RÍM - Pred 1700 rokmi, v roku 321, zaviedol rímsky cisár Konštantín Veľký nedeľný pracovný pokoj ako zákonnú povinnosť, motivovanú nábožensky. Konštantín sa totiž obrátil na kresťanskú vieru a na siedmy deň v týždni potom pre množstvo povolaní prácu obmedzil a sudcom, obchodníkom a mestskému obyvateľstvu ju vyslovene zakázal.
Cieľom zákazu práce bolo umožniť ľuďom priblížiť sa k Bohu a zdokonaľovať v súlade s ideami kresťanstva samého seba prostredníctvom spoločnej nedeľnej bohoslužby. Od doby Konštantína tak určoval život kresťanského sveta rytmus pracovného týždňa a sviatkov. Pravidelným dňom odpočinku, zaisteného až na výnimky aj tým najchudobnejším, bola nedeľa a na tejto skutočnosti sa po mnoho storočí nemenilo nič. Viacdenný víkend je výdobytok modernej doby pomerne nedávneho dáta.
Raní kresťania označovali nedeľu za "deň Pána", "dies dominica", a tento termín prešiel do všetkých románskych jazykov. V slovanských jazykoch je termín "nedeľa" bezpochyby kresťanského pôvodu, v ruštine sa ale významovo preniesol na celé obdobie "od nedele do nedele", teda na týždeň, zatiaľ čo deň odpočinku získal ešte expresívnejší kresťanský názov "voskreseňje" (vzkriesenie). Starí Gréci a Rimania nazývali svoje dni podľa planét a táto metóda zostala aj v germánskych jazykoch, kde tiež najvýznamnejší deň v týždni patril najväčšiemu z bohov - Slnku (Sunday, Sonntag).
Vykonávanie fyzickej práce v nedeľu bolo už od neskorej antiky drasticky trestané. Podľa ustanovení Narbonnského koncilu z roku 589 musel v takom prípade pristihnutý slobodný človek zaplatiť pokutu piatich zlatých a nevoľník zniesť sto rán bičom. Cirkev sa tak silno priblížila prísnym predpisom židovstva k dodržiavaniu sabatu, hoci ich Ježiš výslovne odmietal, ako poukazujú niektorí bohosloveckí odborníci. Až v novoveku začala katolícka cirkev stavať do popredia opäť to, čo pre prvých kresťanov bolo jadrom ich požiadavky na nedeľu bez prácu - spoločnú bohoslužbu.
