si prácu, ale nemôžem ísť do práce, keď smrdím a nemôžem sa osprchovať a obliecť, pretože nemám vhodné oblečenie.“
Bývanie v dodávke je často nebezpečné. Z času na čas musí odháňať nechcených votrelcov, dokonca má aj bejzbalovú palicu. „Keď niekto búcha, snažím sa presvedčiť ho, že som silný chlap.“ Nakoniec toho bolo príliš a pokúsila sa siahnuť si na život. „Zastavil ma nejaký milý pán, ktorý videl, že som vystresovaná. Prehovoril ma.“ Po piatich mesiacoch života v odstavných pruhoch vedľa ciest mala šťastie. Otec jej priateľa jej ponúkol, aby odstavila dodávku na jeho ceste a dovolil jej osprchovať sa každé ráno v dome. Keď sa vlani na jar krajina uzavrela, priateľ jej povedal, že by sa mohla presťahovať do jeho bytu, v ktorom zostala minulý rok. Vie však, že sa bude musieť čoskoro vysťahovať a krajina sa teraz zmieta v panike. „Načo som platila systému celé tie roky? Aby som takto dopadla?“
