PARÍŽ - Pre niektorých ľudí je upratovanie vlastnej izby, kancelárie alebo vnútra automobilu neprekonateľnou skúškou. Interiér "bordelárskej" osoby často nedáva zmysel a niekedy porušuje základné požiadavky hygieny. Niektorí neporiadni ľudia síce svojou situáciou trpia, ale je pre nich nesmierne ťažké upratať, často už od najútlejšieho veku. Odkiaľ pochádza táto neschopnosť žiť v prostredí, kde má všetko svoje miesto? Je človek doživotným bordelárom?
Vedci zistili, ako dlho trvá, než si získame nového priateľa: Veď to je celá večnosť!
"Existuje viacero typov bordelárov," hovorí psychologička Laurence Einfaltová, ktorá sa stala poradkyňou pre organizáciu domáceho a pracovného prostredia. Tým najzúfalejším ponúka sedenia, na ktorých ich učí, ako si svoje prostredie usporiadať.
"Väčšinou sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa nedokážu rozhodnúť. Majú problém s tým, aby sa s vecami rozlúčili, pretože sa 'nikdy nevie, kedy to budem potrebovať'. Čo najviac odkladajú okamih, kedy by mali uložiť veci na svoje miesto. Z toho pochopiteľne vyplýva istý neporiadok," cituje Einfaltovú francúzsky týždenník L ́Express.
Tridsaťdvaročná Elise sa v tomto profile spoznáva. "Nedokážem povedať, či ide o lenivosť alebo neschopnosť konať, ale trávim viac času tým, že si hovorím, že to upracem, než aby som to urobila. Vždy mám strach, že niektorú vec, ktorú by som dala preč, budem potrebovať," priznáva.
Ďalšou kategóriou sú rebeli. "Mať všetko v poriadku znamená rešpektovať isté pravidlá. Niektorí bordelári sa podvedome dožadujú slobody," vysvetľuje Einfaltová. Odpor k upratovaniu ale môže súvisieť aj s výchovou. Otec alebo matka, ktorí boli príliš poriadni, môžu v dieťati vzbudiť chuť vzbúriť sa proti týmto zásadám, len čo má vlastný byt.
"Bordelári bývajú často dospievajúce deti. Rodičia sa stretávajú s tým, že svoje dieťa márne žiadajú, aby si v izbe upratalo. Myslím, že tí z nás, ktorí zostali neporiadni aj vo vyššom veku, sú ešte v hĺbke duše adolescenti," usudzuje psychologička Emmenuelle Lacroixová.
"Byť bordelár je spôsob ako každý iný, ako dať najavo, že 'existujem'," hovorí Lacroixová. "Ľudia, ktorí nie sú schopní upratať, často chcú čosi dokonalé. Ale keď zistia, že svoj cieľ nedosiahnu, nechajú veci tak, ako sú," dodáva.
Štyridsaťročná Carole sa zveruje so svojím zúfalstvom, že nemôže na sociálnych sieťach ukázať dokonalý a čistý interiér inšpirovaný škandinávskym štýlom. "To je môj sen, žiť v salóne, kde má všetko svoje miesto. Ale aj keď sa snažím, nikdy sa to nepodobá tomu, čo vidím na niektorých účtoch na Instagrame," hovorí. Výsledkom je potom to, že necháva veci tak, ako sú.
Nech to má akúkoľvek príčinu, obe psychologičky sa zhodujú v jednom: na sklonoch k neporiadku nie je nič dramatické. To však neznamená, že sa to, čo samo o sebe nie je negatívnym rysom charakteru, nemôže stať problémom, keď bordelár nadviaže vzťah alebo sa mu narodí dieťa. Potom všetko potrebuje svoje miesto.
Niekedy vedie bordelárstvo aj k nepríjemným dôsledkom: strata pasu niekoľko minút pred odchodom na letisko, "zmiznutie" páru topánok, ktoré ladia s novými šatami, alebo napríklad nehoda v domácnosti. "Keď sa neporiadok stane problematickým pre dotknutú osobu alebo jej okolie, keď bráni v pokojnom živote, potom je nutné konať," hovorí Lacroixová.
"Je potrebné postupovať pomaly, po etapách. Prvou etapou je triedenie. Radím pacientom, aby začali v kuchyni a zlikvidovali všetko, pri čom záručná lehota už prešla. Je lepšie nepúšťať sa hneď do vyhadzovania predmetov, ku ktorým majú silný citový vzťah. Potom sa prejde k lekárničke a nakoniec ku skrini alebo papierom," pokračuje Lacroixová.
Ide o to uvoľniť priestor a racionalizovať interiér. A pýtať sa pri každom predmete, ktorý si chceme ponechať, na dve veci: Je pekný? Je užitočný? Ak znie odpoveď na obe otázky nie, potom nie je žiadny dôvod si ho ponechať.
