USA - Tento týždeň sme si pripomenuli 51. výročie pristátia človeka na Mesiaci. Ide o udalosť, ktorú za uplynulé polstoročie ovenčilo množstvo konšpiračných teórií. Misia Apollo 11 oslovila v priebehu uplynulých rokov aj viacerých spisovateľov, ktorí či už horšie alebo lepšie, zdokumentovali tento dôležitý medzník sovietsko–amerického vesmírneho súperenia. Jedným z nich je aj James Donovan, ktorý v knihe v knihe Shoot For the Moon odhaľuje príbehy členov najznámejšej vesmírnej posádky.
Misia Apollo 11 splnila 20. júla 1969 svoj cieľ a jej posádka pristála na Mesiaci, čím sa ukončili "vesmírne preteky" medzi ZSSR a USA. Túto udalosť sprevádzala pamätná veta, že ide o "jeden malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre ľudstvo", ktorou sa dychtivým pozemšťanom sediacim pri televíznych obrazovkách prihovoril Neil Armstrong ako prvý človek na Mesiaci a po 19 minútach sa k nemu pridal ďalší člen misie Buzz Aldrin.
Desať vecí, ktoré neviete o Neilovi Armstrongovi: Takúto hudbu počúval počas letu na Mesiac
Keď sa potom šťastne vrátili domov, stali sa veľkými hrdinami, získali prezidentskú medailu slobody a vydali sa na svetové turné po 38. krajinách. Len pri presune cez New York a potom Chicago lemovalo ulice týchto dvoch miest viac ako šesť miliónov fanúšikov.
Žiarlivosť a súperenie?
Podľa Jima Donovana, ktorý je autorom knihy Shoot For the Moon, však celú misiu sprevádzala silná žiarlivosť a súperenie dvoch členov posádky, pretože Buzz Aldrin zúfalo túžil po tom, aby to bol práve on, kto vystúpi na povrch Mesiaca, ako prvý. Úpenlivo o to bojoval aj so svojím otcom Edwinom Aldrinom Snr.
„Budúci astronauti a ich manželky boli vydesení z myšlienky, že ich vedľa neho usadia počas oficiálnych stretnutí, pretože bol schopný celé hodiny opisovať orbitálnu mechaniku,“ uvádza autor knihy. Aldrin, ktorý si myslel, že dokáže telepaticky komunikovať, si vraj vďaka svojej zručnosti v dokovaní dvoch vesmírnych lodí, získal prezývku Dr. Rendezvous.
„Spolu s Armstrongom strávili stovky hodín postávaním vedľa seba v simulátore lunárneho modulu ako aj v tom skutočnom. Pauzy medzi nácvikmi trávili vysedávaním na polici. Iné posádky Apolla simulujúce podobné manévre sa počas prestávok rozprávali a žartovali, ale títo dvaja komunikovali minimálne a inštruktori si niekedy mysleli, že spia.“
Vo februári v roku 1969, čiže krátko pred misiou najvyšší predstaviteľ NASA tvrdil, že to bude práve Aldrin, kto vystúpi na Mesiac ako prvý, ale o deväť dní neskôr programový manažér Apollo Sam Phillips vyhlásil, že "rozhodnutie nebolo prijaté".
Buzz však už medzitým všetko oznámil Neilovi a reakciu svojho kolegu opísal tak, že "asi minútu alebo aj dlhšie sa tváril, že nerozumie a potom s chladom, ktorý u neho nikdy predtým nevidel, vyslovil, že ide o historické rozhodnutie a on nevylučuje možnosť, že nakoniec bude prvý práve on".
Aldrin vraj neskôr tlačil na to, aby mu ukázali konečné plány misie. „Loboval v zákulisí a nakoniec zistil, že prvý pôjde Neil, pretože mal vyšší služobný vek a neskôr to bolo formálne oznámené aj na tlačovej konferencii NASA.“
A hoci si Aldrin na verejnosti užíval slávu, podľa jeho manželky Joan bol zničený. Autor knihy o ňom uvádza, že bol "vynikajúci odborník, ale problémový". Napriek napätiu medzi dvomi členmi posádky bola misia Apollo 11 obrovským úspechom a splneným snom prezidenta Johna F. Kennedyho.
Existovalo osemnásť plánov, ak by sa niečo pokazilo
Za slávnym okamihom bolo však aj množstvo strašidelných plánov, ktoré by boli realizované, ak by sa niečo pokazilo. „Pristátie na Mesiaci bolo ešte nebezpečnejšie, ako dokázali pripustiť v centrále riadenia. Keď primitívny počítač Apollo Guidance Computer s pamäťou iba 72 kB a rýchlosťou spracovania miliónkrát pomalšou ako je súčasný priemerný smartfón začal vo výške 12 200 metrov signalizovať poplach, vyžadovalo to neuveriteľnú zručnosť zo strany riadiacich pracovníkov, aby nezrušili celú misiu,“ píše autor knihy. A keďže išlo o prvé pristátie na povrchu Mesiaca, museli sa vypracovať plány pre každú možnosť, vrátane tej najtragickejšej.
Keď sa hlavné plavidlo Columbia priblížilo k Mesiacu, Armstrong a Aldrin pristáli na Mesiaci v module Eagle. Po odobratí vzoriek trávili obaja nejaký čas na jeho povrchu a ak by sa niečo pokazilo, existovalo až 18 rôznych naplánovaných možností a jeden z nich bol skutočne hrozný. Ak by sa totiž obom astronautom niečo stalo, ich kolega Collins by sa musel vrátiť späť na Zem bez toho, aby sa mohol pokúsiť pomôcť im.
„Astronautovi nebolo do reči po tom, ako počul, že by tam musel nechať kolegov buď mŕtvych, alebo krúžiacich dookola a čakajúcich na smrť. Dokonca si nechával poznámkový blok so všetkými núdzovými postupmi pripnutý na svojom vesmírnom obleku a povedal, že „z takýchto možností sa tvoria nočné mory.“
Časom sa priznal, že sa potil ako nervózna nevesta, kým čakal na nadviazanie kontaktu s Armstrongom a Aldrinom. Bol si istý, že keby sa musel vrátiť na Zem sám, bol by poznačený do konca života.
NASA, ktorá pracovala aj s rôznymi verziami možných katastrof, dokonca oslovila autora príhovorov Williama Safira, aby pripravil prejav, ktorý by bol použitý v prípade naplnenia toho najhoršieho scenára. Uviedol v ňom, že "osud nariadil, aby muži, ktorí išli na Mesiac pozorovať pokoj, nakoniec na ňom zostali odpočívať v pokoji".
Autor knihy Donovan si spomína aj na to, ako sa mu Aldrin priznal, že keď sa pripravoval na opustenie lunárneho modulu, aby sa pripojil k Armstrongovi, omylom odlomil istič, čo bolo naozaj veľmi vážne. Ak totiž nebol zapnutý, výstupový motor nemohol byť aktivovaný. „Povedal mi, že to bol kus čierneho plastu a že nasledujúce ráno použil pero, aby zatlačil zvyšnú časť ističa späť. Bez jeho sfunkčnenia by sa určite naplnili najhoršie obavy Michaela Collinsa.“
