PRAHA - Sfanatizovaná verejná mienka a štvavá mediálna kampaň sprevádzali pred 120 rokmi proces, ktorý sa skončil podľa mnohých historikov justičným omylom. Aféra známa ako hilsneriáda sa začala odvíjať od vraždy 19-ročnej Anežky Hrůzovej koncom marca 1899 v Polnej pri Jihlave, za ktorú bol bez priamych dôkazov odsúdený na smrť židovský mladík Leopold Hilsner. Po 19 rokoch vo väzení dostal cisársku milosť, ale rehabilitovaný nikdy nebol. Prvý proces s Hilsnerom sa začal v Kutnej Hore 12. septembra 1899.
V kauze sa angažoval aj Tomáš Garrigue Masaryk, po verdikte súdu prvej inštancie vydal brožúru Nutnost revidovati proces polenský. Masaryk, ktorý skritizoval vyšetrovanie i postup súdu a usiloval sa o revíziu procesu, sa snažil vyvrátiť domnienku, že Hrůzová sa stala obeťou rituálnej vraždy. Táto verzia sa začala šíriť aj preto, že vražda sa stala počas Veľkej noci, na ktorú ten rok pripadol aj židovský sviatok Pesach. A keďže podľa pitevného nálezu obeť vykrvácala cez širokú ranu na krku a na mieste sa našlo len malé množstvo krvi, uveril "hlas ľudi" povere, že vrah bol Žid, ktorý krv "kresťanskej panny" použil pri výrobe macesu (nekvaseného chleba).
Hoci podozrivých bolo vtedy viacero osôb, zatknutý bol 22-ročný Hilsner, ktorý sa živil žobraním. V Polnej razom prepukli protižidovské vzbury, antisemitizmus zachvátil nielen bulvárne a radikálne denníky, vychádzali aj najrôznejšie pohľadnice, napr. matka modliaca sa na mieste vraždy či rodný dom obete. Koncom 19. storočia bol antisemitizmus aj prostriedkom politického boja v mnohých krajinách Európy. V tejto atmosfére sa od 12. septembra 1899 konal v Kutnej Hore proces, v ktorom žalujúcu stranu zastupoval známy národovec a radikálny poslanec Karel Baxa, neskorší dlhoročný pražský primátor. Hilsnerovi priťažilo, že počas vyšetrovania i procesu niekoľkokrát klamal, nikdy sa ale nepriznal a dôkazy proti nemu boli len nepriame. Napriek tomu bol 16. septembra odsúdený za spoluúčasť na vražde Anežky na trest smrti.
Rozsudok bol síce potom v apríli zrušený, ale v novom procese na súde v Písku v novembri 1900 bol Hilsner znovu odsúdený, opäť na základe nepriamych dôkazov, na rovnaký trest za spoluúčasť na vražde Hrůzovej a navyše na vražde Marie Klímovej, ktorá zomrela v roku 1898 tiež v lese neďaleko Polnej.
O počínaní zástupcu Hrůzovcov Karla Baxu na súde v Písku napísal publicista Jiří Kovtun v knihe Tajuplná vražda - Prípad Leopolda Hilsnera: "Pokiaľ ešte existovala domnienka, že v píseckom súdnom konaní rituálna legenda prestala hrať rolu, rýchlo ju rozptýlil Karel Baxa. Jeho dôraz na údajné rituálne momenty bol silnejší než v Kutnej Hore. Okrem vraždy zo sexuálnych motívov vylúčil aj lúpežnú vraždu a vraždu zo žiarlivosti. Vyzýval na odvahu otvorene vysloviť, že vraj bolo dokázané, že sú ľudia, ktorí potrebujú krv našich kresťanských diev."
Slabinou oboch procesov bolo to, že bol mladík odsúdený len na základe svedectva a nepriamych dôkazov, ktoré navyše v prípade vraždy Klímovej chýbali úplne. Nikdy sa nepodarilo získať jeho priznanie, alebo odhaliť komplica či priamymi dôkazmi preukázať podiel na vraždách. Na druhej strane mu veľmi priťažovali jeho lži.
Trest, ktorý potvrdil aj vrchný súd vo Viedni, zmiernil v júni 1901 cisár František Jozef I. milosťou na doživotné väzenie. Žiadosti o revíziu procesu, ktorú ďalej požadoval Masaryk spolu s ďalšími významnými vedcami a humanistami, však boli zamietnuté. Za svoju obhajobu Hilsnera si vtedy Masaryk vyslúžil odsúdenie od časti spoločnosti aj svojich študentov. Až v marci 1918 udelil cisár Karel I. Leopoldovi milosť. Zvyšok života strávil pod cudzím menom vo Viedni, kde mu bola na pokyn prezidenta Masaryka údajne vyplácaná finančná podpora a kde taktiež v roku 1928 zomrel.
Hilsnerovou aférou sa v nasledujúcich rokoch zaoberalo množstvo historikov a spisovateľov. Napríklad Bohumil Hrabal, ktorý v Polnej v detstve krátko býval, napísal poviedku Morytát o zavraždení Hrůzovej. Mediálna aféra ožila v roku 1968, keď sa objavili informácie, že istému katolíckemu kňazovi sa pred smrťou vyspovedal z vraždy Anežky jej brat. Podľa historika Bohumila Černého, ktorý sa prípadom detailne zaoberal, je ale príbeh so spoveďou čistou fámou.
V roku 1999 sa v Prahe konala konferencia venovaná hilsneriáde, z ktorej vzišla žiadosť o Hilsnerovu rehabilitáciu. Tú sa však nepodarilo dotiahnuť do konca. V decembri 1995 podal Petr Vašíček z Viedne u Najvyššieho štátneho zastupiteľstva v Brne sťažnosť pre porušenie zákona v Hilsnerovej kauze. Dostal odpoveď, že "nebolo zaistené nič, čo by odôvodňovalo záver, že sa Hilsner nedopustil zločinu". Tak sa obrátil na ministerstvo spravodlivosti a vtedajšia ministerka Vlasta Parkanová podľa Vašíčkovej žiadosti dokumentom zo dňa 5. februára 1998 de facto anulovala rozsudky sudcov v Kutnej Hore a v Písku. Jej rozhodnutie potvrdil 12. októbra 1999 listom minister Otakar Motejl. Definitívna rehabilitácia je teraz vecou rakúskych orgánov, keďže Najvyšší (kasačný) súd, ktorý potvrdil písecký verdikt druhého odsúdenia na trest smrti, sídlil vo Viedni. V roku 2009 ale rakúske ministerstvo spravodlivosti oznámilo, že rozsudok nad Hilsnerom zrušiť nemožno.
V júni 2000 bol na viedenskom Ústrednom cintoríne odhalený obnovený Leopoldov hrob, ktorý vyhľadal práve Vašíček. Na náhrobku je napísané, že Hilsner zomrel v roku 1928 ako nevinná obeť lži o rituálnej vražde a že prežil 19 rokov vo väznici. Z Vašíčkovej iniciatívy bola v roku 2002 odhalená pamätná doska na dome, v ktorom Hilsner vo Viedni žil.
