PRAHA - Olga Hepnarová nasadla 10. júla 1973 v Holešoviciach v centre Prahy v bývalom Československu do prenajatého nákladného auta a zámerne vrazila do skupiny ľudí. Svoj čin považovala za akt pomsty voči spoločnosti, ktorá jej podľa nej celý život ubližovala. Od tragédie, pri ktorej vyhaslo osem ľudských životov, uplynie 45 rokov.
Olga Hepnarová sa narodila 30. júna 1951 v Prahe do rodiny bankového úradníka a zubárky. Zlom v jej správaní nastal od šiestej triedy základnej školy, kedy sa jej radikálne zhoršil prospech. Kvôli problémom bola preradená do paralelnej triedy. V siedmej triede sa pokúsila o samovraždu. Zjedla dve balenia liekov a skončila v bezvedomí v nemocnici. Utekala z domu, odmietala chodiť do školy, až napokon skončila v psychiatrickej liečebni v juhočeských Opařanoch. Práve tu ju údajne začali priťahovať ženy.
Hepnarová sa neskôr vyučila za umeleckú knihárku. Podľa pamätníkov sa bála ľudí a nikdy sa nesmiala. Až do osudného dňa nikto netušil, akú obrovskú nenávisť skrýva vo svojom vnútri. Skôr, než sa Olga odhodlala vraždiť, hodila do schránky listy určené pre vtedajší týždenník Mladý svět a denník Svobodné slovo. Svoj život v nich opísala ako nikdy sa nekončiaci sled utrpenia.
Pôvodne zvažovala vykoľajenie vlaku alebo streľbu do ľudí na Václavskom námestí. Nakoniec sa ale rozhodla pre iný scenár. V čase vražedného činu mala len 22 rokov. 10. júla 1973 si vyhliadla vhodné miesto a krátko pred druhou hodinou popoludní na vtedajšej triede Obrancov mieru bez najmenšieho zaváhania narazila do ľudí čakajúcich na električku. Prenajatý zelený nákladiak pokračoval tridsať metrov po chodníku a narážal do ľudí, ktorí nestihli uskočiť. Priamo na ulici zomreli traja dôchodcovia. Ďalší piati podľahli zraneniam neskôr, dvanásť ľudí utrpelo zranenia.
Hepnarová po čine ostala sedieť v kabíne Pragy RN. Nesnažila sa utiecť, ani nejavila známky rozrušenia. K činu sa bez okolkov priznala a mrzelo ju iba jediné - že mŕtvych nebolo viac. "Chcela som sa pomstiť celej spoločnosti vrátane mojej rodiny, pretože všetci sa ku mne správajú nepriateľsky," vyhlásila na súde. Súdni znalci u obžalovanej diagnostikovali poruchu osobnosti, konštatovali však, že netrpí žiadnou duševnou chorobou a je za svoj čin plne zodpovedná. Mestský súd v Prahe ju uznal vinnou z osemnásobnej vraždy a odsúdil na trest smrti obesením.
Podľa súdu bola za svoj čin plne zodpovedná. Rozsudok prijala bez emócií a uviedla, že sa nebude voči nemu odvolávať. Na podnet jej matky sa konal odvolací súd na Najvyššom súde Československej socialistickej republiky, ktorý však rozsudok potvrdil, ale prekvalifikoval správanie odsúdenej z trestného činu vraždy na trestný čin všeobecného ohrozenia. Rozsudok bol vykonaný 12. marca 1975 v pražskej väznici na Pankráci. Tesne predtým sa odsúdená psychicky zrútila. Kládla odpor a na šibenicu musela byť doslova dovlečená. Hepnarová bola poslednou ženou popravenou v Československu (trest smrti bol zrušený v roku 1990).
Spisovateľ Roman Cílek sa pokúsil o sondu do duše ženy, ktorá sa odhodlala na vražedný čin, v knihe pod názvom Olga Hepnarová - Zabíjela, protože neuměla žít (2010). Filmový príbeh poslednej popravenej ženy v Československu, debut českých režisérov Tomáša Weinreba a Petra Kazdu s názvom Já, Olga Hepnarová (2016) sa stal o rok neskôr najúspešnejším českým filmom.
