GDYŇA - Najväčšiu námornú katastrofu všetkých čias neprežilo v roku 1945 okolo 9400 osôb, čo je asi šesťkrát viac obetí, než si vyžiadalo o 33 rokov skôr stroskotanie Titanicu. Niekdajšiu nacistickú pýchu, loď Wilhelm Gustloff, potopili sovietske torpéda. Na cestu sa na nej pred 75 rokmi, 30. januára 1945, nalodilo z poľského prístavu Gdyňa do nemeckého Kielu viac ako 10 000 ľudí, z ktorých mnohí našli smrť v ľadových vodách Baltického mora.
Príbeh lodného obra o výtlaku 25 000 ton sa začal písať v júli 1937, keď vyplával z dokov ako vlajková loď "flotily mieru" (Kraft durch Freude). Výletný parník mal pôvodne niesť Hitlerovo meno, ale po zavraždení Gustloffa v roku 1936 bol na vodcovo želanie pomenovaný práve po ňom. Gustloff sa mal stať loďou snov a nástrojom zábavy pre nemeckých pracujúcich. Parník bol dlhý 208 a vysoký 56 metrov. Na jeho desať palúb sa vošlo 417 mužov posádky a 1465 pasažierov. Tí mali k dispozícii plavecký bazén, sedem barov, tančiareň, knižnicu, zimnú záhradu, hudobnú sálu i palubné kino.
Výletnú kariéru Gustloffu ukončilo vypuknutie druhej svetovej vojny, keď sa stal nemocničnou loďou a zásoboval vojská v Nórsku. Na jeseň 1940 zakotvil pri gdaňskej prístavnej hrádzi a slúžil ako plávajúca kasáreň. Do januára 1945, keď bol zapojený do evakuácie na záchranu utečencov z východných krajín pred blížiacou sa Červenou armádou, neprešiel ani jednu námornú míľu.
Na parník sa malo pôvodne nalodiť 6000 ľudí, podľa Heinza Schöna, ktorý jeho potopenie prežil a stal sa kronikárom katastrofy, sa však po vyplávaní na palube nachádzalo až 10 582 osôb, z ktorých bolo 8956 utečencov. Preťažený Gustloff vyplával z Gdyne krátko po jednej hodine popoludní 30. januára 1945. Kapitánom bol Friedrich Petersen a jediným sprievodom bol malý torpédový čln Löwe.
Okolo šiestej hodiny večer rozsvietila loď obrysové svetlá kvôli údajnej možnej kolízii s mínolovkami, čo sa jej stalo osudným. Asi po hodine svetlá zhasli, bolo však už neskoro. Loď si totiž všimla sovietska ponorka S-13, ktorá sa nachádzala niekoľko námorných míľ na západ od Gustloffu.
Za hodinu sa ponorka, ktorej veliteľom bol 32-ročný Alexander Marinesko, priblížila k parníku na vzdialenosť necelých dvoch kilometrov. Prvé torpédo (nazvané "za vlasť") zasiahlo o 21:15 hod trup Gustloffu a ubikáciu posádky. Druhá nálož (za Stalina) vybuchla tesne pod bazénom a tretia (za sovietsky ľud) explodovala v oblasti strojovne a roztrhla lodný bok až k palube. Štvrté torpédo (za Leningrad) sa vzpriečilo v hlavni. Po zásahu vypukla na lodi panika. Tí, čo prežili, zhodne opisovali, že sa evakuácia zmenila na úplný chaos. Teplota vzduchu bola navyše -18 stupňov Celzia, teplota vody tesne nad bodom mrazu. Parník sa potopil za necelú hodinu. Z preplnenej lode sa zachránilo len minimum pasažierov.
Vinu za potopenie lode pripisoval Schön vždy Nemcom. "Mali sme na palube tisícovku vycvičených vojakov a protilietadlové delá," vyhlásil v minulosti. Plavidlo bolo podľa neho zameniteľné s vojenskou transportnou loďou a ostreľovanie sovietskou ponorkou S-13 tak bolo legálne. Pri nešťastí údajne zahynulo 9343 ľudí vrátane asi 5000 detí, podľa počítačovej analýzy z roku 2003 až 9400 osôb. Neskôr boli potopené ešte ďalšie dve nacistické lode s utečencami - loď Steuben potopila 10. februára 1945 tiež Marineskova ponorka (zahynulo 3000-4000 ľudí), pri potopení lode Goya 16. apríla 1945 sovietskou ponorkou L-3 zomrelo 6000-7000 osôb.
Marineskova ponorka sa po útoku ponorila, prečkala na dne mora niekoľko útokov hlbinných bômb. Neskôr poslala o svojom úspechu rádiogram do Kronštadtu, ale meno potopenej lode v ňom nepadlo; Marinesko ho v tej chvíli pravdepodobne ani nevedel. Odeský rodák Marinesko po vojne z námorníctva odišiel, v roku 1949 bol dokonca odsúdený za krádež na tri roky väzenia. Ako 50-ročný zomrel v novembri 1963 po dlhej chorobe.
Zaujímavosťou je, že loď sa potopila v deň nedožitých päťdesiatin predáka švajčiarskej nacistickej strany Gustloffa, po ktorom bola pomenovaná. Bol zastrelený v Davose 4. februára 1936, podľa titulku nacistickej tlače ho "zákerne popravil židovský vrah".
